Mám rád knihy, kde sa v zásade nič nedeje. Také, kde sú dôležité pocity a život sám. Také, kde dej síce je, ale nie je zápletkou. Malý život je presne taký. Príbeh štyroch kamarátov z vysokej školy. Vyše 600 strán lásky, smútku, priateľstva a bolesti. Celú knihu som tušil, že to skončí zle, otázkou len bolo, ako veľmi. Som rád, že som sa mýlil, aj keď som mal vlastne pravdu. Môžeme chcieť, aby niekto žil iba kvôli nám? Malý život (Hanya Yanagihara , 2017)

Ten život mohol byť úplne iný, keby... Mohutný román – iba druhá kniha mladej Američanky havajsko-kórejského pôvodu – o moci a bezmoci lásky a priateľstva, o šťastí a úspechu, ich cene a pominuteľnosti, o inakosti, o údesnej traume z detstva, ktorej následkom sa nedá uniknúť po celý zvyšok života. Umne skomponované a brilantne napísané dielo, ktoré sa zadiera pod kožu, reže ako žiletky, ktorými si ústredná postava ubližuje. Jedna z kníh, na ktorej obálku by sa hodil nápis: „Ministerstvo zdravotníctva varuje: Čítanie môže narušiť duševnú rovnováhu“. Malý život (Hanya Yanagihara , 2017)

Vrelo odporúčam román Ralfa Rothmanna – Umrieť na jar. Do slovenčiny ho vynikajúco preložila Katarína Széherová. Práva sa predali do ďalších dvadsiatich jazykov a úspech je zaslúžený. Autor už v Nemecku dosiahol kultový status, a to napriek tomu, že sa drží striktne v ústraní od tamojšej živej literárnej scény. Hoci knižka opisuje mimoriadne temné a desivé udalosti, autorov štýl je nezvyčajne lyrický. Taký poetický a autentický protivojnový román som dávno nečítal. Na krátkej ploche sa spisovateľovi podarilo načrtnúť fresku o konci nacistickej ríše, ale aj naznačiť, aké ťažké bude po tom všetkom vybudovať slobodnú a demokratickú republiku. Apokalyptické obrazy sa striedajú s náznakmi nádeje. Ústredná postava nedočkavo čaká na koniec vojny a čitateľ zasa dúfa, že sa nezabudnuteľná kniha ešte neskončí. Umrieť na jar (Rothmann Ralf, 2017)

Tak som si prečítal, keď sa to Topolovi páčilo. Vtipné to bolo a drsné. Život pobudov v dobe, ktorá pobudom vôbec nepriala. Čo kapitola to iná práca, čo práca to blbá a zbytočná práca. Práca pre prácu. Odporné, zahmlené prostredie periférie, ktorá začínala už v centre mesta. Jediným svetlým bodom v tom marazme bola hospoda, niekedy len petrolejka v hospode. A potom ešte humor, ale to len taký situačný humor, humor z núdze a absurdnosti situácií. Napríklad, keď debilovi Ládikovi - pracujúcemu vo "Výrobnom družstve invalidov" (hej aj také bolo) nahovoria, že mu súdružky (Kabrhelová a Štrougalová) prichádzajúce na kontrolu zjedia obed. Ládik to vyriešil po svojom. "Polivka s nudlemi a svíčková s knedlikem" nemôže padnúť za obeť nejakým potentátkam. V plnej rýchlosti vrazil dvojkolesovým vozíkom do vládnej Volgy. A potom prasácke historky z dievčenského učilišťa a z továrne, a z výmenníku a z čističky a zo strážnej búdky a z poľa prehnojeného chemikáliami. Nie je to Hrabal ani Balabán, ale k pivu a na ľahké zamyslenie, aké to tu asi pred štyridsiatimi rokmi bolo, je to dobré. Šarlák. Dvanáct obrazů z periferie světa, Písek 1980-1992 (Petr Mano, 2017)

Kniha, ktorá by mala byť čítaná znovu a znovu, je podľa mňa Svet včerajška od Stefana Zweiga. Ide o autobiografiu, v ktorej Zweig viac ako svoj vlastný život analyzuje spoločenský vývoj v strednej Európe, ktorý viedol k prvej svetovej vojne a neskôr k nástupu nacizmu a Adolfa Hitlera. Opis toho, ako neschopnosť politikov uvedomiť si včas dôsledky svojich činov viedla k vypuknutiu vojny, ktorú vlastne nikto nechcel a tiež presná analýza toho, ako postupne nenávisť ku konkrétnej skupine ľudí prenikla celou spoločnosťou a stala sa akceptovanou, sú mrazivé a veľmi pripomínajú súčasné dianie. Naposledy nám vojna v bývalej Juhoslávii ukázala, kam môže viesť ľahkovážnosť či úmysel pri podnecovaní a tolerovaní náboženskej a národnostnej nenávisti. Zweig, ale napríklad aj Hannah Arendthová, ktorá opísala banálnu podstatu zla, boli sami utečencami, časť života museli stráviť v exile vinou nenávisti vyvolanej v tejto časti Európy. Veľmi dúfam, že história sa nebude opakovať. Svet včerajška (Stefan Zweig, 2014)