Kultura svépomocí Kultura svépomocí

Kultura svépomocí

Ondřej Daniel (ed.), kolektív autorov

Publikace je věnována fenoménu DIY (Do-It-Yourself) v prostředí českých subkultur v období bezprostředně předcházejícím i provázejícím socioekonomickou a politickou transformaci přelomu osmdesátých a devadesátých let 20. století. Kolektivu historiků, vesměs sdružených kolem vznikajícího Archivu česko-slovenských subkultur a Centra pro studium populární kultury, sloužil jako hlavní pramen původní archivní materiál pocházející z dobového subkulturního prostředí, stejně jako rozhovory s pamětníky - bývalými nebo i současnými členy subkulturních scén.

.


Leitmotívom kultúry svojpomocou je aktuálne hojne forsírovaný fenomén DIY – Do It Yourself, čiže urob si sám, čo v kontextoch vymedzených knižkou znamená urob si kultúru. Lebo presne to sa na platforme subkultúr dialo v totalitnej minulosti aj v čerstvo slobodných deväťdesiatych rokoch a vlastne sa deje i dnes. Najväčšou devízou knižky Kultura svépomocí je práve akési čitateľské rozpamätávanie sa na „subkultúrne“ pomery v Československu osemdesiatych a prvej polovice deväťdesiatych rokov. A keďže ide o poctivú vedeckú prácu, opretú o veľmi solídne faktické základy, ono rozpamätávanie sa nemá charakter súkromného až intímneho osobného spomínania, ale ide v ňom o vytváranie komplexného obrazu nedávnej minulosti s dôrazom na mimoriadnu funkciu subkultúr. Ziny a fanziny, nahrávky, záznamy koncertov, predaj merchandisingu a tak ďalej, to všetko v prostredí totality, v ktorej sa nemohlo takmer nič a predsa sa dialo. A potom bezprostredne na začiatku deväťdesiatych rokov, keď sa zrazu mohlo všetko, a tak napríklad otvorene neonacistické kapely vydávali albumy u veľkých vydavateľov. Fascinujúce čítanie nielen pre pamätníkov, doslova a do písmena radostná veda. Kultura svépomocí (Ondřej Daniel (ed.), kolektív autorov, 2017)

Ďalšie odporúčania


Pri nazeraní na spoločenskú realitu mám často pocit, že militarizmus a nacionalizmus zažívajú znepokojivú renesanciu. Ich prejavy nemusia byť celkom otvorené, skrývajú sa za vlastenectvo a potrebu obrany národa a civilizácie pred globalizáciou a inými liberálnymi „hrozbami“. Takéto postoje ma vždy vyrušujú, pretože ich posilňovanie bolo príčinou obidvoch svetových vojen. Mám rád beletristickú literatúru s posolstvom a asi aj preto ma oslovila kniha Umrieť na jar. Jej autorom je súčasný nemecký spisovateľ Ralf Rothmann a je napísaná podobným dezilúznym štýlom ako svetoznámy román od Remarqua - Na západe nič nové. Jej protivojnové posolstvo je teda zrejmé a nadčasové. Na príbehu dvoch sedemnásťročných kamarátov, ktorí sú nútene regrutovaní na front, autor približuje hrôzy a nezmyselnosť vojnových riešení akýchkoľvek konfliktov. Podarilo sa mu to aj napriek tomu, že jeho útla kniha je v podstate komorným príbehom. A hoci sa Rothmann nevyhýba naturalistickým scénam z vojnového prostredia, jeho próza je nádherne poetická, nevyhýbajúca sa ani poetike vyšších citov, ako sú láska a priateľstvo. Umrieť na jar (Rothmann Ralf, 2017)

Umrieť na jar

Vrelo odporúčam román Ralfa Rothmanna – Umrieť na jar. Do slovenčiny ho vynikajúco preložila Katarína Széherová. Práva sa predali do ďalších dvadsiatich jazykov a úspech je zaslúžený. Autor už v Nemecku dosiahol kultový status, a to napriek tomu, že sa drží striktne v ústraní od tamojšej živej literárnej scény. Hoci knižka opisuje mimoriadne temné a desivé udalosti, autorov štýl je nezvyčajne lyrický. Taký poetický a autentický protivojnový román som dávno nečítal. Na krátkej ploche sa spisovateľovi podarilo načrtnúť fresku o konci nacistickej ríše, ale aj naznačiť, aké ťažké bude po tom všetkom vybudovať slobodnú a demokratickú republiku. Apokalyptické obrazy sa striedajú s náznakmi nádeje. Ústredná postava nedočkavo čaká na koniec vojny a čitateľ zasa dúfa, že sa nezabudnuteľná kniha ešte neskončí. Umrieť na jar (Rothmann Ralf, 2017)

Umrieť na jar

Vtipnejšia slovenská kniha v tomto roku nevyšla. Čo v tomto roku, celé desaťročia. Podobné veci sa diali, keď Lasica so Satinským s plezírom sebe vlastným napodobňovali Iľfa a Petrova. Majling to zvláda aj úplne sám. Neuveriteľné pozorovacie schopnosti a fortieľ v zachytení nielen najväčších tém klasickej ruskej literatúry, ale aj života ako takého. A k tomu funkčné vulgarizmy a momenty, keď sa budete smiať naozaj nahlas. Veľa, veľmi veľa takýchto momentov. Až má v konečnom dôsledku našinec chuť uveriť tomu, že Daniel by podobným spôsobom s prehľadom zvládol aj napísanie ženského románu pod menom Zuzana Fialová. To by bolo! Ruzká klazika (Daniel Majling, 2017)

Ruzká klazika