Nepředmětná Odyssea

Eugen Brikcius

Román čiastočne veršovaný, čiastočne milostný, detektívny, cestopisný a metafyzický, ako je napokon celý autorov život. Nepředmětná Odyssea mala byť pôvodne ďalšou zbierkou poézie Eugena Brikciusa.

Zložené básne ale automaticky doplňoval prozaickými texty a všetko následne chronologicky a významovo zoradil, takže plánovaná zbierka sa začala kategoricky meniť na román. Príbeh vykazuje mnohé autobiografické prvky, niekedy fiktívne rozvíjané. Nepředmětná Odyssea je akýmsi voľným pokračovaním Brikciových pamätí, ktoré vydavateľstvo Pulchra vydalo pred piatimi rokmi pod názvem Můj nejlepší z možných životů. Brikcius totiž nepíše klasické memoáre, ale na zdelenie svojich myšlienok a zážitkov hľadá vždy novú a neotrlú formu.


Básnik, spisovateľ, prekladateľ, mystifikátor, priekopník happeningu i chartista Eugen Brikcius sa rozhodol napísať autobiografický román. Lenže na niečo také banálne, ako sú klasické memoáre, by sa on nepodujal, a tak si to odniesol Odyseus a jeho notoricky známy mýtus. Autor tu do krásnej literatúry priekopnícky zakomponoval teóriu tzv. predmetného a nepredmetného konania. Nevyhnutný rýchlokurz: Kým predmetné konanie, ak to vztiahneme na interpretáciu mýtov, spočíva v ich kopírovaní a ustrnutí v stereotypoch (a tým vylučuje vznik niečoho nového), naopak nepredmetné konanie značí zaobchádzať s nimi akoby neboli mýtmi, akoby boli opakom seba samého. Brikcius teda predmetný odyseovský mýtus veselo „znepredmetňuje“, mieša realitu s fikciou, a tak popri skutočných historkách s plejádou priateľov (Stankovič, Hrabal, Havel, Jirous a mnoho iných) sa v románe aktívne prejavujú aj Freud, Tzara, Joyce a spol. A aby toho nebolo málo, pri nepredmetnom písaní sa nevie, čo sa stane, nevie to čitateľ, ale hlavne, nevie to ani autor. Všetko má otvorený koniec, čo sa nám pri románe s prvkami autobiografie môže zdať trochu zvláštne, no Brikcius to považuje za prednosť. Vie prečo, a aj to majstrovsky dokazuje. Invenčná literárna prechádzka invenčným životom renesančného intelektuála. Nepředmětná Odyssea (Eugen Brikcius , 2016)

Ďalšie odporúčania


Básnik, spisovateľ, prekladateľ, mystifikátor, priekopník happeningu i chartista Eugen Brikcius sa rozhodol napísať autobiografický román. Lenže na niečo také banálne, ako sú klasické memoáre, by sa on nepodujal, a tak si to odniesol Odyseus a jeho notoricky známy mýtus. Autor tu do krásnej literatúry priekopnícky zakomponoval teóriu tzv. predmetného a nepredmetného konania. Nevyhnutný rýchlokurz: Kým predmetné konanie, ak to vztiahneme na interpretáciu mýtov, spočíva v ich kopírovaní a ustrnutí v stereotypoch (a tým vylučuje vznik niečoho nového), naopak nepredmetné konanie značí zaobchádzať s nimi akoby neboli mýtmi, akoby boli opakom seba samého. Brikcius teda predmetný odyseovský mýtus veselo „znepredmetňuje“, mieša realitu s fikciou, a tak popri skutočných historkách s plejádou priateľov (Stankovič, Hrabal, Havel, Jirous a mnoho iných) sa v románe aktívne prejavujú aj Freud, Tzara, Joyce a spol. A aby toho nebolo málo, pri nepredmetnom písaní sa nevie, čo sa stane, nevie to čitateľ, ale hlavne, nevie to ani autor. Všetko má otvorený koniec, čo sa nám pri románe s prvkami autobiografie môže zdať trochu zvláštne, no Brikcius to považuje za prednosť. Vie prečo, a aj to majstrovsky dokazuje. Invenčná literárna prechádzka invenčným životom renesančného intelektuála. Nepředmětná Odyssea (Eugen Brikcius , 2016)


Každá kniha Ivana Štrpku je udalosťou. Tá najnovšia je – celkom možno – zatiaľ jeho najlepšia. Fragment (rytierskeho) lesa sa na pultoch kníhkupectiev objavil tak trochu nenápadne pár dní pred koncom minulého roka. Ak bola niektorým novším básnickým knihám Ivana Štrpku časťou verejnosti vyčítaná nekomunikatívnosť či sťažená čitateľnosť, najnovšia zbierka predstavuje tak trochu návrat k čírejším a čitateľsky ústretovejším raným knihám autora zo 70. a 80. rokov. Zároveň však ide, ako sme u nášho zrejme najvýznamnejšieho súčasného básnika zvyknutí, o výsostne aktuálnu poéziu. Vo Fragmente (rytierskeho) lesa sa Štrpka nebojí klásť tie najzákladnejšie a zároveň najzložitejšie otázky ľudskej existencie: koná tak s jedinečným, sebe vlastným pohľadom, ktorý z napísaného robí nezameniteľnú veľkú poéziu. Poéziu, ktorej nevyhnutnosť – pre autora i pre nás – cítiť z každého slova. „Čosi tu búši. Kde som? Kto práve preťal svoje blúdenie?“ Fragment (rytierskeho) lesa (Štrpka Ivan, 2016)

Fragment (rytierskeho) lesa

Rozprávač tohto príbehu z ďalekej budúcnosti je „liberatívny konzervál“ a už len tento zdanlivo bizarný fakt nás obratom vracia do zvráteného politického dneška, takže sa nenecháme zmiasť sci-fi rekvizitami. Dej sa síce naoko odohráva v niektorom z budúcich tisícročí, keď napríklad záchod nazývajú eufemisticky „miestnosť šťastia“ a peniaze zo záhadných dôvodov „manitú“, ale pritom ide o maskovaný sarkasticko-satirický obraz súčasnosti. Text je plný viac-menej vtipných slovných novotvarov, ktorých pravý zmysel vychádza najavo postupne a ktoré museli prekladateľku potrápiť, ale námaha stála za to. A hoci neznášam dobrodružné príbehy a najmä sci-fi, Pelevin ma pred rokmi zaujal Helmou hrôzy, takže som nadšene zhltol aj túto dystopickú utópiu, kde je budúcnosť poskladaná z pomotaných a rozsekaných súčiastok najstaršej i menej starej minulosti – ale tak to zvyčajne býva. Škoda, že posolstvo knihy je sporné a niektoré autorove nápady a žartíky zabavili zrejme najmä jeho samého. Ale veď aj to stojí za zamyslenie a pozorné čitateľské preskúmanie! S.N.U.F.F. (Pelevin Viktor, 2015)

S.N.U.F.F.