Vysťahovalci Vysťahovalci Vysťahovalci

Vysťahovalci

Winfried Georg Sebald

Štvoricu silných ľudských príbehov z knihy W. G. Sebalda Vysťahovalci spája nielen téma exilu, zapríčineného turbulentnými dejinnými pohybmi 20. storočia, ale predovšetkým hlboký záujem o ľudskú pamäť a vzťah, ktorý vytvára medzi človekom a miestom. Zároveň sa v nich naplno rozvíja výrazný autorský štýl, balansujúci na pomedzí memoárovej prózy, cestopisu a fotografickej eseje, ktorým si nemecký spisovateľ získal ešte pred svojou tragickou smrťou v roku 2001 pevné miesto v kánone modernej svetovej literatúry.

Šíre more, zástava dymu, sivá diaľava, stúpanie a klesanie lode na vlnách, úzkosť a nádej, ktorú sme v sebe niesli, to všetko si teraz vybavujem, povedal doktor Selwyn, akoby to bolo iba včera. Asi po týždni, oveľa skôr, ako sme rátali, sme dorazili do cieľa. Ocitli sme sa v širokom ústí rieky. Všade boli veľké a malé nákladné lode. Za riekou sa rozprestierala rovina. Všetci vysťahovalci sa zhromaždili na palube a čakali, či sa z prevaľujúcej sa hmly vynorí Socha slobody, lebo všetci mali kúpený lístok do Ameriky. Keď sme vyšli na pevninu, bolo pre nás mimo akýchkoľvek pochybností, že máme pod nohami pôdu Nového sveta, vychýreného mesta New York. V skutočnosti, ako sa onedlho – loď medzičasom dávno odplávala – na našu nevôľu ukázalo, sme pristáli v Londýne. Väčšina vysťahovalcov sa chtiac-nechtiac zmierila so svojou situáciou, podaktorí sa však, napriek všetkým protirečiacim dôkazom dlho držali viery, že sú v Amerike. (ukážka z diela)


Považujem za mimoriadnu udalosť, že v slovenčine konečne vyšiel Sebald! Navyše vo vynikajúcom preklade Milana Žitného. Táto kniha zmenila pohľad na nemecké písanie o holokauste a ľuďoch na úteku. Hlavnou témou štyroch pohnutých osudov je holokaust, ale rozprávanie je univerzálne, katarzné a umelecky absolútne očarujúce. Román ukazuje, akú veľkú moc má dobrá literatúra. Vysťahovalci (Winfried Georg Sebald , 2017)

Ďalšie odporúčania


„To snad není pravda. Adoptovala mě najnepořádnejší opice z celého města. Kdyby tenhle čurbes videla Gerd, zaručene by ji ranila mrtvice.“ Jonna má deväť rokov, vyrastá v detskom domove, má mimoriadny dar postrehnúť pointy správania dospelých, no najmä veľmi túži po mame, ktorá by ju ľúbila a občas aj poľutovala. Gorila má dva metre, nosí otrhané gate, býva na mestskom zbernom dvore, sníva o antikvariáte, má jedno dôležité tajomstvo, no najmä veľké srdce a ochotu počúvať Jonnu, hoc je ešte len dieťa. Jonna a Gorila si k sebe hľadajú cestu, dôvera chce čas. Spájajú ich silná empatia a sprisahanecký humor. Ich príbeh preniká hlboko – cez chladnú inštitucionálnu starostlivosť o opustené deti zosobnenú riaditeľkou domova, predsudky voči tým, ktorí sú napohľad iní, cez zneužívanie moci rozhodovať o životoch druhých ľudí. Popri tom však dokáže dvojica J. a G. nahlas rozosmiať, takže „žádnou paniku na Titaniku!“. Švédska autorka otvára aj záludné otázky – Je dobré, že Gorila učí Jonnu kšeftárčiť? Môže deväťročné dieťa šoférovať? Kniha je rozhodne napínavá a myslím, že pre vek 9 až 11 rokov vhodná na spoločné čítanie a rozprávanie sa s dospelým. Vydanie je v českom jazyku, hravé ilustrácie ušité na mieru zas tu, na Slovensku, od Martiny Matlovičovej. Gorila a já (Frida Nilsson, 2015)

Gorila a já

Mnohí ho poznajú ako nestora slovenskej filmovej kritiky. Iní ako človeka, ktorý bol počas vojny v odboji a na jej sklonku bojoval o prežitie v koncentráku. Pre mňa je Pavel Branko v prvom rade symbolom životnej skúsenosti, a práve táto skúsenosť a múdrosť ma pritiahla ku knihe rozhovorov Ráno sa zobudím a nie som mŕtvy. Konzumná spoločnosť, utečenci, slovenský štát, viera v Boha, ateizmus, eutanázia, populačná explózia či zmysel života. Všetko sú to témy, ktoré často polarizujú spoločnosť. Branko však po čitateľovi nehádže dlažobné kocky, nie je vulgárny, nezosmiešňuje a neironizuje. Namiesto toho sa nám prihovára vľúdnym jazykom. Nemusíme s ním vo všetkom súhlasiť, ale jeho názorom by sme mali dať minimálne šancu. Občas je fajn opustiť homogénnu bublinu, v ktorej žijeme a spoznávať aj iné pohľady na svet a život v ňom. Ráno sa zobudím a nie som mŕtvy (Iris Kopcsayová a Pavel Branko , 2017)

Ráno sa zobudím a nie som mŕtvy

Keď odvšadiaľ počuť hluk nezastaviteľných myšlienok, brušká mojich prstov podvedome siahajú po knihách, v ktorých sa zdanlivo nič nedeje. Ktoré si len tak potichu plynú a práve svojou mlčanlivosťou ma lákajú až magickým spôsobom. To je aj prípad knihy Kočičí host. V nej Takaši Hiraide svojským výberom priam "duše pohládzajúcej" lexiky od prvej strany vytvára pokojnú atmosféru a ani nevieš ako, zrazu sedíš v záhrade domu v nerušnej uličke, juhozápadne od štvrti Šindžuku, a k nohám sa ti túli jemná srsť mačiatka Čibi. Kniha si podmaní nielen všetkých japanofilov a milovníkov mačiek, no svojím intenzívnym pôsobením na všetky zmysly aj človeka hľadajúceho "poetickosť života". Tá je prítomná až do samého záveru, v ktorom nejeden čitateľ môže nadobudnúť pocit, že práve potichu plynúci a premýšľavý dej bez zvratov a dramatických peripetií sa ho dotkol akosi intenzívnejšie. A k tomu ten design obálky! Kočičí host (Takaši Hiraide , 2016)

Kočičí host