Nie je opica ako opica

Lucia Kršková, Barbara Kršková

Hravá, plne ilustrovaná a interaktívna encyklopédia pre deti od 6 – 7 rokov. Autorky Lucia Kršková a Barbara Kršková v krátkych textoch, ktorými sú skôr nevšedné zaujímavé informácie zo života vybraných primátov, predstavujú deťom jednotlivé druhy poloopíc, opíc a ľudooopov. Čitateľov sprevádza v knižke malá opička, ktorá sa rozhodla urobiť poriadok v tom, aby deti nehádzali všetky opice do jedného vreca. Postupne im rozpráva o jednotlivých druhoch a nakoniec si pre čitateľov pripravila i zopár vedomostných úloh.


Egreš vydal svoju tretiu knižočku, a bude od Egrešu tretia, ktorú budete chcieť mať doma na polici. Tak ako pri prvých dvoch, aj tu ide o naozaj atraktívnu knihu, ktorá je svojimi ilustráciami veľmi osviežujúca, no pritom vlastne trochu „iná". A tak ako doteraz, aj táto je takým precíznym kusom tlačoviny (parádny papier, veľmi pekný font), že sa s vami pri otáčaní stránok bude rozprávať. Ide takmer o encyklopédiu o opiciach z autorskej dielne mamy etologičky a dcéry ilustrátorky, a nájdete v nej celú kopu zvláštnych a zaujímavých detailov zo života opíc. Kombinácia obrázkovej knihy a literatúry faktu je magická: detivsa cez ňu učia o svete okolo nás, no vďaka ilustráciám sú všetky fakty naplnené životom. Samozrejme, nečakajte kompletné informácie na úrovni encyklopédie, úlohou tejto knihy nie je suplovať učebnice a príručky. Avšak plní zásadnú úlohu, ktorá uniká takmer každej našej učebnici: vzbudzuje chuť vedieť viac. Vraj pre deti približne od šesť, no listovať bez čítania si ňou budú aj minideti,va listovať s čítaním a obdivovaním zase najstarší rodičia. To je kniha, ako má byť: rastie s vami. Poklad. Nie je opica ako opica (Lucia Kršková, Barbara Kršková, 2017)


(Nielen) knižky z dielne Egreš sú vždy veľkým vizuálnym dobrodružstvom. V poslednom čase k nim pribudla táto novinka, ktorá malým a možno aj veľkým čitateľom ukáže, že Nie je opica ako opica. Dozviete sa, ktoré z nich, tak ako my, používajú toaletný papier či bylinkový šampón, navzájom si do očí strkajú prsty, obľubujú kúpanie v bazéne alebo dokonca to, ktorá bola prvou opičou kozmonautkou. Tieto zaujímavosti sprevádzajú kúzelné ilustrácie, a tvoria tak spolu naozajstné dobrodružstvo pre všetkých. Nie je opica ako opica (Lucia Kršková, Barbara Kršková, 2017)

Ďalšie odporúčania


Kniha sa volá Yahoo Boys, aj keď by sa mohla volať napríklad Flamencoterapia, Zasnený lúč mesačného splnu, Kravaťáci a teniskári či Gúúúd móóórnííng, tíííííčrr či nejakým iným názvom jednotlivých kapitol. Akurát ten podtitul – „klebety“ je pri každej kapitole ten istý, či už ide o záznamy z Peru a Kolumbie, z Kene alebo Nigérie, z Erbilu v Iraku alebo Nairobi v Keni, z bieloruského Minska či z Prištiny v Kosove, zo španielskej Granady alebo z Londýna a Washingtonu. Dušan Ondrušek všetky tieto a mnohé ďalšie mestá, štáty či kontinenty precestoval a všade sa venoval svojmu neobyčajne náročnému poslaniu: pomáhať ľuďom v krajinách postihnutých (pre Stredoeurópanov často nepredstaviteľnou) biedou, násilím či krvavými konfliktmi, aby lepšie zvládli následky nedávnej minulosti. Knihou sa prelínajú praktické príklady, úvahy i reflexie o tom, aké podoby môže mať občianska participácia, solidarita či filantropia. Jedinečný žáner „klebiet“ umožňuje Ondruškovi vtesnať do nich bizarné miestne zvyky, hudbu či tance, vrátane tých s terapeutickým nádychom, opísať exotické jedlá, ale neobísť ani bariéry, prekážky či úzkosti ľudí žijúcich v ustavičnom strachu. A nevdojak si uvedomiť: „Na Slovensku je fantasticky! Sme hlupáci, že si to nevážime. Nedochádza nám, čo je to za radosť žiť plnohodnotný život. Užívať si a rásť v slobode.“ Yahoo Boys a ďalšie klebety z ciest (Ondrušek Dušan, 2017)

Yahoo Boys a ďalšie klebety z ciest

Prežívame zvláštne časy. Niekoľko stoviek kilometrov od našej krajiny sa bojuje a my naďalej žijeme svoje životy – oslavujeme narodeniny našich blízkych, strachujeme sa o nich, keď ochorejú, chodíme na prechádzky, k jazeru, na chaty či do letných domčekov, nakupujeme, čítame romány... No čítame aj noviny a správy o vojne v Sýrii, ktorá trvá už niekoľko rokov, o konflikte na Ukrajine, o nových lídroch Európy a sveta. Cítime niekedy pocit viny za to, aké privilegované je naše bytie? Ľutujeme iných, tých menej šťastných, dostatočne? A čo vlastne máme robiť, keď ľudia okolo nás trpia? Tieto otázky mi napadli, keď som čítala vojnové denníky, ktoré si písala moja obľúbená autorka z detstva, Astrid Lindgrenová. V čase, keď sa celý svet zmietal v konflikte, žila v neutrálnom Švédsku a o zverstvách páchaných v okolitých krajinách sa dozvedala z novín a z korešpondencie tých, ktorí prežili. Čo robiť, keď vami lomcuje ľútosť a hrôza, pretože mierumilovné Fínsko práve bombardujú, zomierajú tam nevinní ľudia, no vy a vaša rodina máte šťastie a strasti vojny nezažívate? Úžasné svedectvo z otrasnej doby, ktoré si treba prečítať. Astrid Lindgrenová: Válečné deníky 1939 - 1945 (Lindgrenová Astrid, Ekman Kerstin, Nyman Karin, 2017)

Astrid Lindgrenová: Válečné deníky 1939 - 1945

Knihu Audiokultúra si dal cezo mňa kúpiť český skladateľ a klavirista Michal Nejtek (hrá s Agon Orchestra, David Koller Band, Michal Pavlíček...) s tým, že český preklad tejto tučnej päťstostranovej knihy je v nedohľadne. Tak som do nej nakukol a neviem sa od nej odtrhnúť, obratom objednávam jeden výtlačok aj do svojej knižnice. Editorská dvojica Christoph Cox a Daniel Warner z The Wire Magazine zozbierala úvahy takých velikánov ako Edgar Varése, John Cage, Marshall McLuhan, Brian Eno, Umberto Eco, Ornette Coleman, Steve Reich, William S. Borroughs, Chris Cutler a ďalších. Niektoré dlhé vety musím prečítať dvakrát a k niektorým sa radšej vrátim až o niekoľko rokov. Takže trvácna kniha, na celý život. Vydalo Hudobné centrum, a dobre mi tak! Audiokultúra. Texty o modernej hudbe (Cox Christoph, Warner Daniel, 2013)