Povedz slovo čisté Povedz slovo čisté

Povedz slovo čisté

Anton Baláž

Anton Baláž si za hlavnú postavu svojho románu Povedz slovo čisté zvolil Štefana Krčméryho (1892 – 1955), významnú kultúrnu osobnosť medzivojnového obdobia. Svojím národným cítením a európskou vzdelanosťou výrazne prispel organizačnou, redaktorskou, vedeckou i literárnou činnosťou k zvyšovaniu úrovne etablujúcej sa modernej slovenskej kultúry.

Jeho pracovitosť, priateľskú otvorenosť a jemnosť však sprevádzala duševná choroba. Posledné roky svojho života strávil v psychiatrickej liečebni Pezinku. Práve tu sa odohráva podstatná časť románu, v ktorom cez denníkové zápisky ošetrujúcej lekárky autor zobrazuje život umelca s rozdvojenou, ale stále ešte tvorivou a jasnozrivou mysľou. Miesto v románe má aj milostný príbeh študenta literatúry Jakuba s Krčméryho lekárkou a generačný pohľad na ťažké päťdesiate roky.


Román o posledných rokoch pohnutého života Štefana Krčméryho, zasadený do prvej polovice 50-tych rokov minulého storočia, opierajúci sa o dobové reálie. Povedz slovo čisté (Anton Baláž, 2017)

Ďalšie odporúčania


Tohle mám nejradši. Překvapení. Vezmete do ruky knihu, o které jste předem nic neslyšeli, jméno autora neznáte. Formát prima, obálka nic moc. První věta: "Můj otec mi řekl, že než jsem se narodil, jeho povoláním bylo harpunovat lelky." Zásah! A člověk má zrovna chuť uprostřed toho všeho právě na takový text, který bude lehce švihlý, poetický, podvratný... Něco v linii Pipi Dlouhé Punčochy, Pěny dní, možná trochu Saturnina, ale spíš Zazi v metru nebo dokonce Addams Family. Co že je to za bláznivě poskládaná společnost? No právě... nádherná kniha do těžkých časů. Čekání na Bojanglese (Olivier Bourdeaut , 2017)

Čekání na Bojanglese

Choroba, staroba, smrť. Napriek týmto ústredným témam štyroch Sacksových esejí je Vďačnosť pôvabná a krásna. V jednej z nich vyjadruje radosť z toho, že nie je mŕtvy, že je jednoducho vo svojich osemdesiatich rokoch šťastný, že žije, a to aj napriek tomu, čo všetko ľutuje – premrhaný čas či svoju plachosť. Konštatuje, že netúži po nesmrteľnosti, chce len to, aby niektoré jeho knihy prehovárali k čitateľom aj po jeho smrti. Z jeho slov cítiť vyrovnanosť, jas a pokoj, a hoci vraví, že sa vzdialil svojmu životu, nie je to nič negatívne – intenzívne ho prežíva a uvedomuje si jeho prepojenosť. Cítiť aj smútok spôsobený stratou nenahraditeľných blízkych priateľov a vrstovníkov. Básnik medicíny Oliver Sacks píše nádherne o vďačnosti. Veď mal vzťah so svetom, ten špeciálny vzťah tých, čo píšu a čítajú. Vďačnosť (Sacks Oliver, 2016)

Vďačnosť

Ak by som mal odporučiť nejakú knihu, určite by šlo o útly text poľského reportéra Wojciecha Tochmana Akoby si kameň jedla. Tradícia reportážnej literatúry je na Slovensku neveľká, ba povedal by som skoro žiadna. Aj preto sa pre mňa táto knižka stala objavom nielen sama sebou, ale i sprostredkovaním informácií o vydavateľstve Absynt. Kniha samotná je svedectvom o vojne na Balkáne, ktorá sa diala v čase, keď som ja študoval na strednej škole v pokoji a bezpečí šťastného dospievania. Na základe výskumu poľskej antropologičky, ktorá sa podľa kostí snaží identifikovať pozostatky mŕtvych z vojny v Bosne a Srbsku na začiatku 90. rokov 20. storočia, spoznávame príbehy jednotlivcov, obetí, svedkov, pozostalých, všetkých tých, ktorých vojna o akékoľvek šťastie pripravila. Avšak nielen o šťastie, ale aj o akúkoľvek pozitívnu víziu budúcnosti. Ocitáme sa v Srbsku a Bosne pár rokov po vojne vo svete, ktorý vojnou poznačený ostal viac, než si dokážeme predstaviť. Toto svedectvo je vzácnym dokumentom, ktorý jednoduchým jazykom a vecným postojom autora podáva správu o čomsi, čo sa nás dotýka oveľa viac, než si pripúšťame. Akoby si kameň jedla (Tochman Wojciech, 2015)