Vďačnosť Vďačnosť Vďačnosť Vďačnosť

Vďačnosť

Sacks Oliver

V štvorici esejí, ktoré britský neurológ Oliver Sacks napísal dva roky pred svojou smrťou sa venuje témam starnutia, pominuteľnosti a zázraku, ktorým je ľudský život. Poeticky sa vracia do detstva, obzerá sa za životom a takmer storočím, ktoré prežil, vďačný za život, priateľstvá, sklamania aj úspechy.

Oliver Sacks sa narodil v roku 1933 v Londýne a študoval na Queen’s College v Oxforde. Medicínske vzdelanie ukončil v nemocnici Mount Zion v San Franciscu a na Kalifornskej univerzite v Los Angeles a presťahoval sa do New Yorku, kde čoskoro stretol pacientov, o ktorých napísal knihu Čas prebúdzania. Doktor Sacks viac ako päťdesiat rokov pracoval ako neurológ a napísal množstvo kníh, napríklad Muž, ktorý si mýlil manželku s klobúkom, Antropologička na Marse či Halucinácie o zvláštnych neurologických poruchách a ochoreniach svojich pacientov. Denník New York Times ho označil za „básnika medicíny“ a počas svojho života dostal množstvo cien a uznaní napríklad od Guggenheimovej nadácie, Národnej nadácie pre vedu, Americkej akadémie pre umenie a literatúru a Kráľovskej lekárskej fakulty. Krátko pred jeho smrťou v auguste 2015 vyšli jeho memoáre On the Move.


Choroba, staroba, smrť. Napriek týmto ústredným témam štyroch Sacksových esejí je Vďačnosť pôvabná a krásna. V jednej z nich vyjadruje radosť z toho, že nie je mŕtvy, že je jednoducho vo svojich osemdesiatich rokoch šťastný, že žije, a to aj napriek tomu, čo všetko ľutuje – premrhaný čas či svoju plachosť. Konštatuje, že netúži po nesmrteľnosti, chce len to, aby niektoré jeho knihy prehovárali k čitateľom aj po jeho smrti. Z jeho slov cítiť vyrovnanosť, jas a pokoj, a hoci vraví, že sa vzdialil svojmu životu, nie je to nič negatívne – intenzívne ho prežíva a uvedomuje si jeho prepojenosť. Cítiť aj smútok spôsobený stratou nenahraditeľných blízkych priateľov a vrstovníkov. Básnik medicíny Oliver Sacks píše nádherne o vďačnosti. Veď mal vzťah so svetom, ten špeciálny vzťah tých, čo píšu a čítajú. Vďačnosť (Sacks Oliver, 2016)


Útla knižka vydavateľstva Inaque prináša štyri eseje známeho neurológa, autora desiatky kníh (Muž, ktorý si plietol manželku s klobúkom, Antropologička na Marse, Halucinácie atď). Napísal ich na sklonku života. Tú poslednú – Šábes – dokonca len dva týždne pred smrťou. Oliver Sackcs, podobne ako v knihách, ktoré napísal, vkladá do slov úprimnosť a poznanie – a na sklonku života a zvlášť v tejto knižke aj pokoru a vďačnosť. Nie je to smutné čítanie, hoci v knihe nenarazíte na nejakú vtipnú pasáž, ktorá by ponurú tému odľahčila. Napokon, nie je to treba. Pohľad zrelého človeka povzbudzuje k zamysleniu a vlastnej reflexii, nie k beznádeji a strachu. Myslím, že je to dôležité čítanie. Vďačnosť (Sacks Oliver, 2016)

Recenzie a ukážky z tejto knihy


Oliver Sacks: neurolog, který znal lidskou duši

Tomáš Weiss

Jak píší ke své aktualní knize v nakladatelství Inaque: "Doktor Sacks viac ako päťdesiat rokov pracoval ako neurológ a napísal množstvo kníh, napríklad Muž, ktorý si mýlil manželku s klobúkom, Antropologička na Marse či Halucinácie o zvláštnych neurologických poruchách a ochoreniach svojich pacientov. Denník New York Times ho označil za „básnika medicíny“ . Viac.

Oliver Sacks: neurolog, který znal lidskou duši

Tomáš Weiss

Jak píší ke své aktualní knize v nakladatelství Inaque: "Doktor Sacks viac ako päťdesiat rokov pracoval ako neurológ a napísal množstvo kníh, napríklad Muž, ktorý si mýlil manželku s klobúkom, Antropologička na Marse či Halucinácie o zvláštnych neurologických poruchách a ochoreniach svojich pacientov. Denník New York Times ho označil za „básnika medicíny“ . Viac.


Ďalšie odporúčania


Cesta v priestore, čase a do hĺbky duše. Kniha reportáží z obdobia krátko pred a počas rozpadu Sovietskeho zväzu je skvelým čítaním, ktoré vás zavedie nielen do všetkých končín sovietskeho impéria, ale aj do vnútra človeka pomenovaného Homo sovieticus. Krásne márquezovské obrazy, momentky zo sovietskeho života, doba, keď sa lámala história. Impérium je veľká kniha. Impérium (Kapuściňski Ryszard, 2016)

Impérium

Pri nazeraní na spoločenskú realitu mám často pocit, že militarizmus a nacionalizmus zažívajú znepokojivú renesanciu. Ich prejavy nemusia byť celkom otvorené, skrývajú sa za vlastenectvo a potrebu obrany národa a civilizácie pred globalizáciou a inými liberálnymi „hrozbami“. Takéto postoje ma vždy vyrušujú, pretože ich posilňovanie bolo príčinou obidvoch svetových vojen. Mám rád beletristickú literatúru s posolstvom a asi aj preto ma oslovila kniha Umrieť na jar. Jej autorom je súčasný nemecký spisovateľ Ralf Rothmann a je napísaná podobným dezilúznym štýlom ako svetoznámy román od Remarqua - Na západe nič nové. Jej protivojnové posolstvo je teda zrejmé a nadčasové. Na príbehu dvoch sedemnásťročných kamarátov, ktorí sú nútene regrutovaní na front, autor približuje hrôzy a nezmyselnosť vojnových riešení akýchkoľvek konfliktov. Podarilo sa mu to aj napriek tomu, že jeho útla kniha je v podstate komorným príbehom. A hoci sa Rothmann nevyhýba naturalistickým scénam z vojnového prostredia, jeho próza je nádherne poetická, nevyhýbajúca sa ani poetike vyšších citov, ako sú láska a priateľstvo. Umrieť na jar (Rothmann Ralf, 2017)

Umrieť na jar

Čítať eseje o biológií v dobe plnej politického napätia bolo pre mňa neuveriteľnou úľavou a tak ako správne eseje vedia, rozdúchali vo mne veselý tanec radostných myšlienok! G.Schatz dokáže na krátkej ploche skvelo a zrozumiteľne priblížiť laickému čitateľovi neviditeľný svet mikrobiológie a navrch svojej správy podáva jasnú i prekvapivú ideu plnú ľudskosti. Jednou z tém je ľudská prirodzenosť stavať svoju dôležitosť nad prírodu a pritom, ako píše Schatz: „Kto svojmu ja prikladá dôležitosť a nedôverčivo stráži svoje hranice, zatvára oči pred rozmanitosťou sveta a tak vlastne pred samým sebou a toto platí aj pre jednotlivcov, aj pre národy či kultúry.“ O tom, že náš svet a človek už dávno nie je stredom vesmíru, a že pre človeka je najdôležitejší človek, ako aj, že smrť nie je koniec nášho osudu, sa dá a môže čítať, pretože práve najroztúženejším a najväčším frajerom je tu sám život. Na záver, aby som nezabudol, ó život, odpusť, vieme o tebe tak málo a žijeme tak, že ťa stále nechtiac prehliadame. Kouzelná zahrada biologie (Gottfried Schatz , 2017)

Kouzelná zahrada biologie