TO

Milosz Czeslaw

Staré „miloszovské“ témy sa práve v knihe To vrátili v celej svojej existenciálnej naliehavosti. Daimonión, ktoré básnik niekedy vyslovene vzýva – „moje daimonión, už štyri týždne si ma nenavštívilo“, čítame v jednej básni z pozostalosti – prerušilo svoje trýznivé mlčanie.

Áno, „starec v okne, ktorý videl veľa miest, / takmer oslobodený sa smeje / a nemá v úmysle sa nikam vracať“, zároveň vyznáva, že jeho „nadšenie chvály života / mohli byť len cvičeniami vo vysokom štýle, / kým pod povrchom bolo TO, čo si netrúfam pomenovať.“ Ono TO sa vo vrcholných Miloszových básňach vyjavuje v prepojení básnického jazyka s teologickým sluchom. Josef Mlejnek


TO je ako výprava kráľovského syna do mesta, v ktorom vidí Skutočný svet: biedu, chorobu, starnutie a smrť. TO môže byť prirovnané k nehybnej tvári niekoho, Kto vie, že navždy zostal sám. Alebo k slovám lekára o neodvratnom konci. Lebo TO znamená naraziť na kamenný múr. A pochopiť, že ten múr neustúpi nijakým našim prosbám. TO (Milosz Czeslaw, 2014)

Ďalšie odporúčania


Už prvá kniha rozhovorov (Boh alebo nič) s africkým kardinálom bola nečakaným prekvapením. Jeho otvorenosť a srdečnosť v kombinácii s hlbokými a konzervatívnymi postojmi boli bleskom z neba do našej slovenskej duchovnej atmosféry. V Sile ticha odovzdáva skúsenosti človeka vyrastajúceho na africkom vidieku, ktorý dôverne pozná posvätnosť i tajomnú atmosféru ticha úzko prepojenú s prírodou, vlastným bytím človeka i so všetkým, čo nás presahuje. Hovorí o tichu ako o Bohu v nás a o jeho absencii v našich srdciach. O tom, ako veľmi sa potrebujeme do ticha ponárať a ako veľmi ho potrebujeme tvoriť mlčaním. Možno to ide aj s vekom, ale čím som staršia a čím je svet naokolo neustále hlučnejší, tým je pre mňa ticho vzácnejšie a dôležitejšie. Sila ticha proti diktatúre hluku (Robert Sarah, 2017)

Sila ticha proti diktatúre hluku

Myslím, že Porterov román Lanny nám rozpráva predovšetkým o čistote. O čistote vzťahu človeka k svojmu okoliu. K prírode. K predkom. K vlastným deťom. Ale aj o tom, aké nezdravé a škodlivé sedimenty do týchto vzťahov prenikli vinou našej bezohľadnosti. Obrátili sme sa životu chrbtom. Planéta je na lopatkách. Skolabovali sme. A ak nás ešte môže niekto zachrániť, tak sú to nevinné citlivé deti. Držme im palce. Lanny (Max Porter, 2020)

Lanny

Já a Ty je promýšlením toho, co to znamená být člověkem. Buber ukazuje, že za jedinečnou možnost přemýšlet o sobě jako o svobodných jednotlivcích, tedy jako o bytostech obdařených vlastním vědomím, vděčíme setkání s jiným člověkem, s jinými lidmi, obecně řečeno, mezilidským vztahům. Z této skutečnosti pro nás plyne velká zodpovědnost za jiné bytosti, za svět, v nejširším slova smyslu, přičemž tato zodpovědnost je jakýmsi dvojčetem svobody, spolu jsou silnější, nikoliv slabší. Buberův přesun důrazu ze svobody na zodpovědnost nepůsobí tíživě jako u Sartra nebo dokonce už Kanta. Buber píše naopak s lehkostí, s chutí do života, s chutí k setkávání, jeho kniha proto obstojí i v těžkých časech, v těch byla ostatně i napsána. Její jazyk má blíže k poezii než próze, což přináší působivé splývání formy s obsahem. Já a ty (Martin Buber, 2005)

Já a ty