Podvolení

Houellebecq Michel

Dlho očakávaný český preklad kontroverznej knihy francúzskeho spisovateľa, ktorá vo Francúzsku vyšla bezprostredne po islamistických útokoch v Paríži a vyvolala veľký rozruch. Houellebecq v „Podvolení“ popísal dystópiu moslimského Božieho štátu vo Francúzsku, za čo bol obvinený z islamofóbie a rasizmu.

Mnohovrstevný román sa odohráva v roku 2022, kedy politické strany vo voľbách radšej podporia fiktívneho kandidáta Moslimského bratstva, aby sa prezidentkou nestala kandidátka extrémne pravicového Národného frontu Marie Le Penová. Starší intelektuál, spisovateľ znudený životom zároveň prijíma islam a to nielen preto, aby mohol ďalej učiť na Sorbonne, ale hlavne preto, aby sa niečo dialo, aby niekde bol, aby niekam patril, čo sú pocity, ktoré mu západná individualistická spoločnosť nemôže poskytnúť. Kniha sa v mnohých krajinách stala absolútnym bestsellerom.


Keď vyšla táto kniha, vyvolala veľké debaty. Ale zďaleka v nej nejde iba o islam alebo ironickú antiutópiu – je predovšetkým o tom, že väčšina ľudí prijme čokoľvek, hlavne že majú nohy v teple, pokoj a dostatok jedla. A keď im zvýšite plat, prípadne pridáte iné slasti, budú ešte spokojnejší. Je jedno, kto vládne krajine, ich malých svetov sa to nedotkne. Naozaj veľmi znepokojivé! Okrajovou zaujímavosťou je, že kým slovenské knihy sú zvyčajne tlačené v Českom Těšíne či Budějoviciach, tento český preklad pre zmenu uzrel svetlo sveta v Banskej Bystrici. Stále cez plot na seba žmurkáme. Podvolení (Houellebecq Michel, 2015)

Recenzie a ukážky z tejto knihy


Podvoliť sa radno jest!

Matúš Procházka - Ozzy

Súčasná západoeurópska spoločnosť prechádza citeľnými zmenami. Musí čeliť značnej kríze morálnych hodnôt, ktorá v spojitosti s čoraz silnejšími globalizačnými tlakmi, nevyvoláva vždy len pozitívne nálady. Narastajúca vlna politického a náboženského extrémizmu, podmienená dlhodobým ignorovaním závažných sociálnych problémov, je dostatočne silný varovný signál pre súčasné vládnuce elity. Viac.

Michel Houellebecq: Elementárne častice

Monika Kompaníková

Román francúzskeho esejistu a románopisca Michela Houellebecqa z roku 1998 je o dvoch bratoch, ktorých nespája nič, len spoločná matka. Každý je celkom iný, a obaja sú príslušníkmi spoločnosti, v ktorej náboženstvo ustúpilo plytkej ezoterike a filozofiám New Age a lásku nahradilo prázdne sexuálne splynutie. Nikto ho nepozná tento román lepšie ako Aňa Ostrihoňová, ktorá ho preložila aj vydala a odporúča prečítať si ho, pretože je vtipný, ostrý, dojemný, naturalistický aj trochu didaktický. Viac.


Ďalšie odporúčania


Aké frustrujúce je nechápať a byť nepochopený? A zároveň ako nás obmedzuje naša snaha všetkému porozumieť a retarduje zjednodušované vykladanie života, ľudského konania a citov v mene (ľahšieho) pochopenia. Phillips uvažuje o Kráľovi Learovi či Othellovi a píše o tom, že radšej svet „zavraždíme, akoby sme sa mali vystaviť zmene“ a že rodičia by nemali očakávať, že im bude dávať zmysel, do koho sa ich deti zamilujú. „Stojí za to zamyslieť sa, aké hranice budú musieť brániť tí, ktorí netúžia vždy pochopiť. A či im to prejde.“ Čo nám uniká (Chvála nežitého života) (Phillips Adam, 2015)

Čo nám uniká (Chvála nežitého života)

Když už si jeden myslí, že o dobrých knihách a taky těch, co jich píší, všechno ví, tu přijde mu pod ruky knížečka vlastně už nežijícího autora (žil v létech 1965 – 2007) s málem tak moravským příjmením Levé… a rázem je zaděláno na největší a nejpřekvapivější objev posledních (řekněme) čtyřiceti let. Francouzský fotograf a spisovatel Édouard Levé nám po sobě zanechal tři vynikající knihy – Díla z roku 2002, Autorportrét (2005) a Sebevražda (post mortem, 2008). Všechny tři vyšly v létech 2015 – 2016 v pražském vydavatelství Rubato. Pro mne nejpůsobivějším je poslední dílko Sebevražda, ve kterém autor evokuje sebevraždu svého přítele. Deset dní po odevzdání rukopisu knihy si Édouard Levé sám bere život… Díla (Levé Édouard, 2016)


Já a Ty je promýšlením toho, co to znamená být člověkem. Buber ukazuje, že za jedinečnou možnost přemýšlet o sobě jako o svobodných jednotlivcích, tedy jako o bytostech obdařených vlastním vědomím, vděčíme setkání s jiným člověkem, s jinými lidmi, obecně řečeno, mezilidským vztahům. Z této skutečnosti pro nás plyne velká zodpovědnost za jiné bytosti, za svět, v nejširším slova smyslu, přičemž tato zodpovědnost je jakýmsi dvojčetem svobody, spolu jsou silnější, nikoliv slabší. Buberův přesun důrazu ze svobody na zodpovědnost nepůsobí tíživě jako u Sartra nebo dokonce už Kanta. Buber píše naopak s lehkostí, s chutí do života, s chutí k setkávání, jeho kniha proto obstojí i v těžkých časech, v těch byla ostatně i napsána. Její jazyk má blíže k poezii než próze, což přináší působivé splývání formy s obsahem. Já a ty (Martin Buber, 2005)

Já a ty