Mám rád knihy, kde sa v zásade nič nedeje. Také, kde sú dôležité pocity a život sám. Také, kde dej síce je, ale nie je zápletkou. Malý život je presne taký. Príbeh štyroch kamarátov z vysokej školy. Vyše 600 strán lásky, smútku, priateľstva a bolesti. Celú knihu som tušil, že to skončí zle, otázkou len bolo, ako veľmi. Som rád, že som sa mýlil, aj keď som mal vlastne pravdu. Môžeme chcieť, aby niekto žil iba kvôli nám? Malý život (Hanya Yanagihara , 2017)

Ten život mohol byť úplne iný, keby... Mohutný román – iba druhá kniha mladej Američanky havajsko-kórejského pôvodu – o moci a bezmoci lásky a priateľstva, o šťastí a úspechu, ich cene a pominuteľnosti, o inakosti, o údesnej traume z detstva, ktorej následkom sa nedá uniknúť po celý zvyšok života. Umne skomponované a brilantne napísané dielo, ktoré sa zadiera pod kožu, reže ako žiletky, ktorými si ústredná postava ubližuje. Jedna z kníh, na ktorej obálku by sa hodil nápis: „Ministerstvo zdravotníctva varuje: Čítanie môže narušiť duševnú rovnováhu“. Malý život (Hanya Yanagihara , 2017)

Kniha sa volá Yahoo Boys, aj keď by sa mohla volať napríklad Flamencoterapia, Zasnený lúč mesačného splnu, Kravaťáci a teniskári či Gúúúd móóórnííng, tíííííčrr či nejakým iným názvom jednotlivých kapitol. Akurát ten podtitul – „klebety“ je pri každej kapitole ten istý, či už ide o záznamy z Peru a Kolumbie, z Kene alebo Nigérie, z Erbilu v Iraku alebo Nairobi v Keni, z bieloruského Minska či z Prištiny v Kosove, zo španielskej Granady alebo z Londýna a Washingtonu. Dušan Ondrušek všetky tieto a mnohé ďalšie mestá, štáty či kontinenty precestoval a všade sa venoval svojmu neobyčajne náročnému poslaniu: pomáhať ľuďom v krajinách postihnutých (pre Stredoeurópanov často nepredstaviteľnou) biedou, násilím či krvavými konfliktmi, aby lepšie zvládli následky nedávnej minulosti. Knihou sa prelínajú praktické príklady, úvahy i reflexie o tom, aké podoby môže mať občianska participácia, solidarita či filantropia. Jedinečný žáner „klebiet“ umožňuje Ondruškovi vtesnať do nich bizarné miestne zvyky, hudbu či tance, vrátane tých s terapeutickým nádychom, opísať exotické jedlá, ale neobísť ani bariéry, prekážky či úzkosti ľudí žijúcich v ustavičnom strachu. A nevdojak si uvedomiť: „Na Slovensku je fantasticky! Sme hlupáci, že si to nevážime. Nedochádza nám, čo je to za radosť žiť plnohodnotný život. Užívať si a rásť v slobode.“ Yahoo Boys a ďalšie klebety z ciest (Ondrušek Dušan, 2017)

Poviedková kniha Lido di Dante je podľa mňa najlepšou knihou českého básnika Petra Borkovca. Skrýva sa v nej všetko to, čo je aj v jeho básňach, a ešte omnoho viac. Hravé, ľahko načrtnuté situácie z talianskych letovísk, pláží, barov, hotelíkov a piazzet sú plné farbistých detailov, umlčaných poínt, nadhľadu, vášne aj porozumenia. Borkovec v nich slobodne prechádza od takmer denníkového rozprávania k fantáziám, predstavám či snovým kontrapunktom: všetko tu je, všetko tu môže byť, chcem to. Jeho poviedky sú vtipné, clivé, vzrušujúce aj drsné. V útlej knihe sa skrýva množstvo neokázalých, no nečakaných klenotov vnímania. Lido di Dante (Petr Borkovec, 2017)

sssfsf Spánková revoluce (Huffingtonová Arian, 2017)