Choroba, staroba, smrť. Napriek týmto ústredným témam štyroch Sacksových esejí je Vďačnosť pôvabná a krásna. V jednej z nich vyjadruje radosť z toho, že nie je mŕtvy, že je jednoducho vo svojich osemdesiatich rokoch šťastný, že žije, a to aj napriek tomu, čo všetko ľutuje – premrhaný čas či svoju plachosť. Konštatuje, že netúži po nesmrteľnosti, chce len to, aby niektoré jeho knihy prehovárali k čitateľom aj po jeho smrti. Z jeho slov cítiť vyrovnanosť, jas a pokoj, a hoci vraví, že sa vzdialil svojmu životu, nie je to nič negatívne – intenzívne ho prežíva a uvedomuje si jeho prepojenosť. Cítiť aj smútok spôsobený stratou nenahraditeľných blízkych priateľov a vrstovníkov. Básnik medicíny Oliver Sacks píše nádherne o vďačnosti. Veď mal vzťah so svetom, ten špeciálny vzťah tých, čo píšu a čítajú. Vďačnosť (Sacks Oliver, 2016)