Kočičí host Kočičí host

Kočičí host

Takaši Hiraide

Citlivý a mimoriadne pekný príbeh o pominuteľnosti života a o tom, aké je prežívať ho po svojom. Manželia po tridsiatke žijú v malom prenajatom domčeku v pokojnej časti Tokia, pracujú z domu ako redaktori a už si nemajú veľa čo povedať. Jedného dňa sa k nim do kuchyne pozve mačka. Život pre nich zrazu nadobudne nejaký prísľub – dni sú jasnejšie a farebnejšie. Príbeh prekypuje drobnými radosťami a okamihmi nádhernej poetičnosti, ale potom sa niečo stane...

.


Ak neočakávate od knihy veľa, siahnite po tomto diele. Je to príbeh o bezdetnom manželskom páre na predmestí Tokia a o ich priateľstve s mačkou menom Čibi. Kniha je chudobná na postavy i dramatický dej, zato bohatá na popisy stromov, oblohy a odtieňov nálad. Je krásnou ukážkou toho, akej citlivosti sú Japonci schopní, keď píšu pre domáce publikum. Jej poetika sa podobá na filmy režiséra menom Hirokazu Koreeda, ktorého tiež môžem vrelo doporučiť. Kočičí host (Takaši Hiraide , 2016)


Keď odvšadiaľ počuť hluk nezastaviteľných myšlienok, brušká mojich prstov podvedome siahajú po knihách, v ktorých sa zdanlivo nič nedeje. Ktoré si len tak potichu plynú a práve svojou mlčanlivosťou ma lákajú až magickým spôsobom. To je aj prípad knihy Kočičí host. V nej Takaši Hiraide svojským výberom priam "duše pohládzajúcej" lexiky od prvej strany vytvára pokojnú atmosféru a ani nevieš ako, zrazu sedíš v záhrade domu v nerušnej uličke, juhozápadne od štvrti Šindžuku, a k nohám sa ti túli jemná srsť mačiatka Čibi. Kniha si podmaní nielen všetkých japanofilov a milovníkov mačiek, no svojím intenzívnym pôsobením na všetky zmysly aj človeka hľadajúceho "poetickosť života". Tá je prítomná až do samého záveru, v ktorom nejeden čitateľ môže nadobudnúť pocit, že práve potichu plynúci a premýšľavý dej bez zvratov a dramatických peripetií sa ho dotkol akosi intenzívnejšie. A k tomu ten design obálky! Kočičí host (Takaši Hiraide , 2016)

Ďalšie odporúčania


„Niekedy sa hostia zabavia neskoro do noci, a vtedy sa objaví pán strážnik, a kto sám neodíde, toho pošle spať, a keby sa protivil, vymastil by ho prípadne pendrekom, alebo by ho zabásnul.“​ Túto z denníka Slovenský východ roku 1934 a podobné hlášky nájdete v historickom sprievodcovi košickými pohostinstvami v rokoch 1918-1948. Po knihe o najstaršom fungujúcom hoteli Bankov je to druhá z dielňe najmladších košických historikov a archivárov Dany Kušnírovej, Petra Annu a Viktora Lubyho. Je plná dobových dokumentov a fotografií a je rozdelená na tri časti. Prvá približuje všeobecný kultúrno-spoločenský prehľad Košic, dejiny alkoholických nápojov, legislatívne opatrenia, činnosť košického pohostinského opatrenia. V druhej časti sa čitateľ oboznamuje s históriou najpopulárnejších pohostinských zariadení a v treťej je sprievodca súčasnými historickými podnikmi. A prečo Dostaveníčka? Ide o archaický výraz, ktoré označuje miesto dostavenia za účelom pohostenia, zábavy, či večerného posedenia. Košické dostaveníčka (Kušnírová Dana, 2016)


Podnetná, inšpiratívna a v tradicionalistickom prostredí katolicizmu na Slovensku do istej miery aj provokatívna publikácia. Revolúcia sa nechystá, tú urobil Kristus pred dvetisíc rokmi, ale láskavé rozmasírovanie stuhnutých krížov určite nezaškodí. Radosť evanjelia na Slovensku (Mikloško František, Moravčík Karol (eds.), 2015)

Radosť evanjelia na Slovensku

Leitmotívom kultúry svojpomocou je aktuálne hojne forsírovaný fenomén DIY – Do It Yourself, čiže urob si sám, čo v kontextoch vymedzených knižkou znamená urob si kultúru. Lebo presne to sa na platforme subkultúr dialo v totalitnej minulosti aj v čerstvo slobodných deväťdesiatych rokoch a vlastne sa deje i dnes. Najväčšou devízou knižky Kultura svépomocí je práve akési čitateľské rozpamätávanie sa na „subkultúrne“ pomery v Československu osemdesiatych a prvej polovice deväťdesiatych rokov. A keďže ide o poctivú vedeckú prácu, opretú o veľmi solídne faktické základy, ono rozpamätávanie sa nemá charakter súkromného až intímneho osobného spomínania, ale ide v ňom o vytváranie komplexného obrazu nedávnej minulosti s dôrazom na mimoriadnu funkciu subkultúr. Ziny a fanziny, nahrávky, záznamy koncertov, predaj merchandisingu a tak ďalej, to všetko v prostredí totality, v ktorej sa nemohlo takmer nič a predsa sa dialo. A potom bezprostredne na začiatku deväťdesiatych rokov, keď sa zrazu mohlo všetko, a tak napríklad otvorene neonacistické kapely vydávali albumy u veľkých vydavateľov. Fascinujúce čítanie nielen pre pamätníkov, doslova a do písmena radostná veda. Kultura svépomocí (Ondřej Daniel (ed.), kolektív autorov, 2017)

Kultura svépomocí