Básnik, spisovateľ, prekladateľ, mystifikátor, priekopník happeningu i chartista Eugen Brikcius sa rozhodol napísať autobiografický román. Lenže na niečo také banálne, ako sú klasické memoáre, by sa on nepodujal, a tak si to odniesol Odyseus a jeho notoricky známy mýtus. Autor tu do krásnej literatúry priekopnícky zakomponoval teóriu tzv. predmetného a nepredmetného konania. Nevyhnutný rýchlokurz: Kým predmetné konanie, ak to vztiahneme na interpretáciu mýtov, spočíva v ich kopírovaní a ustrnutí v stereotypoch (a tým vylučuje vznik niečoho nového), naopak nepredmetné konanie značí zaobchádzať s nimi akoby neboli mýtmi, akoby boli opakom seba samého. Brikcius teda predmetný odyseovský mýtus veselo „znepredmetňuje“, mieša realitu s fikciou, a tak popri skutočných historkách s plejádou priateľov (Stankovič, Hrabal, Havel, Jirous a mnoho iných) sa v románe aktívne prejavujú aj Freud, Tzara, Joyce a spol. A aby toho nebolo málo, pri nepredmetnom písaní sa nevie, čo sa stane, nevie to čitateľ, ale hlavne, nevie to ani autor. Všetko má otvorený koniec, čo sa nám pri románe s prvkami autobiografie môže zdať trochu zvláštne, no Brikcius to považuje za prednosť. Vie prečo, a aj to majstrovsky dokazuje. Invenčná literárna prechádzka invenčným životom renesančného intelektuála. Nepředmětná Odyssea (Eugen Brikcius , 2016)

Útla knižka vydavateľstva Inaque prináša štyri eseje známeho neurológa, autora desiatky kníh (Muž, ktorý si plietol manželku s klobúkom, Antropologička na Marse, Halucinácie atď). Napísal ich na sklonku života. Tú poslednú – Šábes – dokonca len dva týždne pred smrťou. Oliver Sackcs, podobne ako v knihách, ktoré napísal, vkladá do slov úprimnosť a poznanie – a na sklonku života a zvlášť v tejto knižke aj pokoru a vďačnosť. Nie je to smutné čítanie, hoci v knihe nenarazíte na nejakú vtipnú pasáž, ktorá by ponurú tému odľahčila. Napokon, nie je to treba. Pohľad zrelého človeka povzbudzuje k zamysleniu a vlastnej reflexii, nie k beznádeji a strachu. Myslím, že je to dôležité čítanie. Vďačnosť (Sacks Oliver, 2016)

Takýchto kníh je veľmi málo: nenápadných, pomalých a tichých. Pritom brilantne skomponovaných a zoštylizovaných. Jemnú a minimalistickú horskú baladu rakúskeho spisovateľa Roberta Seethalera Celý život o obyčajnom živote nenápadného človeka Andreasa Eggera najpresnejšie vystihuje tento zlomok: „Úplně na závěr svůj nový domov obehnal nízkým plotem a vyrobil branku z latí, a to pouze proto, aby ji jednou mohl otevřít případnému návštěvníkovi.“ Celý život (Robert Seethaler , 2017)

„To snad není pravda. Adoptovala mě najnepořádnejší opice z celého města. Kdyby tenhle čurbes videla Gerd, zaručene by ji ranila mrtvice.“ Jonna má deväť rokov, vyrastá v detskom domove, má mimoriadny dar postrehnúť pointy správania dospelých, no najmä veľmi túži po mame, ktorá by ju ľúbila a občas aj poľutovala. Gorila má dva metre, nosí otrhané gate, býva na mestskom zbernom dvore, sníva o antikvariáte, má jedno dôležité tajomstvo, no najmä veľké srdce a ochotu počúvať Jonnu, hoc je ešte len dieťa. Jonna a Gorila si k sebe hľadajú cestu, dôvera chce čas. Spájajú ich silná empatia a sprisahanecký humor. Ich príbeh preniká hlboko – cez chladnú inštitucionálnu starostlivosť o opustené deti zosobnenú riaditeľkou domova, predsudky voči tým, ktorí sú napohľad iní, cez zneužívanie moci rozhodovať o životoch druhých ľudí. Popri tom však dokáže dvojica J. a G. nahlas rozosmiať, takže „žádnou paniku na Titaniku!“. Švédska autorka otvára aj záludné otázky – Je dobré, že Gorila učí Jonnu kšeftárčiť? Môže deväťročné dieťa šoférovať? Kniha je rozhodne napínavá a myslím, že pre vek 9 až 11 rokov vhodná na spoločné čítanie a rozprávanie sa s dospelým. Vydanie je v českom jazyku, hravé ilustrácie ušité na mieru zas tu, na Slovensku, od Martiny Matlovičovej. Gorila a já (Frida Nilsson, 2015)