Lesní ľudia Lesní ľudia Lesní ľudia

Lesní ľudia

Hanya Yanagihara

Americká spisovateľka pôvodom z Havajských ostrovov, pracuje ako novinárka pre T Magazine a The New York Times. Jej románový debut Lesní ľudia označila kritika za jednu z najpozoruhodnejších kníh roka 2013.

.


Priznanie na úvod. Hľadiac na obálku, očakávala som napínavé dobrodružstvo o objaviteľoch neprebádaného ostrova. Avšak dostala som ponor do mysle vedca ženúceho sa za objavom skrytým medzi listami stromov. Hanya Yanagihara sa s čitateľom nebabre, v príbehu je ako doma a na ceste do najtemnejších vôd morálneho relativizmu vás nebude držať za ruku. Táto kniha nie je krásna, ale je výborná. Lesní ľudia (Hanya Yanagihara , 2016)

Recenzie a ukážky z tejto knihy


Rozhovor s Hanyou Yanagiharou, autorkou románu Lesní ľudia.

Juraj Kováčik

Titul Lesní ľudia patrí túto zimu k najzaujímavejším a najpredávanejším románom na pultoch kníhkupectva Artforum. Vďaka vydavateľstvu Slovart sme získali možnosť porozprávať sa s jeho autorkou. Hanya Yanagihara sa popri písaní stále venuje aj práci pre New York Times a tak v čase rozhovoru cestovala pracovne po Indii. Viac.

Lesní ľudia

Matúš Procházka - Ozzy

S autorskými debutmi to niekedy býva tak trochu trápenie. Začiatky bývajú ťažké, nikto učený z neba nespadol, takže občas sa niečo nedomyslí, nedotiahne do konca, alebo dobrú ideu potopia prílišné ambície. Chyby sa jednoducho robia a nevyhne sa im nik. Občas však na čitateľa vyskočí kúsok s takým sebavedomím, že ho možno pasovať na čokoľvek, len na debut nie. Presne s takouto kvalitou na nás vyrukovala americká autorka havajsko-kórejského pôvodu, ktorá si vraví Hanya Yanagihara. Jej prvotina Lesní ľudia vznikala neuveriteľných šestnásť rokov a vo vynikajúcom preklade Dariny Zaicovej pred časom rozšírila rady klenotmi nadupanej edície MM vydavateľstva Slovart. Viac.

Rozhovor s Hanyou Yanagiharou, autorkou románu Lesní ľudia.

Juraj Kováčik

Titul Lesní ľudia patrí túto zimu k najzaujímavejším a najpredávanejším románom na pultoch kníhkupectva Artforum. Vďaka vydavateľstvu Slovart sme získali možnosť porozprávať sa s jeho autorkou. Hanya Yanagihara sa popri písaní stále venuje aj práci pre New York Times a tak v čase rozhovoru cestovala pracovne po Indii. Viac.

Lesní ľudia

Matúš Procházka

S autorskými debutmi to niekedy býva tak trochu trápenie. Začiatky bývajú ťažké, nikto učený z neba nespadol, takže občas sa niečo nedomyslí, nedotiahne do konca, alebo dobrú ideu potopia prílišné ambície. Chyby sa jednoducho robia a nevyhne sa im nik. Občas však na čitateľa vyskočí kúsok s takým sebavedomím, že ho možno pasovať na čokoľvek, len na debut nie. Presne s takouto kvalitou na nás vyrukovala americká autorka havajsko-kórejského pôvodu, ktorá si vraví Hanya Yanagihara. Jej prvotina Lesní ľudia vznikala neuveriteľných šestnásť rokov a vo vynikajúcom preklade Dariny Zaicovej pred časom rozšírila rady klenotmi nadupanej edície MM vydavateľstva Slovart. Viac.


Ďalšie odporúčania


Posledné okamihy pred stratou nevinnosti, keď sa ešte zdá, že všetko je možné. Básnik, maliar, hudobný skladateľ a geniálny lekár sa hrajú s nadšením mladých levíčat. Už sa však rysujú ostré rezáky a na naťahujúcej sa, hladiacej ruke zostávajú krvácajúce ranky po pazúroch.Kniha Floriana Illiesa patrí medzi neskutočné knihy. Počas čítania knihy mladého nemeckého kunsthistorika som neustále chodil k počítaču a CD prehrávaču. Illies totiž so strhujúcou prostotou píše o kresbách a maľbách Maleviča, Oskara Kokoschku, Gustava Klimta či Egona Schiela a ja cítim nutkanie ihneď si to-ktoré dielo pozrieť. Utekám k počítaču, kliknem na daný obraz a skvelý zážitok z čítania sa snažím vystupňovať vizuálnym zážitkom. A keď píše o škandáloch Mahlera, Schönberga či Stravinského, zapínam CD prehrávač a počúvam hudbu, aby bol zážitok dokonalý. Florian Illies vovádza čitateľa do zázračného sveta, v ktorom sa ako nemí sprievodcovia Prousta, Kafku, Joycea, Georga Trakla, Thomasa Manna či Sigmunda Freuda potulujeme od Paríža cez Londýn a Prahu až po Benátky, spoločne hľadáme šťastie s poetkou zázrakov Elsou Lasker-Schülerovou a nazrieme aj do salónu Coco Chanel. Na okamih sa však v obraze zjaví Hitlerova tvár, Stalinove fúzy či odhodlaný pohľad pruských junkerov. V roku 1913 sa Hitler ešte trápi so svojimi obrazmi, Stalin ešte len plánuje budúcnosť, pruskí dôstojníci sa ešte nahí kúpu v horúcom lete a „nevinnými“ výstrelmi šampanského vítajú rok 1914. Rok, ktorým sa v podstate začalo skutočné 20. storočie. Kniha Floriana Illiesa predstavuje zázračný svet, no z diela okoreneného mnohými citátmi som si najviac zapamätal poznámku Maxa Beckmanna: Človek je prvotriedna sviňa a aj ňou zostane. 1913. Léto jednoho století (Illies Florian, 2013)

1913. Léto jednoho století

Egreš vydal svoju tretiu knižočku, a bude od Egrešu tretia, ktorú budete chcieť mať doma na polici. Tak ako pri prvých dvoch, aj tu ide o naozaj atraktívnu knihu, ktorá je svojimi ilustráciami veľmi osviežujúca, no pritom vlastne trochu „iná". A tak ako doteraz, aj táto je takým precíznym kusom tlačoviny (parádny papier, veľmi pekný font), že sa s vami pri otáčaní stránok bude rozprávať. Ide takmer o encyklopédiu o opiciach z autorskej dielne mamy etologičky a dcéry ilustrátorky, a nájdete v nej celú kopu zvláštnych a zaujímavých detailov zo života opíc. Kombinácia obrázkovej knihy a literatúry faktu je magická: detivsa cez ňu učia o svete okolo nás, no vďaka ilustráciám sú všetky fakty naplnené životom. Samozrejme, nečakajte kompletné informácie na úrovni encyklopédie, úlohou tejto knihy nie je suplovať učebnice a príručky. Avšak plní zásadnú úlohu, ktorá uniká takmer každej našej učebnici: vzbudzuje chuť vedieť viac. Vraj pre deti približne od šesť, no listovať bez čítania si ňou budú aj minideti,va listovať s čítaním a obdivovaním zase najstarší rodičia. To je kniha, ako má byť: rastie s vami. Poklad. Nie je opica ako opica (Lucia Kršková, Barbara Kršková, 2017)


„Milujem domy, všetko, čo mi môžu povedať, a preto mi neprekáža robiť upratovačku. Je to ako čítať knihu.“ To je Lucia Berlin. Zázrak. Kde celý čas bola? Čítam jej poviedky odznova, zbožne, pomaly. Je to ako objaviť niekoho, kým by ste chceli byť. Kde sa skrývala? Patrí do tej najvyššej kasty pravých, „čechovovských“ poviedkarov. Jej farby, vône, spôsoby, akými k vám rozpráva - niečo medzi Raymondom Carverom a Johnom Fantem. Surovo drsné a zároveň krikľavo radostné. Čím bol život ťažší, tým hlbšie zaťal a v podaní Lucie Berlin to znie ľahko, ako dobrá pesnička. Tak ako Charles Bukowski – kráčala proti valiacemu sa davu. Ale nie ako chlap - rebel. Skôr ako pobavená aristokratka. Sedí v čistiarni a pozoruje prísediaceho Indiána. V Angelovej práčovni leží pred vami celý svet. Na žiadnu z jej poviedok nezabudnete. Ešte pred desiatimi rokmi to bola neznáma autorka vydavateľstva Black Sparrow Press. Dnes, desať rokov po smrti, sú jej poviedky bestsellery. Ešteže tak! Pretože táto žena je ako diamant v piesku. To nie sú žiadne snaživé písačky. Lucia Berlin hľadá pravdu v každej miestnosti tak prirodzene ako mačka myš. Jej štýlom je autobiografická fikcia. Dievča z bohatej a poriadne uletenej rodiny, neskôr matkou vydedená, tri manželstvá, štyria synovia, po celý život boj s alkoholizmom, napokon vyhratý. Keď sa v jej poviedke trhajú zuby, tak všetky naraz. Nič však nie je viac zaujímavé, vtipné a zábavné, ako keď to popisuje ona. A tak ako Patti Smith na pódiu v jednom ohni strčí do malíčka bosej nohy všetkých chlapov tohto sveta, aj pri Lucii Berlin vám pojem „ženská literatúra“ znie ako spláchnutie. Je to božská literatúra. Tá mentálna vrúcnosť, to všeobjatie, ten moment precitnutia z detskej lásky s pichnutím staroby v chrbte, to upratovanie po mŕtvych a dvíhanie telefónov na nemocničných dispečingoch tohto sveta, je čisto ženská disciplína. V podaní tejto ženy však kráľovská. Lucia Berlin: Manuál pre upratovačky.
(Text bol pôvodne uverejnený v časopise .týždeň) Manuál pre upratovačky (Lucia Berlin, 2017)

Manuál pre upratovačky