Mám rád knihy, kde sa v zásade nič nedeje. Také, kde sú dôležité pocity a život sám. Také, kde dej síce je, ale nie je zápletkou. Malý život je presne taký. Príbeh štyroch kamarátov z vysokej školy. Vyše 600 strán lásky, smútku, priateľstva a bolesti. Celú knihu som tušil, že to skončí zle, otázkou len bolo, ako veľmi. Som rád, že som sa mýlil, aj keď som mal vlastne pravdu. Môžeme chcieť, aby niekto žil iba kvôli nám? Malý život (Hanya Yanagihara , 2017)

Ten život mohol byť úplne iný, keby... Mohutný román – iba druhá kniha mladej Američanky havajsko-kórejského pôvodu – o moci a bezmoci lásky a priateľstva, o šťastí a úspechu, ich cene a pominuteľnosti, o inakosti, o údesnej traume z detstva, ktorej následkom sa nedá uniknúť po celý zvyšok života. Umne skomponované a brilantne napísané dielo, ktoré sa zadiera pod kožu, reže ako žiletky, ktorými si ústredná postava ubližuje. Jedna z kníh, na ktorej obálku by sa hodil nápis: „Ministerstvo zdravotníctva varuje: Čítanie môže narušiť duševnú rovnováhu“. Malý život (Hanya Yanagihara , 2017)

Výborný román o dvojakej identite, o dvoch tvárach jednej krajiny. O sociálnom vylúčení a nerovnosti šancí a takmer nulovej možnosti vyšplhať sa po rebríčku a byť považovaný za rovnocenného človeka. Román o krajine a meste rozdelenom nenávisťou, kde nič nie je čierno-biele a uzmierenie je v nedohľadne, ale aj príbeh o bolestnom hľadaní vlastnej identity, o žiarlivosti a láske. Oceňovaný románopisec a scenárista, novinár a  komentátor – izraelský Arab – Said Kašua dokázal na 269 stranách vykresliť obraz súčasného Izraela a židovsko-arabského spolunažívania tak plasticky, ako toho žiadna kniha sociológie alebo psychológie nikdy nebude schopná. Výborný román o dvojakej identite, o dvoch tvárach jednej krajiny. Iný človek (Kašua Said, 2012)

Ďalšia kniha, ktorá by sa mohla stať notorickou v kruhu čítačov, podobne ako absyntovky, je kniha Erika Taberyho - Opuštená společnost. Kniha je niečo ako česká, dlhšia a historickejšia odpoveď na Timothyho Snydera a jeho O tyranii. Možno kúsok niečo, trošičku, máličko mi pripomenula aj Pavla Tigrida, keď knižne sprevádzal mladú ženu vlastným osudom. Tabery sa vracia k základom vzniku českej a čiastočne slovenskej demokratickej spoločnosti, povodí 20. storočím a potom si položí a zodpovie otázky o tom, čo teraz, ako na to naviazať, čoho sa báť a nebáť. Miestami sa mu to rozpadá na kratšie eseje, ale ku koncu sa to celé pospája v súčasnosti. Tá je dvojaká: sme politicky leniví (všetci - aj politici, aj voliči), chytráčime, nič moc neprinášame, zároveň ale žijeme v slobodnej, vzdelanej a bohatej spoločnosti, máme všetky možnosti niečo s tým robiť a silné demokratické osobnosti, ktoré položili základ kvalitného štátu (z tejto vety Slováci kúsok zľavia v poslednej časti). V knihe sú bohaté odkazy na ďalšiu literatúru. Bude zaujímať: tých ktorých zaujíma populizmus, vzťah k Európe, vzťah malého národa k prežitiu, informácie a slová. Opuštěná společnost (Erik Tabery, 2017)

Vždy som rád, keď môžem dať tip na slovenskú knihu. A Zadné izby ma oslovili ako máloktorý domáci debut. Bariccovsky malebný štýl, silné, vtipné, no nie prvoplánové bonmoty a príbehy o tom, čo skrývame v zadných izbách svojej mysle, sú skutočne príjemným čítaním. Zadné izby (Sabuchová Alena, 2016)