Šarlák. Dvanáct obrazů z periferie světa, Písek 1980-1992 Šarlák. Dvanáct obrazů z periferie světa, Písek 1980-1992 Šarlák. Dvanáct obrazů z periferie světa, Písek 1980-1992

Šarlák. Dvanáct obrazů z periferie světa, Písek 1980-1992

Petr Mano

Šarlák nás zavádí do jihočeského Písku 80. a 90. let minulého století. Manova autobiografická kniha ukazuje jeho odvrácenou tvář – všední a syrové žití v bezútěšné době, kde jakýkoli cíl jako by byl předem odsouzen k nedosažitelnosti a vše kolem plulov podivném bezčasí. Autor popisuje svých dvanáct zaměstnání, která vystřídal v průběhu dvánácti let, a jedinečně vykresluje génia míst v atmosféře doby.

.


Tak som si prečítal, keď sa to Topolovi páčilo. Vtipné to bolo a drsné. Život pobudov v dobe, ktorá pobudom vôbec nepriala. Čo kapitola to iná práca, čo práca to blbá a zbytočná práca. Práca pre prácu. Odporné, zahmlené prostredie periférie, ktorá začínala už v centre mesta. Jediným svetlým bodom v tom marazme bola hospoda, niekedy len petrolejka v hospode. A potom ešte humor, ale to len taký situačný humor, humor z núdze a absurdnosti situácií. Napríklad, keď debilovi Ládikovi - pracujúcemu vo "Výrobnom družstve invalidov" (hej aj také bolo) nahovoria, že mu súdružky (Kabrhelová a Štrougalová) prichádzajúce na kontrolu zjedia obed. Ládik to vyriešil po svojom. "Polivka s nudlemi a svíčková s knedlikem" nemôže padnúť za obeť nejakým potentátkam. V plnej rýchlosti vrazil dvojkolesovým vozíkom do vládnej Volgy. A potom prasácke historky z dievčenského učilišťa a z továrne, a z výmenníku a z čističky a zo strážnej búdky a z poľa prehnojeného chemikáliami. Nie je to Hrabal ani Balabán, ale k pivu a na ľahké zamyslenie, aké to tu asi pred štyridsiatimi rokmi bolo, je to dobré. Šarlák. Dvanáct obrazů z periferie světa, Písek 1980-1992 (Petr Mano, 2017)


Mně se moc líbila a velice mně překvapila kniha, která bohužel trochu zapadla. Napsal ji chlápek asi v mým věku, a kniha má název Šarlák, což je hroznej název, protože nikdo neví, že je to název nějakého rybníka u Písku a tahle próza je taková hrabalovská. Je to moderní a hrozně dobrý. A já jsem hrozně šťastnej když narazím na knihu někoho, kdo ani není známej, ani slavnej a zároveň je myslím lepší než ty oceňovaný tituly. Šarlák. Dvanáct obrazů z periferie světa, Písek 1980-1992 (Petr Mano, 2017)

Ďalšie odporúčania


Túto útlu novelu som zhltol za jedno poobedie. Je to netradične napísaná kniha. V podstate je len súhrnom úvah, myšlienok, poznámok, pozorovaní, citácií a špekulácií jednej mladej ženy, ktorá sa takýmto spôsobom rozhodla zachytiť dôležitú etapu svojho života. Jej spoveď je úprimná, otvorená a originálna, obsahuje širokú škálu emócií. Vyslovene zábavné pasáže sa citlivo striedajú so smutnými, dojemné s cynickými. Vety sa niekedy rozbiehajú na všetky strany, ale žiadna z nich sa mi nezdala zbytočná. Štylistická strohosť mi, naopak, pripadala pôvabná. Myslím si, že táto kniha sa bude páčiť všetkým, ktorí radi čítajú Janu Beňovú. Odd. špekulácií (Offill Jenny, 2016)


Čítam menej, kupujem veľa. Knihy sú moji najlepší priatelia. A k mnohým sa vraciam. V najnovšom vydaní Neviditeľných miest je silná grafická stránka. A v texte, ako sám autor hovorí, sa myšlienky môžu voľne potulovať. Môžete zablúdiť, zastaviť sa na osvieženie, ale aj rýchlo utiecť. Calvinove Neviditeľné mestá, Pamukov Istanbul a Čosi čudné vo mne sú pre mňa najlepšími sprievodcami svetom. Neviditeľné mestá (Italo Calvino , 2016)

Neviditeľné mestá

Niekoľko rokov za sebou si dávam predsavzatie, že prečítam všetky knihy z finále súťaže Anasoft Litera. Ešte nikdy sa mi to nepodarilo. Tento rok som zatiaľ stihol historický román Silvestra Lavríka Nedeľné šachy s Tisom a horor Trhlina od Jozefa Kariku. Zo žánrovej literatúry mám najradšej detektívky a je možné, že to, čo mi v Karikovej knihe pripadalo ako klišé, je v skutočnosti kánonom mysteriózne hororového žánru. Aj napriek tomu sa mi stránky knihy Trhlina otáčali ľahko a jej hrdinov som do Tríbečských húštin nasledoval s nedočkavosťou. Bál som sa o nich, bál som sa s nimi. A tak to má pri tomto type literatúry byť. Nedeľné šachy s Tisom vo mne vzbudzovali iný druh strachu. Úzko mi prišlo, keď  som si uvedomil, koľko  postojov a argumentov neľudských ľudákov je znova súčasťou našej každodennosti. Ten pocit umocňoval fakt, že sa príbeh odohráva na miestach, kde som strávil prvých osemnásť rokov svojho života a rozprávačka Anička Žitňanská  bola ako Anča Iciková súčasťou urbánnej mytológie môjho rodiska.   Lavríkovi sa podarilo z bubáka, ktorým mamičky v Bánovciach nad Bebravou strašili svoje neposlušné deti, urobiť živého človeka. Určite mu k tomu pomohla poctivá historická práca v archívoch a pri rozhovoroch s pamätníkmi. Ale kľúčovým je štýl. Lavrík pracuje s faktografiou tak, že premieňa suché historické údaje na živý obraz. Na ten obraz síce nie je pekný pohľad, ale je to pohľad potrebný, pretože je pravdivý. Nedeľné šachy s Tisom (Silvester Lavrík, 2017)

Nedeľné šachy s Tisom