Obraz a slovo. Slovo a obraz. Obraz a slovo. Slovo a obraz.

Obraz a slovo. Slovo a obraz.

Miroslav Petríček, Rudolf Fila

Eseje popredného českého filozofa Miroslava Petříčka o histórii filozofie, ilustrované dielami slovenského maliara Rudolfa Filu. Dialóg slova a obrazu, vypovedateľného a viditeľného, jazykovej referencie a výtvarnej reprezentácie, diskurzu a figúry.


Miroslav Petříček písal v denníku Lidové noviny v rokoch 1995-1996 krátke filozofické eseje. Ich spojenie so žurnalistikou bolo šťastnou a neopakovateľnou náhodou. Peter Michalovič ich prepojil s obrazmi Rudolfa Filu, a to bola druhá šťastná náhoda. V roku 2003 vyšlo bibliofilské vydanie knihy u Kaliho Kertésza Bagalu, v roku 2015 vo vydavateľstve Slovart jej druhé vydanie. Medzi Filovými obrazmi a Petříčkovými textami vznikli súbežné, synoptické korešpondencie, Petříček by ich nazval morfickými rezonanciami. To bola tretia šťastná náhoda. Vnikla krásna a múdra kniha, ktorú si otváram vždy, keď sa chcem potešiť a poučiť. Obraz a slovo. Slovo a obraz. (Miroslav Petríček, Rudolf Fila , 2014)

Ďalšie odporúčania


Keith Lowe dokázal zmapovať vývoj povojnového sveta tak objektívne a tak zaujímavo, ako sa to podarí len málokomu. Nejde pritom len o historickú knihu, je v nej i kus novinárčiny. Na príbehoch 40 ľudí z rôznych kútov sveta autor ilustroval pocit strachu a slobody, charakteristický pre povojnový svet. Bez akýchkoľvek pochybností - jedna z najlepších historických kníh roka 2017. Strach a sloboda (Keith Lowe , 2017)

Strach a sloboda

Leitmotívom kultúry svojpomocou je aktuálne hojne forsírovaný fenomén DIY – Do It Yourself, čiže urob si sám, čo v kontextoch vymedzených knižkou znamená urob si kultúru. Lebo presne to sa na platforme subkultúr dialo v totalitnej minulosti aj v čerstvo slobodných deväťdesiatych rokoch a vlastne sa deje i dnes. Najväčšou devízou knižky Kultura svépomocí je práve akési čitateľské rozpamätávanie sa na „subkultúrne“ pomery v Československu osemdesiatych a prvej polovice deväťdesiatych rokov. A keďže ide o poctivú vedeckú prácu, opretú o veľmi solídne faktické základy, ono rozpamätávanie sa nemá charakter súkromného až intímneho osobného spomínania, ale ide v ňom o vytváranie komplexného obrazu nedávnej minulosti s dôrazom na mimoriadnu funkciu subkultúr. Ziny a fanziny, nahrávky, záznamy koncertov, predaj merchandisingu a tak ďalej, to všetko v prostredí totality, v ktorej sa nemohlo takmer nič a predsa sa dialo. A potom bezprostredne na začiatku deväťdesiatych rokov, keď sa zrazu mohlo všetko, a tak napríklad otvorene neonacistické kapely vydávali albumy u veľkých vydavateľov. Fascinujúce čítanie nielen pre pamätníkov, doslova a do písmena radostná veda. Kultura svépomocí (Ondřej Daniel (ed.), kolektív autorov, 2017)

Kultura svépomocí

Jazyk je kľúč. K medziľudským vzťahom, poézii, histórii, umeniu i k pravde. Thomas Mann píše o javoch a osobnostiach, ktoré ho fascinovali, formovali i desili – cez podstatu písania, Freuda, manželstvo, Hitlera až po Krista. Prostredníctvom rozvetvených viet, ktoré sa spájajú do košatých súvetí a dokonávajú štylistickú bravúru, preniká priamo dovnútra. Stavov, vecí i ľudí. A nepotrebuje k tomu rozsah Buddenbrookovcov, postačí pár strán. Prekvapuje, upokojuje a provokuje. A niekedy je to jednoducho pekné, nachádzajúce krásu v nevídaných súvislostiach: „Mravnosť a mravné zdokonaľovanie ľudského rodu je produktom literatúry – už antickí ľudoví učitelia pokladali peknú vetu za podnet konať dobro.“ Eseje (Thomas Mann, 2006)

Eseje