Osmijankove rozprávky

Bendová Krista

Radosť a smiech detí i dospelých vzbudzuje každá zo 64 rozprávok o zvieratkách, princeznách, zázračných krajinách, detektívoch, vtáčikoch... Nestarnúce a aj po vyše štyridsiatich rokoch živé rozprávky vložila do Osmijankovej kapsičky vynikajúca spisovateľka a veľká kamarátka detí Krista Bendová.

Rozprávky pozná niekoľko generácií poslucháčov najmä vďaka ich magickej interpretácii Ctibora Filčíka v Slovenskom rozhlase. Táto kultová generačná kniha prinesie dnešným deťom rovnaké potešenie, aké pri čítaní zažívali ich rodičia a starí rodičia: vtip, neprekonateľný humor, nebojácnosť, dobrosrdečnosť a fantáziu. Osmijankove rozprávky bravúrne ilustrovala Božena Plocháňová a skvelú typogafiu im dodal Svetozár Mydlo.


Pravidelný čas na čítanie kníh mám v posledných rokoch len pri uspávaní detí. Ako človeku so zmyslom pre systém a štruktúru sa mi páči už formálne usporiadanie Osmijanka – 8 x 8 tematicky členených rozprávok, paráda. Jazyk je dostatočne hravý a náročný, aby sa päťročný syn niečo naučil, zároveň je zrozumiteľný a rozprávky sú zábavné, čiže väčšinu knihy máme prečítanú viacnásobne. Najpodstatnejšie však je, že z rozprávok ide dobrý pocit, sú napísané s pochopením pre deti. Osmijankove rozprávky (Bendová Krista, 2014)

Ďalšie odporúčania


Príbeh služobníčky som dočítal v čase českých volieb charakteristických únavou z demokracie. Najslávnejšia knihu Margaret Atwood tento typ únavy bezpečne zaženie. Hlavná postava je služobníčka v teokratickej krajine kdesi na území bývalých Spojených štátov. Nemá takmer nijaké práva a je nútená žiť v akejsi forme sexuálneho otroctva. Sloboda sa vytrácala nenápadne, až jedného dňa všetky ženy prepustia z práce a zablokujú im bankové účty. Krásne napísaný príbeh je ako zlý sen, ktorý pripomína, aká tenká je hranica medzi spoločenským zriadením, v ktorom môžeme prijímať svoje vlastné rozhodnutia a totalitou, v ktorej za nás rozhodujú iní. Príbeh služobníčky (Margaret Atwood, 2001)

Príbeh služobníčky

Únavu materiálu od Mareka Šindelku som otvorila v jedno nedeľné ráno a nemohla som ju odložiť, kým som ju celú nedočítala. Niečo som narýchlo uvarila a utekala som ku knihe. Pamätám si, ako som sa zavrela do izby a nekomunikovala som ani s mojím mužom, ani so synom. Nevedela som, o čom príbeh bude, len mi ju kamarátka strčila do ruky, vraj si to mám prečítať. Dobre, že som nevedela. Asi by som si ju nechala na inokedy, posúvala by som ju práve pre tú ťažkú a nesmierne aktuálnu tému... A tak som sa nevedomky nechala vcucnúť príbehom, nad ktorým sa nedá prestať premýšľať, ktorý vás neprestane mátať dlho po tom, čo dočítate poslednú vetu. Únava materiálu (Šindelka Marek, 2016)

Únava materiálu

Leitmotívom kultúry svojpomocou je aktuálne hojne forsírovaný fenomén DIY – Do It Yourself, čiže urob si sám, čo v kontextoch vymedzených knižkou znamená urob si kultúru. Lebo presne to sa na platforme subkultúr dialo v totalitnej minulosti aj v čerstvo slobodných deväťdesiatych rokoch a vlastne sa deje i dnes. Najväčšou devízou knižky Kultura svépomocí je práve akési čitateľské rozpamätávanie sa na „subkultúrne“ pomery v Československu osemdesiatych a prvej polovice deväťdesiatych rokov. A keďže ide o poctivú vedeckú prácu, opretú o veľmi solídne faktické základy, ono rozpamätávanie sa nemá charakter súkromného až intímneho osobného spomínania, ale ide v ňom o vytváranie komplexného obrazu nedávnej minulosti s dôrazom na mimoriadnu funkciu subkultúr. Ziny a fanziny, nahrávky, záznamy koncertov, predaj merchandisingu a tak ďalej, to všetko v prostredí totality, v ktorej sa nemohlo takmer nič a predsa sa dialo. A potom bezprostredne na začiatku deväťdesiatych rokov, keď sa zrazu mohlo všetko, a tak napríklad otvorene neonacistické kapely vydávali albumy u veľkých vydavateľov. Fascinujúce čítanie nielen pre pamätníkov, doslova a do písmena radostná veda. Kultura svépomocí (Ondřej Daniel (ed.), kolektív autorov, 2017)

Kultura svépomocí