Básnik, spisovateľ, prekladateľ, mystifikátor, priekopník happeningu i chartista Eugen Brikcius sa rozhodol napísať autobiografický román. Lenže na niečo také banálne, ako sú klasické memoáre, by sa on nepodujal, a tak si to odniesol Odyseus a jeho notoricky známy mýtus. Autor tu do krásnej literatúry priekopnícky zakomponoval teóriu tzv. predmetného a nepredmetného konania. Nevyhnutný rýchlokurz: Kým predmetné konanie, ak to vztiahneme na interpretáciu mýtov, spočíva v ich kopírovaní a ustrnutí v stereotypoch (a tým vylučuje vznik niečoho nového), naopak nepredmetné konanie značí zaobchádzať s nimi akoby neboli mýtmi, akoby boli opakom seba samého. Brikcius teda predmetný odyseovský mýtus veselo „znepredmetňuje“, mieša realitu s fikciou, a tak popri skutočných historkách s plejádou priateľov (Stankovič, Hrabal, Havel, Jirous a mnoho iných) sa v románe aktívne prejavujú aj Freud, Tzara, Joyce a spol. A aby toho nebolo málo, pri nepredmetnom písaní sa nevie, čo sa stane, nevie to čitateľ, ale hlavne, nevie to ani autor. Všetko má otvorený koniec, čo sa nám pri románe s prvkami autobiografie môže zdať trochu zvláštne, no Brikcius to považuje za prednosť. Vie prečo, a aj to majstrovsky dokazuje. Invenčná literárna prechádzka invenčným životom renesančného intelektuála. Nepředmětná Odyssea (Eugen Brikcius , 2016)

Kniha sa volá Yahoo Boys, aj keď by sa mohla volať napríklad Flamencoterapia, Zasnený lúč mesačného splnu, Kravaťáci a teniskári či Gúúúd móóórnííng, tíííííčrr či nejakým iným názvom jednotlivých kapitol. Akurát ten podtitul – „klebety“ je pri každej kapitole ten istý, či už ide o záznamy z Peru a Kolumbie, z Kene alebo Nigérie, z Erbilu v Iraku alebo Nairobi v Keni, z bieloruského Minska či z Prištiny v Kosove, zo španielskej Granady alebo z Londýna a Washingtonu. Dušan Ondrušek všetky tieto a mnohé ďalšie mestá, štáty či kontinenty precestoval a všade sa venoval svojmu neobyčajne náročnému poslaniu: pomáhať ľuďom v krajinách postihnutých (pre Stredoeurópanov často nepredstaviteľnou) biedou, násilím či krvavými konfliktmi, aby lepšie zvládli následky nedávnej minulosti. Knihou sa prelínajú praktické príklady, úvahy i reflexie o tom, aké podoby môže mať občianska participácia, solidarita či filantropia. Jedinečný žáner „klebiet“ umožňuje Ondruškovi vtesnať do nich bizarné miestne zvyky, hudbu či tance, vrátane tých s terapeutickým nádychom, opísať exotické jedlá, ale neobísť ani bariéry, prekážky či úzkosti ľudí žijúcich v ustavičnom strachu. A nevdojak si uvedomiť: „Na Slovensku je fantasticky! Sme hlupáci, že si to nevážime. Nedochádza nám, čo je to za radosť žiť plnohodnotný život. Užívať si a rásť v slobode.“ Yahoo Boys a ďalšie klebety z ciest (Ondrušek Dušan, 2017)

Miroslav Petříček písal v denníku Lidové noviny v rokoch 1995-1996 krátke filozofické eseje. Ich spojenie so žurnalistikou bolo šťastnou a neopakovateľnou náhodou. Peter Michalovič ich prepojil s obrazmi Rudolfa Filu, a to bola druhá šťastná náhoda. V roku 2003 vyšlo bibliofilské vydanie knihy u Kaliho Kertésza Bagalu, v roku 2015 vo vydavateľstve Slovart jej druhé vydanie. Medzi Filovými obrazmi a Petříčkovými textami vznikli súbežné, synoptické korešpondencie, Petříček by ich nazval morfickými rezonanciami. To bola tretia šťastná náhoda. Vnikla krásna a múdra kniha, ktorú si otváram vždy, keď sa chcem potešiť a poučiť. Obraz a slovo. Slovo a obraz. (Miroslav Petríček, Rudolf Fila , 2014)

Je to zarytý nepriateľ demokracie a dokonalý geopolitický stratég, ale možno nemá v hlave všetko v poriadku. Niečo v podobnom duchu sa často hovorí o Vladimírovi Putinovi. Knihu Všetci mocní Kremľa mi odporučil Marián Leško s tým, že je v protiklade k uvedeným tvrdeniam a odhaľuje, ako to vo vzťahu Putina a moci v skutočnosti je. Je to uveriteľná a mimoriadne čítavá interpretácia tohto vzťahu. Chýba v nej len odpoveď na otázku, kto ak nie Putin je vrchným generálom hybridnej vojny Ruska proti demokratickému Západu. Všetci mocní Kremľa (Zygar Michail, 2016)