Nepředmětná Odyssea

Eugen Brikcius

Román čiastočne veršovaný, čiastočne milostný, detektívny, cestopisný a metafyzický, ako je napokon celý autorov život. Nepředmětná Odyssea mala byť pôvodne ďalšou zbierkou poézie Eugena Brikciusa.

Zložené básne ale automaticky doplňoval prozaickými texty a všetko následne chronologicky a významovo zoradil, takže plánovaná zbierka sa začala kategoricky meniť na román. Príbeh vykazuje mnohé autobiografické prvky, niekedy fiktívne rozvíjané. Nepředmětná Odyssea je akýmsi voľným pokračovaním Brikciových pamätí, ktoré vydavateľstvo Pulchra vydalo pred piatimi rokmi pod názvem Můj nejlepší z možných životů. Brikcius totiž nepíše klasické memoáre, ale na zdelenie svojich myšlienok a zážitkov hľadá vždy novú a neotrlú formu.


Básnik, spisovateľ, prekladateľ, mystifikátor, priekopník happeningu i chartista Eugen Brikcius sa rozhodol napísať autobiografický román. Lenže na niečo také banálne, ako sú klasické memoáre, by sa on nepodujal, a tak si to odniesol Odyseus a jeho notoricky známy mýtus. Autor tu do krásnej literatúry priekopnícky zakomponoval teóriu tzv. predmetného a nepredmetného konania. Nevyhnutný rýchlokurz: Kým predmetné konanie, ak to vztiahneme na interpretáciu mýtov, spočíva v ich kopírovaní a ustrnutí v stereotypoch (a tým vylučuje vznik niečoho nového), naopak nepredmetné konanie značí zaobchádzať s nimi akoby neboli mýtmi, akoby boli opakom seba samého. Brikcius teda predmetný odyseovský mýtus veselo „znepredmetňuje“, mieša realitu s fikciou, a tak popri skutočných historkách s plejádou priateľov (Stankovič, Hrabal, Havel, Jirous a mnoho iných) sa v románe aktívne prejavujú aj Freud, Tzara, Joyce a spol. A aby toho nebolo málo, pri nepredmetnom písaní sa nevie, čo sa stane, nevie to čitateľ, ale hlavne, nevie to ani autor. Všetko má otvorený koniec, čo sa nám pri románe s prvkami autobiografie môže zdať trochu zvláštne, no Brikcius to považuje za prednosť. Vie prečo, a aj to majstrovsky dokazuje. Invenčná literárna prechádzka invenčným životom renesančného intelektuála. Nepředmětná Odyssea (Eugen Brikcius , 2016)

Ďalšie odporúčania


V knihe autori opisujú pozoruhodnp formu terapie ľudí, ktorí prežili psychické traumy, rozprávaním svojho životného príbehu. Rozprávanie vnímavému terapeutovi sa deje podľa premyslenej štruktúry. Metóda je ovplyvnená aj objavmi tzv. GPS neurónov v mozgu v hipokampe, za ktoré boli udeleneé Nobelove ceny. Naratívna expozičná terapia (Schauer Maggie, Neuner Frank, Elbert Thomas, 2017)


Považujem za veľmi dôležité rozhodnutie vydavateľstva Inaque začať vydávať v slovenčine tetralógiu Neapolských románov Eleny Ferrante. Prvý diel je až kinematografický v zobrazení povojnového predmestia, v ktorom Elena a Lilla vyrastajú. Skrz štyri diely sledujeme, ako dve ženy vyrastajú, žijú svoje životy, rozhodujú sa v rôznych etapách týchto životov od detstva až po starobu. Inteligentný page-turner. Geniálna priateľka (Ferrante Elena, 2015)

Geniálna priateľka

Keď odvšadiaľ počuť hluk nezastaviteľných myšlienok, brušká mojich prstov podvedome siahajú po knihách, v ktorých sa zdanlivo nič nedeje. Ktoré si len tak potichu plynú a práve svojou mlčanlivosťou ma lákajú až magickým spôsobom. To je aj prípad knihy Kočičí host. V nej Takaši Hiraide svojským výberom priam "duše pohládzajúcej" lexiky od prvej strany vytvára pokojnú atmosféru a ani nevieš ako, zrazu sedíš v záhrade domu v nerušnej uličke, juhozápadne od štvrti Šindžuku, a k nohám sa ti túli jemná srsť mačiatka Čibi. Kniha si podmaní nielen všetkých japanofilov a milovníkov mačiek, no svojím intenzívnym pôsobením na všetky zmysly aj človeka hľadajúceho "poetickosť života". Tá je prítomná až do samého záveru, v ktorom nejeden čitateľ môže nadobudnúť pocit, že práve potichu plynúci a premýšľavý dej bez zvratov a dramatických peripetií sa ho dotkol akosi intenzívnejšie. A k tomu ten design obálky! Kočičí host (Takaši Hiraide , 2016)

Kočičí host