"Pche, Gelnica. Smolník si treba ísť pozrieť, Smolník!" Hovorí kedysi pred rokom 2005 na ulici v Mníšku nad Hnilcom starší pán rakúskemu spisovateľovi Gaussovi. V miestnom rozhlase hrá Smetana alebo Dvořák. Ja mám v tomto momente naotvárané záložky s Google street view a prechádzam Chmeľnicu, Nálepkovo, Hniezdne, Huncovce a Švedlár. Karl-Markus Gauss totiž prešiel dediny a mestá s historickými nemeckými menšinami a svoje zážitky veľmi láskavo spísal do knižky Roztratení Nemci. Celá tretina knihy je pritom o území toho, čo si tieto desaťročia nazývame Slovensko. Zvyšok je o Litve a Ukrajine. Rozumiem, že mám pre lokálnu históriu možno kúsok väčšie nadšenie, ale to len preto, že čím viac viem, tým mi príde smiešnejšie aké zaujímavé a farebné veci nevieme o miestach, kde žijeme. 'Kýže Slovák si ty? Odsunutý, alebo si odsúval? Nikto nevie. Rakušák akýsi, Gauss, ale v knižke chytá všetko, čo je aktuálne aj dnes. O tom ako Maďari nadávali na sedliackych Slovákov, Slováci na arogantných Maďarov, Nemci na zlodejských Slovákov a všetci na Rómov. Rovnako sa dozviete aj také nie nepotrebné veci, ako že chmeľničtina je od potokš vzdialená asi ako holandčina od nemčiny. Celé je to aj o tom, ako samých seba udržujeme v nevedomosti, aby sa náhodou neroznieslo, že storočia tu ľudia hľadali náboženskú slobodu, živobytie a veru ju aj našli. A celé sa to mohlo diať po rusnácky, maďarsky, chmeľnicky, slovensky, a všelijak inak. (miesto: Smolník) "Má to byť veľká omšam ale kňaz všetko, čo robí vykladá po slovensky?" "No a mala by byť teda omša po nemecky alebo po mantácky?Veď sama vravíte, že by mu potom už skoro nikto nerozumel." "Nie po nemecky, ani po mantácky, ani po slovensky." "Ale?" Všetko sa to dozviete v Absynt - reportážna literatúra / Roztratení Nemci, K-M. Gauss, preklad P. Thomay Potrebujete zakúpiť, hutná láskavá a realistická reportáž. Treba proste. Roztratení Nemci (Karl-Markus Gauss , 2017)

Po výnimočnom románe Klub nenapraviteľných opitimistov si môžeme v slovenskom preklade prečítať ďalšiu knihu spisovateľa Jeana - Michela Guenassia. Valčík stromov a oblohy je román a tajnej láske Vincenta van Gogha a mladého dievčaťa. Marguerite Gachetová žije so svojim otcom v Auvers- sur- Oise pri Paríži a sníva o tom, že bude maliarkou. Vo chvíli, keď plánuje útek do Ameriky však za jej otcom prichádza Vincent van Gogh. V knihe autor prepája silný príbeh s dokumentárnym základom. Valčík stromov a oblohy (Jean-Michel Guenassia, 2017)

„Milujem domy, všetko, čo mi môžu povedať, a preto mi neprekáža robiť upratovačku. Je to ako čítať knihu.“ To je Lucia Berlin. Zázrak. Kde celý čas bola? Čítam jej poviedky odznova, zbožne, pomaly. Je to ako objaviť niekoho, kým by ste chceli byť. Kde sa skrývala? Patrí do tej najvyššej kasty pravých, „čechovovských“ poviedkarov. Jej farby, vône, spôsoby, akými k vám rozpráva - niečo medzi Raymondom Carverom a Johnom Fantem. Surovo drsné a zároveň krikľavo radostné. Čím bol život ťažší, tým hlbšie zaťal a v podaní Lucie Berlin to znie ľahko, ako dobrá pesnička. Tak ako Charles Bukowski – kráčala proti valiacemu sa davu. Ale nie ako chlap - rebel. Skôr ako pobavená aristokratka. Sedí v čistiarni a pozoruje prísediaceho Indiána. V Angelovej práčovni leží pred vami celý svet. Na žiadnu z jej poviedok nezabudnete. Ešte pred desiatimi rokmi to bola neznáma autorka vydavateľstva Black Sparrow Press. Dnes, desať rokov po smrti, sú jej poviedky bestsellery. Ešteže tak! Pretože táto žena je ako diamant v piesku. To nie sú žiadne snaživé písačky. Lucia Berlin hľadá pravdu v každej miestnosti tak prirodzene ako mačka myš. Jej štýlom je autobiografická fikcia. Dievča z bohatej a poriadne uletenej rodiny, neskôr matkou vydedená, tri manželstvá, štyria synovia, po celý život boj s alkoholizmom, napokon vyhratý. Keď sa v jej poviedke trhajú zuby, tak všetky naraz. Nič však nie je viac zaujímavé, vtipné a zábavné, ako keď to popisuje ona. A tak ako Patti Smith na pódiu v jednom ohni strčí do malíčka bosej nohy všetkých chlapov tohto sveta, aj pri Lucii Berlin vám pojem „ženská literatúra“ znie ako spláchnutie. Je to božská literatúra. Tá mentálna vrúcnosť, to všeobjatie, ten moment precitnutia z detskej lásky s pichnutím staroby v chrbte, to upratovanie po mŕtvych a dvíhanie telefónov na nemocničných dispečingoch tohto sveta, je čisto ženská disciplína. V podaní tejto ženy však kráľovská. Lucia Berlin: Manuál pre upratovačky.
(Text bol pôvodne uverejnený v časopise .týždeň) Manuál pre upratovačky (Lucia Berlin, 2017)

Majestátna intelektuálna výzva? Filozoficko-lingvistický text, ktorý celkom zásadným spôsobom spochybňuje čosi, čo považujeme za natoľko samozrejmé, že sa nám môže zdať až neprirodzené zaoberať sa tým? Neviem, v prvom čítaní išlo naozaj len o akýsi prvý kontakt, také to zoznámenie sa, v ktorom ešte niet priestoru pre polemiku, lebo Harrisovi nie som ako čitateľ dôstojným partnerom. Ale ono prvé viac intuitívne ako faktické porozumenie naznačuje, že študovať Racionalitu a gramotnú myseľ bude veľké dobrodružstvo a veľká škola. Zároveň sa mi zdá až nepatričné Harrisa komukoľvek odporúčať, prostredník tu môže napáchať viac škody, ako osohu. Fascinuje ma však, že ide o prísne teoretický text, ktorý sa zo svojej podstaty vzpiera vkusovým kritériám a ja napriek tomu túžim, aby to bolo aspoň trolinka literárnejšie. Ale to je môj problém, nie Harrisov. V každom prípade ide o knižku, o ktorej bude vyslovene dobré s kýmsi erudovanejším pohovoriť. Racionalita a gramotná mysl (Harris Roy, 2016)