Oči Maxa Carradosa je výber dômyselných detektívnych poviedok o starnúcom detektívovi, ktorý je slepý. Autorom ôsmych, logicky vypointovaných príbehov, je u nás ešte vždy málo známy anglický spisovateľ Ernest Bramah. Pre každú poviedku je charakteristická nezameniteľná mystická atmosféra pripomínajúca zlatú epochu anglických klasikov detektívneho žánru. Ak je pravda, že pri absencii zraku sa dostávajú do popredia ostatné zmysly, tak v prípade nevidiaceho Carradosa, ktorý sa riadi predovšetkým svojou silnou intuíciou a prísnym rozumovým poznaním, platí tento fakt dvojnásobne. Oči Maxa Carradosa (Ernest Bramah , 2015)

Momentálne som dočítala dve skvelé publicistické knihy z vydavateľstva Absynt. Tá prvá je Papuša Angeliky Kuźniak o cigánskej poetke z Poľska. Ako vysvetľuje autorka, samotná Papuša si želala, aby ju volali Cigánka, a nie Rómka. Papuša učarovala svojimi veršami aj slávnemu poľskému básnikovi Julianovi Tuwimovi. Len ako chuťovku pridávam jeden jej verš: „Och, aké krásne je čučoriedky zbierať ako cigánske slzy v lese." Jej životné osudy sú tiež fascinujúce a navyše sú Angelikou Kuźniak napísané strhujúco a zároveň citlivo a inteligentne. Papuša (Kuźniak Angelika, 2017)

Jeho slávny román Cit slečny Smilly pre sneh som nedokázala dočítať do konca, ale bolo na ňom niečo tajomné a príťažlivé. A tak som dala šancu aj najnovšej knihe a dobre som urobila. Príbeh ženy, ktorá má mimoriadnu schopnosť – všetci ľudia pri nej pociťujú neovládateľnú túžbu zverovať sa jej a hovoriť pravdu. Na to všetko je nabalený podobne tajomný príbeh ako v Smilly, trošku sci-fi, trošku politický triler, trošku lovestory, navyše je to vtipné a rýchlo to odsýpa. Málokedy, ak vôbec niekedy, som čítala knihu mužského autora, kde je rozprávačkou žena a ja mu to zožeriem. Hoegovi sa to podarilo a tak som mu odpustila aj tú za vlasy priatiahnutú zápletku s Komisiou budúcnosti. Efekt Susan (Peter Hoeg, 2017)

"Pche, Gelnica. Smolník si treba ísť pozrieť, Smolník!" Hovorí kedysi pred rokom 2005 na ulici v Mníšku nad Hnilcom starší pán rakúskemu spisovateľovi Gaussovi. V miestnom rozhlase hrá Smetana alebo Dvořák. Ja mám v tomto momente naotvárané záložky s Google street view a prechádzam Chmeľnicu, Nálepkovo, Hniezdne, Huncovce a Švedlár. Karl-Markus Gauss totiž prešiel dediny a mestá s historickými nemeckými menšinami a svoje zážitky veľmi láskavo spísal do knižky Roztratení Nemci. Celá tretina knihy je pritom o území toho, čo si tieto desaťročia nazývame Slovensko. Zvyšok je o Litve a Ukrajine. Rozumiem, že mám pre lokálnu históriu možno kúsok väčšie nadšenie, ale to len preto, že čím viac viem, tým mi príde smiešnejšie aké zaujímavé a farebné veci nevieme o miestach, kde žijeme. 'Kýže Slovák si ty? Odsunutý, alebo si odsúval? Nikto nevie. Rakušák akýsi, Gauss, ale v knižke chytá všetko, čo je aktuálne aj dnes. O tom ako Maďari nadávali na sedliackych Slovákov, Slováci na arogantných Maďarov, Nemci na zlodejských Slovákov a všetci na Rómov. Rovnako sa dozviete aj také nie nepotrebné veci, ako že chmeľničtina je od potokš vzdialená asi ako holandčina od nemčiny. Celé je to aj o tom, ako samých seba udržujeme v nevedomosti, aby sa náhodou neroznieslo, že storočia tu ľudia hľadali náboženskú slobodu, živobytie a veru ju aj našli. A celé sa to mohlo diať po rusnácky, maďarsky, chmeľnicky, slovensky, a všelijak inak. (miesto: Smolník) "Má to byť veľká omšam ale kňaz všetko, čo robí vykladá po slovensky?" "No a mala by byť teda omša po nemecky alebo po mantácky?Veď sama vravíte, že by mu potom už skoro nikto nerozumel." "Nie po nemecky, ani po mantácky, ani po slovensky." "Ale?" Všetko sa to dozviete v Absynt - reportážna literatúra / Roztratení Nemci, K-M. Gauss, preklad P. Thomay Potrebujete zakúpiť, hutná láskavá a realistická reportáž. Treba proste. Roztratení Nemci (Karl-Markus Gauss , 2017)