Manuál pre upratovačky Manuál pre upratovačky Manuál pre upratovačky

Manuál pre upratovačky

Lucia Berlin

Príbehy, ktoré rozpráva Lucia Berlin, sa odohrávajú v Kalifornii, Mexiku a Čile, ich rozprávačkou je dievča, žena, ktorá sa snaží nájsť zmysel vo všednosti sveta na okraji spoločnosti. V Manuáli pre upratovačky sa čitatelia a čitateľky stretávajú so starými Indiánmi, narkomafiánmi, kráľovnami krásy či svojskými lekármi, ktorým sa trasú ruky, ale predovšetkým s rozprávačkou – so ženou, ktorá vidí krásu v tých najtemnejších zákutiach ľudskej duše a má pochopenie pre ľudské chyby a slabosti.

.


Dočítal som Manuál pre upratovačky. Na dovolenke. Dávkoval som si 3 ks poviedky denne. Knihu som požičal. Hovorím: „Závidím ti, že ju budeš čítať prvýkrát!" Manuál pre upratovačky (Lucia Berlin, 2017)


„Milujem domy, všetko, čo mi môžu povedať, a preto mi neprekáža robiť upratovačku. Je to ako čítať knihu.“ To je Lucia Berlin. Zázrak. Kde celý čas bola? Čítam jej poviedky odznova, zbožne, pomaly. Je to ako objaviť niekoho, kým by ste chceli byť. Kde sa skrývala? Patrí do tej najvyššej kasty pravých, „čechovovských“ poviedkarov. Jej farby, vône, spôsoby, akými k vám rozpráva - niečo medzi Raymondom Carverom a Johnom Fantem. Surovo drsné a zároveň krikľavo radostné. Čím bol život ťažší, tým hlbšie zaťal a v podaní Lucie Berlin to znie ľahko, ako dobrá pesnička. Tak ako Charles Bukowski – kráčala proti valiacemu sa davu. Ale nie ako chlap - rebel. Skôr ako pobavená aristokratka. Sedí v čistiarni a pozoruje prísediaceho Indiána. V Angelovej práčovni leží pred vami celý svet. Na žiadnu z jej poviedok nezabudnete. Ešte pred desiatimi rokmi to bola neznáma autorka vydavateľstva Black Sparrow Press. Dnes, desať rokov po smrti, sú jej poviedky bestsellery. Ešteže tak! Pretože táto žena je ako diamant v piesku. To nie sú žiadne snaživé písačky. Lucia Berlin hľadá pravdu v každej miestnosti tak prirodzene ako mačka myš. Jej štýlom je autobiografická fikcia. Dievča z bohatej a poriadne uletenej rodiny, neskôr matkou vydedená, tri manželstvá, štyria synovia, po celý život boj s alkoholizmom, napokon vyhratý. Keď sa v jej poviedke trhajú zuby, tak všetky naraz. Nič však nie je viac zaujímavé, vtipné a zábavné, ako keď to popisuje ona. A tak ako Patti Smith na pódiu v jednom ohni strčí do malíčka bosej nohy všetkých chlapov tohto sveta, aj pri Lucii Berlin vám pojem „ženská literatúra“ znie ako spláchnutie. Je to božská literatúra. Tá mentálna vrúcnosť, to všeobjatie, ten moment precitnutia z detskej lásky s pichnutím staroby v chrbte, to upratovanie po mŕtvych a dvíhanie telefónov na nemocničných dispečingoch tohto sveta, je čisto ženská disciplína. V podaní tejto ženy však kráľovská. Lucia Berlin: Manuál pre upratovačky.
(Text bol pôvodne uverejnený v časopise .týždeň) Manuál pre upratovačky (Lucia Berlin, 2017)

Recenzie a ukážky z tejto knihy


Lucia Berlin: Manuál pre upratovačky

Monika Kompaníková

Poviedky americkej autorky Lucie Berlin sa odohrávajú v Kalifornii, Mexiku a Čile v 60tych a 70tych rokoch minulého storočia a ich rozprávačkou je dievča, žena, ktorá sa snaží nájsť zmysel vo všednosti sveta na okraji spoločnosti a ktorá ktorá vidí krásu v tých najtemnejších zákutiach ľudskej duše a má pochopenie pre ľudské chyby a slabosti. Luciu Berlin prirovnávajú aj k skvelej poviedkarke Alice Munro, v našich zemepisných šírkach bola však takmer neznáma - kým jej poviedky nepreložila a nevydala Aňa Ostrihoňová. Viac.

Oslava každodennosti

Ján Blažovský

Lucia Berlin býva v pozoruhodnej všeobecnej zhode označovaná za mimoriadny literárny zjav a každý čitateľ jej knihy zistí, že toto tvrdenie je úplne pravdivé. Písať o bežnom živote s majstrovskou zručnosťou nedokáže len tak hocikto, výnimočný talent americkej spisovateľky vykúpený jej dramatickým životom môžeme odteraz objavovať v zbierke poviedok Manuál pre upratovačky. Viac.

Lucia Piussi o Lucii Berlin

Lucia Piussi

„Milujem domy, všetko, čo mi môžu povedať, a preto mi neprekáža robiť upratovačku. Je to ako čítať knihu.“ To je Lucia Berlin. Zázrak. Kde celý čas bola? Čítam jej poviedky odznova, zbožne, pomaly. Je to ako objaviť niekoho, kým by ste chceli byť. Kde sa skrývala? Patrí do tej najvyššej kasty pravých, „čechovovských“ poviedkarov. Viac.

Lucia Berlin: Manuál pre upratovačky

Monika Kompaníková

Poviedky americkej autorky Lucie Berlin sa odohrávajú v Kalifornii, Mexiku a Čile v 60tych a 70tych rokoch minulého storočia a ich rozprávačkou je dievča, žena, ktorá sa snaží nájsť zmysel vo všednosti sveta na okraji spoločnosti a ktorá ktorá vidí krásu v tých najtemnejších zákutiach ľudskej duše a má pochopenie pre ľudské chyby a slabosti. Luciu Berlin prirovnávajú aj k skvelej poviedkarke Alice Munro, v našich zemepisných šírkach bola však takmer neznáma - kým jej poviedky nepreložila a nevydala Aňa Ostrihoňová. Viac.

Oslava každodennosti

Ján Blažovský

Lucia Berlin býva v pozoruhodnej všeobecnej zhode označovaná za mimoriadny literárny zjav a každý čitateľ jej knihy zistí, že toto tvrdenie je úplne pravdivé. Písať o bežnom živote s majstrovskou zručnosťou nedokáže len tak hocikto, výnimočný talent americkej spisovateľky vykúpený jej dramatickým životom môžeme odteraz objavovať v zbierke poviedok Manuál pre upratovačky. Viac.

Lucia Piussi o Lucii Berlin

Lucia Piussi

„Milujem domy, všetko, čo mi môžu povedať, a preto mi neprekáža robiť upratovačku. Je to ako čítať knihu.“ To je Lucia Berlin. Zázrak. Kde celý čas bola? Čítam jej poviedky odznova, zbožne, pomaly. Je to ako objaviť niekoho, kým by ste chceli byť. Kde sa skrývala? Patrí do tej najvyššej kasty pravých, „čechovovských“ poviedkarov. Viac.


Ďalšie odporúčania


Tvárou v tvár, od jedného prahu k druhému, počúvať a nezblázniť sa. Pani Alexijevič má môj nekončiaci obdiv. Táto veta však vyznieva duto, prázdno, pretože ide hlavne o ľudí. O tých, ktorí si prešli toľkými vecami, že sa mi z toho krúti hlava, zdvíha žalúdok... Napriek tomu prehovorili. Pomenovali, ukázali, pochopili, aj nepochopili. Prijali aj odmietli. Nikdy sa to pre nich neskončí. Zažili úplne inú vojnu, o akej dovtedy vedeli. Desivá predstava krásneho nepriateľa a opakujúca sa otázka, kto to vlastne sme, my, ľudia? Černobyľská modlitba (Svetlana Alexijevičová , 2017)

Černobyľská modlitba

Jazyk je kľúč. K medziľudským vzťahom, poézii, histórii, umeniu i k pravde. Thomas Mann píše o javoch a osobnostiach, ktoré ho fascinovali, formovali i desili – cez podstatu písania, Freuda, manželstvo, Hitlera až po Krista. Prostredníctvom rozvetvených viet, ktoré sa spájajú do košatých súvetí a dokonávajú štylistickú bravúru, preniká priamo dovnútra. Stavov, vecí i ľudí. A nepotrebuje k tomu rozsah Buddenbrookovcov, postačí pár strán. Prekvapuje, upokojuje a provokuje. A niekedy je to jednoducho pekné, nachádzajúce krásu v nevídaných súvislostiach: „Mravnosť a mravné zdokonaľovanie ľudského rodu je produktom literatúry – už antickí ľudoví učitelia pokladali peknú vetu za podnet konať dobro.“ Eseje (Thomas Mann, 2006)

Eseje

Po výnimočnom románe Klub nenapraviteľných opitimistov si môžeme v slovenskom preklade prečítať ďalšiu knihu spisovateľa Jeana - Michela Guenassia. Valčík stromov a oblohy je román a tajnej láske Vincenta van Gogha a mladého dievčaťa. Marguerite Gachetová žije so svojim otcom v Auvers- sur- Oise pri Paríži a sníva o tom, že bude maliarkou. Vo chvíli, keď plánuje útek do Ameriky však za jej otcom prichádza Vincent van Gogh. V knihe autor prepája silný príbeh s dokumentárnym základom. Valčík stromov a oblohy (Jean-Michel Guenassia, 2017)

Valčík stromov a oblohy