Nepředmětná Odyssea

Eugen Brikcius

Román čiastočne veršovaný, čiastočne milostný, detektívny, cestopisný a metafyzický, ako je napokon celý autorov život. Nepředmětná Odyssea mala byť pôvodne ďalšou zbierkou poézie Eugena Brikciusa.

Zložené básne ale automaticky doplňoval prozaickými texty a všetko následne chronologicky a významovo zoradil, takže plánovaná zbierka sa začala kategoricky meniť na román. Príbeh vykazuje mnohé autobiografické prvky, niekedy fiktívne rozvíjané. Nepředmětná Odyssea je akýmsi voľným pokračovaním Brikciových pamätí, ktoré vydavateľstvo Pulchra vydalo pred piatimi rokmi pod názvem Můj nejlepší z možných životů. Brikcius totiž nepíše klasické memoáre, ale na zdelenie svojich myšlienok a zážitkov hľadá vždy novú a neotrlú formu.


Básnik, spisovateľ, prekladateľ, mystifikátor, priekopník happeningu i chartista Eugen Brikcius sa rozhodol napísať autobiografický román. Lenže na niečo také banálne, ako sú klasické memoáre, by sa on nepodujal, a tak si to odniesol Odyseus a jeho notoricky známy mýtus. Autor tu do krásnej literatúry priekopnícky zakomponoval teóriu tzv. predmetného a nepredmetného konania. Nevyhnutný rýchlokurz: Kým predmetné konanie, ak to vztiahneme na interpretáciu mýtov, spočíva v ich kopírovaní a ustrnutí v stereotypoch (a tým vylučuje vznik niečoho nového), naopak nepredmetné konanie značí zaobchádzať s nimi akoby neboli mýtmi, akoby boli opakom seba samého. Brikcius teda predmetný odyseovský mýtus veselo „znepredmetňuje“, mieša realitu s fikciou, a tak popri skutočných historkách s plejádou priateľov (Stankovič, Hrabal, Havel, Jirous a mnoho iných) sa v románe aktívne prejavujú aj Freud, Tzara, Joyce a spol. A aby toho nebolo málo, pri nepredmetnom písaní sa nevie, čo sa stane, nevie to čitateľ, ale hlavne, nevie to ani autor. Všetko má otvorený koniec, čo sa nám pri románe s prvkami autobiografie môže zdať trochu zvláštne, no Brikcius to považuje za prednosť. Vie prečo, a aj to majstrovsky dokazuje. Invenčná literárna prechádzka invenčným životom renesančného intelektuála. Nepředmětná Odyssea (Eugen Brikcius , 2016)

Ďalšie odporúčania


Knihu o posledných rokoch života citlivej ruskej poetky Maríny Cvetajevovej najviac vystihuje veta, ktorú si zapísala niekoľko rokov pred týmto strašným obdobím: „Moje ‚nemôžem’ je určitý prirodzený predel, nie len moje, ale každé. ‚Nemôžem’ je posvätnejšie než ,nechcem’. ,Nemôžem’ sú všetky premožené, ,nechcem’, všetky opravené pokusy chcieť - je to konečný výsledok. Moje ,nemôžem’ je najmenej zo všetkého bezmoc. Ba čo viac, je to moja hlavná moc. Znamená to, že vo mne je niečo, čo navzdory všetkým mojim túžbam (násiliu na sebe) predsa len nechce." Je dobré, že som to čítal práve v týchto týždňoch života. Pád do propasti (Irma Kudrovova, 2016)

Pád do propasti

Román Drevo svojím silným príbehom čitateľa nielen pohltí, ale doslova donúti zbaviť sa prípadnej ľahostajnosti vo vzťahu k otázkam, ktoré nastoľuje. Precíznosť štýlu a jazyka (sprostredkovaná vo vynikajúcom preklade), ako aj autorov rozprávačský talent dodávajú čítaniu tejto knihy vzácnu zmysluplnosť, ktorá nabáda k opakovanému prečítaniu. Drevo (Jeroen Brouwers , 2017)

Drevo

Skutočný príbeh z obdobia kalvínskej totality. Pripomína to stredoveké krimi či rozprávku s predstaviteľmi zla a jedným odvážnym hrdinom, ktorý stavia ľudské svedomie proti násiliu, jedinca proti mase, slobodu proti autoritárstvu. Stefan Zweig pripomínal príklad Castellia, ktorý sa postavil Kalvínovi, pár rokov pred tým, čo Hitler posunul hranice poznaného teroru. A my dnes čítame Zweiga, ktorý čítal Castellia a obzeráme sa, z ktorej strany vyskočí ďalšia výzva pre naše svedomie. Svědomí proti násilí (Stefan Zweig , 2018)

Svědomí proti násilí