Joël Dicker si získal veľký ohlas už svojou predchádzajúcou knihou Pravda o afére Harryho Queberta. V novom románe Kniha o Baltimorských sa stretneme s rovnakým hlavným hrdinom - spisovateľom Marcusom Goldmanom, ktorý tentokrát rozpráva príbeh o búrlivej histórii svojej rodiny. Rodinné ságy možno nie sú pre každého, táto sa však vyznačuje naozaj skvelým autorským štýlom a príbehom, ktorý dlho nedostanete z hlavy. Kniha o Baltimorských má podľa mňa všetko, čo by mal dobrý súčasný román mať - výbornú zápletku, pestré postavy, prvky tragédie a ľudskosť presakujúcu z celého rozprávania. Kniha o Baltimorských (Joël Dicker, 2017)

Kniha o Baltimorských

Vegetariánka od juhokórejskej autorky Han Kang je rozhodne najlepšou knihou, akú som za posledný polrok prečítal. A to netvrdím len preto, že za ňu získala v roku 2016 Medzinárodnú Man Bookerovu cenu. Pre mňa to bol mimoriadny čitateľský zážitok. Knihu som nedokázal odložiť, kým som ju nedočítal. Páčil sa mi najmä spôsob, akým je napísaná: úsporne, poeticky, bez zbytočných viet a opisov, s patričnou gradáciou. Navyše text je popretkávaný prekvapujúcicmi metaforami a surreálnymi snovými výjavmi. Taktiež ma zaujalo, že autorka sa rozhodla vyrozprávať príbeh ženy, ktorá sa vzoprela nielen celej svojej rodine, ale aj všetkým stereotypom a konfuciánskym zásadám, z pohľadu rôznych postáv, čo rozhodne umocnilo môj čitateľský zážitok. Vegetariánka (Han Kang , 2017)

Vegetariánka

Pochmúrny humor jedenástich príbehov popisujúcich medzné situácie života vyvoláva smiech spojený s mrazivým chrbtotlakom. Život je (aj) takýto. Serte na štěstí, žijte ! Nápis z Paríža zmietaného študentskou revolúciou v roku 1968 uzatvárajúci knihu ju vystihuje. Tábor Radostné vědy (Patrick Declerck, 2008)

Tábor Radostné vědy

Môj bláznivý obrázkový svet je tu, a zblízka je taký och krásny krásny ako zdiaľky vyzerá. Na titulke sa píše, že v tejto knihe nájdete všetko, a v tejto knihe nájdete VÁŽNE všetko. Informačný pretlak na každej dvojstranke dosahuje hodnotu osemstotristopäťsto. Budete si listovať, prezerať, skúmať, hore-dole nohami obracať, možno aj lupu vytiahnete, lebo je to poklad na každý štvorcový centimeter. Aj o Donaldovi sa tam píše! Navyše je v prekrásnej väzbe na pevnom a mäkkom papieri, úplne ju chcete hladiť a držať v rukách. Môj bláznivý obrázkový svet (Tom Schamp, 2017)


Prvá poviedka zo zbierky Osem percent ničoho, ktorú Etgar Keret pre vydavateľstvo Artforum zostavil sám, sa volá Potrubie. Potrubie je vôbec prvý text, ktorý Keret napísal. Potrubie je o mladom chlapcovi, ktorý vo svete nenašiel prijatie a tak si našiel cestu do neba. Poviedka je láskavá a smutná, s kúzlom uprostred. A za týmto uprostred – je to veľmi krátka poviedka – nasleduje „rozuzlenie“. Malý uzlíček, klbko nadprirodzeného je pekne rozpletené, vysvetlené, dopovedané do posledného možného. Človek sa neubráni myšlienke, možno ho prepadne i pocit sklamania, prečo mu autor nenechá aspoň kúsok nevysvetleného, kúsok tajomstva a možno i hádanky. Prečo musí poznať odpoveď na všetko a poznať ju kvôli tomu, že si autor „neodpustí“ niečo nedopovedať? Prečo mu bola odopretá možnosť niečo nájsť, azda aj objaviť? Odpoveď sa nachádza v záverečnej časti knihy, v slove o autorovi: „Prvú poviedku Potrubie (hebr. Cinorot) napísal počas vojenskej služby po samovražde svojho najlepšieho priateľa.“ Nie je to čitateľ, kvôli komu Etgar Keret toľké dopovedal. Osem percent ničoho (Etgar Keret , 2017)

Osem percent ničoho

Oči Maxa Carradosa je výber dômyselných detektívnych poviedok o starnúcom detektívovi, ktorý je slepý. Autorom ôsmych, logicky vypointovaných príbehov, je u nás ešte vždy málo známy anglický spisovateľ Ernest Bramah. Pre každú poviedku je charakteristická nezameniteľná mystická atmosféra pripomínajúca zlatú epochu anglických klasikov detektívneho žánru. Ak je pravda, že pri absencii zraku sa dostávajú do popredia ostatné zmysly, tak v prípade nevidiaceho Carradosa, ktorý sa riadi predovšetkým svojou silnou intuíciou a prísnym rozumovým poznaním, platí tento fakt dvojnásobne. Oči Maxa Carradosa (Ernest Bramah , 2015)

Oči Maxa Carradosa

Mnohí ho poznajú ako nestora slovenskej filmovej kritiky. Iní ako človeka, ktorý bol počas vojny v odboji a na jej sklonku bojoval o prežitie v koncentráku. Pre mňa je Pavel Branko v prvom rade symbolom životnej skúsenosti, a práve táto skúsenosť a múdrosť ma pritiahla ku knihe rozhovorov Ráno sa zobudím a nie som mŕtvy. Konzumná spoločnosť, utečenci, slovenský štát, viera v Boha, ateizmus, eutanázia, populačná explózia či zmysel života. Všetko sú to témy, ktoré často polarizujú spoločnosť. Branko však po čitateľovi nehádže dlažobné kocky, nie je vulgárny, nezosmiešňuje a neironizuje. Namiesto toho sa nám prihovára vľúdnym jazykom. Nemusíme s ním vo všetkom súhlasiť, ale jeho názorom by sme mali dať minimálne šancu. Občas je fajn opustiť homogénnu bublinu, v ktorej žijeme a spoznávať aj iné pohľady na svet a život v ňom. Ráno sa zobudím a nie som mŕtvy (Iris Kopcsayová a Pavel Branko , 2017)

Ráno sa zobudím a nie som mŕtvy

Román Drevo svojím silným príbehom čitateľa nielen pohltí, ale doslova donúti zbaviť sa prípadnej ľahostajnosti vo vzťahu k otázkam, ktoré nastoľuje. Precíznosť štýlu a jazyka (sprostredkovaná vo vynikajúcom preklade), ako aj autorov rozprávačský talent dodávajú čítaniu tejto knihy vzácnu zmysluplnosť, ktorá nabáda k opakovanému prečítaniu. Drevo (Jeroen Brouwers , 2017)

Drevo

Mám v knihách radšej príbehy než hlboké introvertné litánie a v tejto ožíva naša minulosť spôsobom, ktorý je zaujímavý, uveriteľný aj poučný zároveň. Okrem toho, fanatizmus a obmedzenosť ctihodných občanov nie je len problémom minulosti. Nedeľné šachy s Tisom (Silvester Lavrík, 2017)

Nedeľné šachy s Tisom