Vďačnosť Vďačnosť Vďačnosť Vďačnosť

Vďačnosť

Sacks Oliver

V štvorici esejí, ktoré britský neurológ Oliver Sacks napísal dva roky pred svojou smrťou sa venuje témam starnutia, pominuteľnosti a zázraku, ktorým je ľudský život. Poeticky sa vracia do detstva, obzerá sa za životom a takmer storočím, ktoré prežil, vďačný za život, priateľstvá, sklamania aj úspechy.

Oliver Sacks sa narodil v roku 1933 v Londýne a študoval na Queen’s College v Oxforde. Medicínske vzdelanie ukončil v nemocnici Mount Zion v San Franciscu a na Kalifornskej univerzite v Los Angeles a presťahoval sa do New Yorku, kde čoskoro stretol pacientov, o ktorých napísal knihu Čas prebúdzania. Doktor Sacks viac ako päťdesiat rokov pracoval ako neurológ a napísal množstvo kníh, napríklad Muž, ktorý si mýlil manželku s klobúkom, Antropologička na Marse či Halucinácie o zvláštnych neurologických poruchách a ochoreniach svojich pacientov. Denník New York Times ho označil za „básnika medicíny“ a počas svojho života dostal množstvo cien a uznaní napríklad od Guggenheimovej nadácie, Národnej nadácie pre vedu, Americkej akadémie pre umenie a literatúru a Kráľovskej lekárskej fakulty. Krátko pred jeho smrťou v auguste 2015 vyšli jeho memoáre On the Move.


Choroba, staroba, smrť. Napriek týmto ústredným témam štyroch Sacksových esejí je Vďačnosť pôvabná a krásna. V jednej z nich vyjadruje radosť z toho, že nie je mŕtvy, že je jednoducho vo svojich osemdesiatich rokoch šťastný, že žije, a to aj napriek tomu, čo všetko ľutuje – premrhaný čas či svoju plachosť. Konštatuje, že netúži po nesmrteľnosti, chce len to, aby niektoré jeho knihy prehovárali k čitateľom aj po jeho smrti. Z jeho slov cítiť vyrovnanosť, jas a pokoj, a hoci vraví, že sa vzdialil svojmu životu, nie je to nič negatívne – intenzívne ho prežíva a uvedomuje si jeho prepojenosť. Cítiť aj smútok spôsobený stratou nenahraditeľných blízkych priateľov a vrstovníkov. Básnik medicíny Oliver Sacks píše nádherne o vďačnosti. Veď mal vzťah so svetom, ten špeciálny vzťah tých, čo píšu a čítajú. Vďačnosť (Sacks Oliver, 2016)


Útla knižka vydavateľstva Inaque prináša štyri eseje známeho neurológa, autora desiatky kníh (Muž, ktorý si plietol manželku s klobúkom, Antropologička na Marse, Halucinácie atď). Napísal ich na sklonku života. Tú poslednú – Šábes – dokonca len dva týždne pred smrťou. Oliver Sackcs, podobne ako v knihách, ktoré napísal, vkladá do slov úprimnosť a poznanie – a na sklonku života a zvlášť v tejto knižke aj pokoru a vďačnosť. Nie je to smutné čítanie, hoci v knihe nenarazíte na nejakú vtipnú pasáž, ktorá by ponurú tému odľahčila. Napokon, nie je to treba. Pohľad zrelého človeka povzbudzuje k zamysleniu a vlastnej reflexii, nie k beznádeji a strachu. Myslím, že je to dôležité čítanie. Vďačnosť (Sacks Oliver, 2016)

Recenzie a ukážky z tejto knihy


Oliver Sacks: neurolog, který znal lidskou duši

Tomáš Weiss

Jak píší ke své aktualní knize v nakladatelství Inaque: "Doktor Sacks viac ako päťdesiat rokov pracoval ako neurológ a napísal množstvo kníh, napríklad Muž, ktorý si mýlil manželku s klobúkom, Antropologička na Marse či Halucinácie o zvláštnych neurologických poruchách a ochoreniach svojich pacientov. Denník New York Times ho označil za „básnika medicíny“ . Viac.


Ďalšie odporúčania


Únavu materiálu od Mareka Šindelku som otvorila v jedno nedeľné ráno a nemohla som ju odložiť, kým som ju celú nedočítala. Niečo som narýchlo uvarila a utekala som ku knihe. Pamätám si, ako som sa zavrela do izby a nekomunikovala som ani s mojím mužom, ani so synom. Nevedela som, o čom príbeh bude, len mi ju kamarátka strčila do ruky, vraj si to mám prečítať. Dobre, že som nevedela. Asi by som si ju nechala na inokedy, posúvala by som ju práve pre tú ťažkú a nesmierne aktuálnu tému... A tak som sa nevedomky nechala vcucnúť príbehom, nad ktorým sa nedá prestať premýšľať, ktorý vás neprestane mátať dlho po tom, čo dočítate poslednú vetu. Únava materiálu (Šindelka Marek, 2016)

Únava materiálu

Posledné okamihy pred stratou nevinnosti, keď sa ešte zdá, že všetko je možné. Básnik, maliar, hudobný skladateľ a geniálny lekár sa hrajú s nadšením mladých levíčat. Už sa však rysujú ostré rezáky a na naťahujúcej sa, hladiacej ruke zostávajú krvácajúce ranky po pazúroch.Kniha Floriana Illiesa patrí medzi neskutočné knihy. Počas čítania knihy mladého nemeckého kunsthistorika som neustále chodil k počítaču a CD prehrávaču. Illies totiž so strhujúcou prostotou píše o kresbách a maľbách Maleviča, Oskara Kokoschku, Gustava Klimta či Egona Schiela a ja cítim nutkanie ihneď si to-ktoré dielo pozrieť. Utekám k počítaču, kliknem na daný obraz a skvelý zážitok z čítania sa snažím vystupňovať vizuálnym zážitkom. A keď píše o škandáloch Mahlera, Schönberga či Stravinského, zapínam CD prehrávač a počúvam hudbu, aby bol zážitok dokonalý. Florian Illies vovádza čitateľa do zázračného sveta, v ktorom sa ako nemí sprievodcovia Prousta, Kafku, Joycea, Georga Trakla, Thomasa Manna či Sigmunda Freuda potulujeme od Paríža cez Londýn a Prahu až po Benátky, spoločne hľadáme šťastie s poetkou zázrakov Elsou Lasker-Schülerovou a nazrieme aj do salónu Coco Chanel. Na okamih sa však v obraze zjaví Hitlerova tvár, Stalinove fúzy či odhodlaný pohľad pruských junkerov. V roku 1913 sa Hitler ešte trápi so svojimi obrazmi, Stalin ešte len plánuje budúcnosť, pruskí dôstojníci sa ešte nahí kúpu v horúcom lete a „nevinnými“ výstrelmi šampanského vítajú rok 1914. Rok, ktorým sa v podstate začalo skutočné 20. storočie. Kniha Floriana Illiesa predstavuje zázračný svet, no z diela okoreneného mnohými citátmi som si najviac zapamätal poznámku Maxa Beckmanna: Človek je prvotriedna sviňa a aj ňou zostane. 1913. Léto jednoho století (Illies Florian, 2013)

1913. Léto jednoho století

Oči Maxa Carradosa je výber dômyselných detektívnych poviedok o starnúcom detektívovi, ktorý je slepý. Autorom ôsmych, logicky vypointovaných príbehov, je u nás ešte vždy málo známy anglický spisovateľ Ernest Bramah. Pre každú poviedku je charakteristická nezameniteľná mystická atmosféra pripomínajúca zlatú epochu anglických klasikov detektívneho žánru. Ak je pravda, že pri absencii zraku sa dostávajú do popredia ostatné zmysly, tak v prípade nevidiaceho Carradosa, ktorý sa riadi predovšetkým svojou silnou intuíciou a prísnym rozumovým poznaním, platí tento fakt dvojnásobne. Oči Maxa Carradosa (Ernest Bramah , 2015)

Oči Maxa Carradosa