"Pche, Gelnica. Smolník si treba ísť pozrieť, Smolník!" Hovorí kedysi pred rokom 2005 na ulici v Mníšku nad Hnilcom starší pán rakúskemu spisovateľovi Gaussovi. V miestnom rozhlase hrá Smetana alebo Dvořák. Ja mám v tomto momente naotvárané záložky s Google street view a prechádzam Chmeľnicu, Nálepkovo, Hniezdne, Huncovce a Švedlár. Karl-Markus Gauss totiž prešiel dediny a mestá s historickými nemeckými menšinami a svoje zážitky veľmi láskavo spísal do knižky Roztratení Nemci. Celá tretina knihy je pritom o území toho, čo si tieto desaťročia nazývame Slovensko. Zvyšok je o Litve a Ukrajine. Rozumiem, že mám pre lokálnu históriu možno kúsok väčšie nadšenie, ale to len preto, že čím viac viem, tým mi príde smiešnejšie aké zaujímavé a farebné veci nevieme o miestach, kde žijeme. 'Kýže Slovák si ty? Odsunutý, alebo si odsúval? Nikto nevie. Rakušák akýsi, Gauss, ale v knižke chytá všetko, čo je aktuálne aj dnes. O tom ako Maďari nadávali na sedliackych Slovákov, Slováci na arogantných Maďarov, Nemci na zlodejských Slovákov a všetci na Rómov. Rovnako sa dozviete aj také nie nepotrebné veci, ako že chmeľničtina je od potokš vzdialená asi ako holandčina od nemčiny. Celé je to aj o tom, ako samých seba udržujeme v nevedomosti, aby sa náhodou neroznieslo, že storočia tu ľudia hľadali náboženskú slobodu, živobytie a veru ju aj našli. A celé sa to mohlo diať po rusnácky, maďarsky, chmeľnicky, slovensky, a všelijak inak. (miesto: Smolník) "Má to byť veľká omšam ale kňaz všetko, čo robí vykladá po slovensky?" "No a mala by byť teda omša po nemecky alebo po mantácky?Veď sama vravíte, že by mu potom už skoro nikto nerozumel." "Nie po nemecky, ani po mantácky, ani po slovensky." "Ale?" Všetko sa to dozviete v Absynt - reportážna literatúra / Roztratení Nemci, K-M. Gauss, preklad P. Thomay Potrebujete zakúpiť, hutná láskavá a realistická reportáž. Treba proste. Roztratení Nemci (Karl-Markus Gauss , 2017)

(Nielen) knižky z dielne Egreš sú vždy veľkým vizuálnym dobrodružstvom. V poslednom čase k nim pribudla táto novinka, ktorá malým a možno aj veľkým čitateľom ukáže, že Nie je opica ako opica. Dozviete sa, ktoré z nich, tak ako my, používajú toaletný papier či bylinkový šampón, navzájom si do očí strkajú prsty, obľubujú kúpanie v bazéne alebo dokonca to, ktorá bola prvou opičou kozmonautkou. Tieto zaujímavosti sprevádzajú kúzelné ilustrácie, a tvoria tak spolu naozajstné dobrodružstvo pre všetkých. Nie je opica ako opica (Lucia Kršková, Barbara Kršková, 2017)

Žiaľ, k čítaniu sa kvôli blogovaniu a najmä zhromažďovaniu podkladov pre blogy dostávam iba sporadicky. V poslednom čase ma však oslovilo niekoľko titulov. Jedným z nich sú „Dobré slohy“ dvojice raperov Beneho a Lyrika. Som z inej generácie a môj hudobný vkus formovali skôr Beatles, Jimi Hendrix, Jethro Tull či Cream, ale Modré hory počúvať dokážem. Pripomína mi to bítnikov s vervou recitujúcich svoje básne. Bene ma pozval na koncert a po jeho skončení mi knihu venoval. A naozaj sa to dá nielen počúvať, ale aj čítať. „Ten dážď je tam, vždy sa snaží len striasť a zmyť všetku špinu sveta. Dovoľ mu, otvor náruč, vybehni, do búrky zakrič, že svet je príšerný.“ Dobré slohy (Modré hory, 2016)

Pri nazeraní na spoločenskú realitu mám často pocit, že militarizmus a nacionalizmus zažívajú znepokojivú renesanciu. Ich prejavy nemusia byť celkom otvorené, skrývajú sa za vlastenectvo a potrebu obrany národa a civilizácie pred globalizáciou a inými liberálnymi „hrozbami“. Takéto postoje ma vždy vyrušujú, pretože ich posilňovanie bolo príčinou obidvoch svetových vojen. Mám rád beletristickú literatúru s posolstvom a asi aj preto ma oslovila kniha Umrieť na jar. Jej autorom je súčasný nemecký spisovateľ Ralf Rothmann a je napísaná podobným dezilúznym štýlom ako svetoznámy román od Remarqua - Na západe nič nové. Jej protivojnové posolstvo je teda zrejmé a nadčasové. Na príbehu dvoch sedemnásťročných kamarátov, ktorí sú nútene regrutovaní na front, autor približuje hrôzy a nezmyselnosť vojnových riešení akýchkoľvek konfliktov. Podarilo sa mu to aj napriek tomu, že jeho útla kniha je v podstate komorným príbehom. A hoci sa Rothmann nevyhýba naturalistickým scénam z vojnového prostredia, jeho próza je nádherne poetická, nevyhýbajúca sa ani poetike vyšších citov, ako sú láska a priateľstvo. Umrieť na jar (Rothmann Ralf, 2017)