Oči Maxa Carradosa je výber dômyselných detektívnych poviedok o starnúcom detektívovi, ktorý je slepý. Autorom ôsmych, logicky vypointovaných príbehov, je u nás ešte vždy málo známy anglický spisovateľ Ernest Bramah. Pre každú poviedku je charakteristická nezameniteľná mystická atmosféra pripomínajúca zlatú epochu anglických klasikov detektívneho žánru. Ak je pravda, že pri absencii zraku sa dostávajú do popredia ostatné zmysly, tak v prípade nevidiaceho Carradosa, ktorý sa riadi predovšetkým svojou silnou intuíciou a prísnym rozumovým poznaním, platí tento fakt dvojnásobne. Oči Maxa Carradosa (Ernest Bramah , 2015)

Když už si jeden myslí, že o dobrých knihách a taky těch, co jich píší, všechno ví, tu přijde mu pod ruky knížečka vlastně už nežijícího autora (žil v létech 1965 – 2007) s málem tak moravským příjmením Levé… a rázem je zaděláno na největší a nejpřekvapivější objev posledních (řekněme) čtyřiceti let. Francouzský fotograf a spisovatel Édouard Levé nám po sobě zanechal tři vynikající knihy – Díla z roku 2002, Autorportrét (2005) a Sebevražda (post mortem, 2008). Všechny tři vyšly v létech 2015 – 2016 v pražském vydavatelství Rubato. Pro mne nejpůsobivějším je poslední dílko Sebevražda, ve kterém autor evokuje sebevraždu svého přítele. Deset dní po odevzdání rukopisu knihy si Édouard Levé sám bere život… Díla (Levé Édouard, 2016)

Čítal som už viacero detských detektívok, ale nepáčilo sa mi, že boli až veľmi detské a iba málo napínavé. Séria o Kallem Blomkvistovi je iná. Od začiatku je dostatočne záhadná a v niektorých častiach aj strašidelná. Pri knihe som sa takto ešte nebál. Bavilo ma, že hlavný hrdina je chalan v mojom veku a pritom je detektív. Detektív Blomkvist a Rasmus (Lindgrenová Astrid, 2015)

Tak som si prečítal, keď sa to Topolovi páčilo. Vtipné to bolo a drsné. Život pobudov v dobe, ktorá pobudom vôbec nepriala. Čo kapitola to iná práca, čo práca to blbá a zbytočná práca. Práca pre prácu. Odporné, zahmlené prostredie periférie, ktorá začínala už v centre mesta. Jediným svetlým bodom v tom marazme bola hospoda, niekedy len petrolejka v hospode. A potom ešte humor, ale to len taký situačný humor, humor z núdze a absurdnosti situácií. Napríklad, keď debilovi Ládikovi - pracujúcemu vo "Výrobnom družstve invalidov" (hej aj také bolo) nahovoria, že mu súdružky (Kabrhelová a Štrougalová) prichádzajúce na kontrolu zjedia obed. Ládik to vyriešil po svojom. "Polivka s nudlemi a svíčková s knedlikem" nemôže padnúť za obeť nejakým potentátkam. V plnej rýchlosti vrazil dvojkolesovým vozíkom do vládnej Volgy. A potom prasácke historky z dievčenského učilišťa a z továrne, a z výmenníku a z čističky a zo strážnej búdky a z poľa prehnojeného chemikáliami. Nie je to Hrabal ani Balabán, ale k pivu a na ľahké zamyslenie, aké to tu asi pred štyridsiatimi rokmi bolo, je to dobré. Šarlák. Dvanáct obrazů z periferie světa, Písek 1980-1992 (Petr Mano, 2017)