Já a Ty je promýšlením toho, co to znamená být člověkem. Buber ukazuje, že za jedinečnou možnost přemýšlet o sobě jako o svobodných jednotlivcích, tedy jako o bytostech obdařených vlastním vědomím, vděčíme setkání s jiným člověkem, s jinými lidmi, obecně řečeno, mezilidským vztahům. Z této skutečnosti pro nás plyne velká zodpovědnost za jiné bytosti, za svět, v nejširším slova smyslu, přičemž tato zodpovědnost je jakýmsi dvojčetem svobody, spolu jsou silnější, nikoliv slabší. Buberův přesun důrazu ze svobody na zodpovědnost nepůsobí tíživě jako u Sartra nebo dokonce už Kanta. Buber píše naopak s lehkostí, s chutí do života, s chutí k setkávání, jeho kniha proto obstojí i v těžkých časech, v těch byla ostatně i napsána. Její jazyk má blíže k poezii než próze, což přináší působivé splývání formy s obsahem. Já a ty (Martin Buber, 2005)

Jeho slávny román Cit slečny Smilly pre sneh som nedokázala dočítať do konca, ale bolo na ňom niečo tajomné a príťažlivé. A tak som dala šancu aj najnovšej knihe a dobre som urobila. Príbeh ženy, ktorá má mimoriadnu schopnosť – všetci ľudia pri nej pociťujú neovládateľnú túžbu zverovať sa jej a hovoriť pravdu. Na to všetko je nabalený podobne tajomný príbeh ako v Smilly, trošku sci-fi, trošku politický triler, trošku lovestory, navyše je to vtipné a rýchlo to odsýpa. Málokedy, ak vôbec niekedy, som čítala knihu mužského autora, kde je rozprávačkou žena a ja mu to zožeriem. Hoegovi sa to podarilo a tak som mu odpustila aj tú za vlasy priatiahnutú zápletku s Komisiou budúcnosti. Efekt Susan (Peter Hoeg, 2017)

Napínavý román z čias, keď nacisti napadli Poľsko, vo veľmi modernom a originálnom spracovaní. Hlavná postava, Varšavan a zároveň syn nemeckého aristokrata v nej vystupuje pod vplyvom morfia tak presvedčivo, až premýšľate, či si ho nedal aj jeho autor pri písaní románu. Konstantin Willemann je sexuchtivý grázel, ale aj tak tomu rozdvojenému bonvivánovi do konca držíte palce. Podľa knihy sa už točí film. Nový objav medzi poľskými spisovateľmi to dal na drzovku a zaslúžene vyvolal poprask. Morfium (Szczepan Twardoch , 2017)

Román amerického prozaika Anthonyho Doerra je ako fotoalbum doby vytrhnutej zo svojich pántov. Paralelne sa vyvíjajúce príbehy slepého francúzskeho dievčaťa Marie-Laure a nemeckej siroty Wernera, ktorý zasvätí svoju technologickú vášeň nacistickej armáde, detailne a citlivo mapujú svet pred i počas apokalypsy druhej svetovej vojny a prinášajú sentimentálne, ale dôležité posolstvo o nevyhnutnosti ľudskosti v neľudských trajektóriách dejín. Krásne napísané, komponované v drobných kapitolách, plné obrazov a fragmentov, kruté i empatické, nachádzajúce svetlo aj tam, kde zavládla tma a ľudská hlúposť. Príbeh, sledujúci vratký svet, ktorý sa preklopí do vojnového chaosu je dnes vzhľadom na všadeprítomný hnev a vzrastajúcu fašizáciu Slovenska aktuálnejší a dôležitejší, než kedykoľvek predtým. Svetlo, ktoré nevidíme (Doerr Anthony, 2016)