"Pche, Gelnica. Smolník si treba ísť pozrieť, Smolník!" Hovorí kedysi pred rokom 2005 na ulici v Mníšku nad Hnilcom starší pán rakúskemu spisovateľovi Gaussovi. V miestnom rozhlase hrá Smetana alebo Dvořák. Ja mám v tomto momente naotvárané záložky s Google street view a prechádzam Chmeľnicu, Nálepkovo, Hniezdne, Huncovce a Švedlár. Karl-Markus Gauss totiž prešiel dediny a mestá s historickými nemeckými menšinami a svoje zážitky veľmi láskavo spísal do knižky Roztratení Nemci. Celá tretina knihy je pritom o území toho, čo si tieto desaťročia nazývame Slovensko. Zvyšok je o Litve a Ukrajine. Rozumiem, že mám pre lokálnu históriu možno kúsok väčšie nadšenie, ale to len preto, že čím viac viem, tým mi príde smiešnejšie aké zaujímavé a farebné veci nevieme o miestach, kde žijeme. 'Kýže Slovák si ty? Odsunutý, alebo si odsúval? Nikto nevie. Rakušák akýsi, Gauss, ale v knižke chytá všetko, čo je aktuálne aj dnes. O tom ako Maďari nadávali na sedliackych Slovákov, Slováci na arogantných Maďarov, Nemci na zlodejských Slovákov a všetci na Rómov. Rovnako sa dozviete aj také nie nepotrebné veci, ako že chmeľničtina je od potokš vzdialená asi ako holandčina od nemčiny. Celé je to aj o tom, ako samých seba udržujeme v nevedomosti, aby sa náhodou neroznieslo, že storočia tu ľudia hľadali náboženskú slobodu, živobytie a veru ju aj našli. A celé sa to mohlo diať po rusnácky, maďarsky, chmeľnicky, slovensky, a všelijak inak. (miesto: Smolník) "Má to byť veľká omšam ale kňaz všetko, čo robí vykladá po slovensky?" "No a mala by byť teda omša po nemecky alebo po mantácky?Veď sama vravíte, že by mu potom už skoro nikto nerozumel." "Nie po nemecky, ani po mantácky, ani po slovensky." "Ale?" Všetko sa to dozviete v Absynt - reportážna literatúra / Roztratení Nemci, K-M. Gauss, preklad P. Thomay Potrebujete zakúpiť, hutná láskavá a realistická reportáž. Treba proste. Roztratení Nemci (Karl-Markus Gauss , 2017)

Po smutnokrásnom Raji a Pekle mi Artforum do cesty prinieslo aj Letné svetlo. Autor nás vnáša do príbehov obyvateľov malej islandskej dediny. Aj s humorom a bez priklášení, zároveň neuveriteľne krásne Stefánssonovsko poeticky. Osudy obyvateľov, ktoré autor rozpráva prostredníctvom kolektívneho vedomia v prvej osobe plurálu, sa prelínajú a organicky vplietajú do dúm o živote i smrti a čítajú sa ako mäkké maslo. V skvelom preklade Zuzany Stankovitsovej som ju čítala práve v čase, keď som žila na Islande. Vnútorné pousmievania sa, melancholické snenia a zamyslenia sa pri tejto knihe sú, myslím, pre nadchádzajúce večery jesenné, keď letného svetla ubúda, ozajstným pohladením duše. Letné svetlo a potom príde noc (Jón Kalman Stefánsson, 2014)

Nebojím sa označiť túto knihu v istom zmysle ako kultovú, pretože ňou je. Zweigov nezameniteľný rozprávačský prístup postupne odhaľuje, akými zmenami prechádzal život na začiatku 20. storočia očami mladého, dospievajúceho Rakúšana, ktorý ako obyvateľ mnohonárodnostnej ríše, neskôr ako príslušník zakríknutej republiky uprostred meniacej sa Európy citlivo vníma každý výkyv rovnováhy na kontinente. Nádherne vykreslený meštiansky spôsob života, strasti mladíckych liet a dospievania či ťažkosti umeleckej brandže počas svetovej vojny a humanistický ideál pacifizmu a mieru, ktorý je ohrozovaný vzmáhajúcim sa zlom (nielen) v Nemecku. To všetko perom Viedenčana, Žida, Európana, človeka. Obžaloba vojny a civilizácie v tej najkomornejšej a pritom tak brilantne vystihnutej forme. Esencia, ktorá zo svoje aktuálnosti netratí nič ani dnes – chyby minulosti a ľudské slabosti sa totiž zvyknú so železnou pravidelnosťou opakovať. Svet včerajška (Stefan Zweig, 2014)

Dočítal som Manuál pre upratovačky. Na dovolenke. Dávkoval som si 3 ks poviedky denne. Knihu som požičal. Hovorím: „Závidím ti, že ju budeš čítať prvýkrát!" Manuál pre upratovačky (Lucia Berlin, 2017)