Tak som si prečítal, keď sa to Topolovi páčilo. Vtipné to bolo a drsné. Život pobudov v dobe, ktorá pobudom vôbec nepriala. Čo kapitola to iná práca, čo práca to blbá a zbytočná práca. Práca pre prácu. Odporé, zahmlené, prostredie periférie, ktorá začínala už v centre mesta. Jediným svetlým bodom v tom marazme bola hospoda, niekedy len petrolejka v hospode. A potom ešte humor, ale to len taký situačný humor, humor z núdze a absurdnosti situácí. Napríklad, keď debilovi Ládikovi - pracujúcemu vo "Výrobnom družstve invalidov" (hej aj také bolo) - nahovoria, že mu súdružky (Kabrhelová a Štrougalová) prichádzajúca na kontrolu zjedia obed. Ládik to vyriešil po svojom. "Polivka s nudlemi a svíčková s knedlikem" nemôže padnúť za obeť nejakým potentátkam. V plne rýchlosti vrazil dvojkolesovým vozíkom do vládnej Volgy. A potom prasácke historky z dievčenského učilišťa a z továrne, a z výmenníku a z čističky a zo strážnej búdky a z poľa prehnojeného chemikáliami. Nie je to Hrabal ani Balabán, ale k pivu a na ľahké zamyslenie, aké to tu asi v pred štyridsiatimi rokmi bolo, je to dobré. Šarlák. Dvanáct obrazů z periferie světa, Písek 1980-1992 (Petr Mano, 2017)

Šarlák. Dvanáct obrazů z periferie světa, Písek 1980-1992

Už prvá kniha rozhovorov (Boh alebo nič) s africkým kardinálom bola nečakaným prekvapením. Jeho otvorenosť a srdečnosť v kombinácii s hlbokými a konzervatívnymi postojmi boli bleskom z neba do našej slovenskej duchovnej atmosféry. V Sile ticha odovzdáva skúsenosti človeka vyrastajúceho na africkom vidieku, ktorý dôverne pozná posvätnosť i tajomnú atmosféru ticha úzko prepojenú s prírodou , vlastným bytím človeka i so všetkým čo nás presahuje. Hovorí o tichu ako o Bohu v nás a o jeho absencii v našich srdciach. O tom ako veľmi sa potrebujeme do ticha ponárať a ako veľmi ho potrebujeme tvoriť mlčaním. Možno to ide aj s vekom, ale čím som staršia a čím je svet naokolo neustále hlučnejší, tým je pre mňa ticho vzácnejšie a dôležitejšie. Sila ticha proti diktatúre hluku (Robert Sarah, 2017)

Sila ticha proti diktatúre hluku

Miroslav Petříček písal v denníku Lidové noviny v rokoch 1995-1996 krátke filozofické eseje. Ich spojenie so žurnalistikou bolo šťastnou a neopakovateľnou náhodou. Peter Michalovič ich prepojil s obrazmi Rudolfa Filu, a to bola druhá šťastná náhoda. V roku 2003 vyšlo bibliofilské vydanie knihy u Kaliho Kertésza Bagalu, v roku 2015 vo vydavateľstve Slovart jej druhé vydanie. Medzi Filovými obrazmi a Petříčkovými textami vznikli súbežné, synoptické korešpondencie, Petříček by ich nazval morfickými rezonanciami. To bola tretia šťastná náhoda. Vnikla krásna a múdra kniha, ktorú si otváram vždy, keď sa chcem potešiť a poučiť. Obraz a slovo. Slovo a obraz. (Miroslav Petríček ,Rudolf Fila , 2014)

Obraz a slovo. Slovo a obraz.

Výber z diela františkánskeho kňaza, pustovníka, Richarda Rohra o mužskej spiritualite, odhaľujúcej poznanie pod povrchom života. 365 zamyslení o zakopnutiach, bolesti, kríze v živote prinášajúcich sebapoznanie. Jasné zamyslenie o zážitkoch, ktoré mnohí považujú za neopísateľné. Autor o nich nielen hovorí, ale je zároveň organizátorom Mužských prechodových rituálov, ktoré ponúkajú mužom iniciačnú skúsenosť. Na prahu proměny (Richard Rohr, 2017)

Na prahu proměny

Mně se moc líbila a velice mně překvapila kniha, která bohužel trochu zapadla. napsal ji chlápek asi v mým věku, a kniha má název Šarlák, což je hroznej název, protože nikdo neví, že je to název nějakého rybníka u Písku a tahle próza je taková hrabalovská. Je to moderní a hrozně dobrý. A já jsem hrozně šťastnej když narazím na knihu někoho, kdo ani není známej ani slavnej a zároveň je myslím lepší než ty oceňovaný tituly. Šarlák. Dvanáct obrazů z periferie světa, Písek 1980-1992 (Petr Mano, 2017)

Šarlák. Dvanáct obrazů z periferie světa, Písek 1980-1992

Tohle mám nejradši. Překvapení. Vezmete do ruky knihu, o které jste předem nic neslyšeli, jméno autora neznáte. Formát prima, obálka nic moc. První věta: "Můj otec mi řekl, že než jsem se narodil, jeho povoláním bylo harpunovat lelky." Zásah! A člověk má zrovna chuť uprostřed toho všeho právě na takový text, který bude lehce švihlý, poetický, podvratný....Něco v linii Pipi Dlouhé Punčochy, Pěny dní, možná trochu Saturnina, ale spíš Zazi v metru nebo dokonce Addams Family. Co že je to za bláznivě poskládaná společnost? No právě...nádherná kniha do těžkých časů. Čekání na Bojanglese (Olivier Bourdeaut , 2017)

Čekání na Bojanglese

Knihu o posledných rokoch života citlivej ruskej poetky Maríny Cvetajevovej najviac vystihuje veta, ktorú si zapísala niekoľko rokov pred týmto strašným obdobím: „Moje ‚nemôžem’ je určitý prirodzený predel, nie len moje, ale každé. ‚Nemôžem’ je posvätnejšie než ,nechcem’. ,Nemôžem’ sú všetky premožené, ,nechcem’, všetky opravené pokusy chcieť - je to konečný výsledok. Moje ,nemôžem’ je najmenej zo všetkého bezmoc. Ba čo viac, je to moja hlavná moc. Znamená to, že vo mňe je niečo, čo navzdory všetkým mojim túžbam (násiliu na sebe) predsa len nechce." Je dobré, že som to čítal práve v týchto týždňoch života. Pád do propasti (Irma Kudrovova, 2016)

Pád do propasti

Leitmotívom kultúry svojpomocou je aktuálne hojne forsírovaný fenomén DIY – Do It Yourself, čiže urob si sám, čo v kontextoch vymedzených knižkou znamená urob si kultúru. Lebo presne to sa na platforme subkultúr dialo v totalitnej minulosti aj v čerstvo slobodných deväťdesiatych rokoch a vlastne sa deje i dnes. Najväčšou devízou knižky Kultura svépomocí je práve akési čitateľské rozpamätávanie sa na „subkultúrne“ pomery v Československu osemdesiatych a prvej polovice deväťdesiatych rokov. A keďže ide o poctivú vedeckú prácu, opretú o veľmi solídne faktické základy, ono rozpamätávanie sa nemá charakter súkromného až intímneho osobného spomínania, ale ide v ňom o vytváranie komplexného obrazu nedávnej minulosti s dôrazom na mimoriadnu funkciu subkultúr. Ziny a fanziny, nahrávky, záznamy koncertov, predaj merchandisingu a tak ďalej, to všetko v prostredí totality, v ktorej sa nemohlo takmer nič a predsa sa dialo. A potom bezprostredne na začiatku deväťdesiatych rokov, keď sa zrazu mohlo všetko, a tak napríklad otvorene neonacistické kapely vydávali albumy u veľkých vydavateľov. Fascinujúce čítanie nielen pre pamätníkov, doslova a do písmena radostná veda. Kultura svépomocí (Ondřej Daniel (ed.), kolektív autorov, 2017)

Kultura svépomocí

Nebojím sa označiť túto knihu v istom zmysle ako kultovú, pretože ňou je. Zweigov nezameniteľný rozprávačský prístup postupne odhaľuje, akými zmenami prechádzal život na začiatku 20. storočia očami mladého, dospievajúceho Rakúšana, ktorý ako obyvateľ mnohonárodnostnej ríše, neskôr ako príslušník zakríknutej republiky uprostred meniacej sa Európy citlivo vníma každý výkyv rovnováhy na kontinente. Nádherne vykreslený meštiansky spôsob života, strasti mladíckych liet a dospievania či ťažkosti umeleckej brandže počas svetovej vojny a humanistický ideál pacifizmu a mieru, ktorý je ohrozovaný vzmáhajúcim sa zlom (nielen) v Nemecku. To všetko perom Viedenčana, Žida, Európana, človeka. Obžaloba vojny a civilizácie v tej najkomornejšej a pritom tak brilantne vystihnutej forme. Esencia, ktorá zo svoje aktuálnosti netratí nič ani dnes – chyby minulosti a ľudské slabosti sa totiž zvyknú so železnou pravidelnosťou opakovať. Svet včerajška (Stefan Zweig, 2014)

Svet včerajška