Já a Ty je promýšlením toho, co to znamená být člověkem. Buber ukazuje, že za jedinečnou možnost přemýšlet o sobě jako o svobodných jednotlivcích, tedy jako o bytostech obdařených vlastním vědomím, vděčíme setkání s jiným člověkem, s jinými lidmi, obecně řečeno, mezilidským vztahům. Z této skutečnosti pro nás plyne velká zodpovědnost za jiné bytosti, za svět, v nejširším slova smyslu, přičemž tato zodpovědnost je jakýmsi dvojčetem svobody, spolu jsou silnější, nikoliv slabší. Buberův přesun důrazu ze svobody na zodpovědnost nepůsobí tíživě jako u Sartra nebo dokonce už Kanta. Buber píše naopak s lehkostí, s chutí do života, s chutí k setkávání, jeho kniha proto obstojí i v těžkých časech, v těch byla ostatně i napsána. Její jazyk má blíže k poezii než próze, což přináší působivé splývání formy s obsahem. Já a ty (Martin Buber, 2005)

Básnik, spisovateľ, prekladateľ, mystifikátor, priekopník happeningu i chartista Eugen Brikcius sa rozhodol napísať autobiografický román. Lenže na niečo také banálne, ako sú klasické memoáre, by sa on nepodujal, a tak si to odniesol Odyseus a jeho notoricky známy mýtus. Autor tu do krásnej literatúry priekopnícky zakomponoval teóriu tzv. predmetného a nepredmetného konania. Nevyhnutný rýchlokurz: Kým predmetné konanie, ak to vztiahneme na interpretáciu mýtov, spočíva v ich kopírovaní a ustrnutí v stereotypoch (a tým vylučuje vznik niečoho nového), naopak nepredmetné konanie značí zaobchádzať s nimi akoby neboli mýtmi, akoby boli opakom seba samého. Brikcius teda predmetný odyseovský mýtus veselo „znepredmetňuje“, mieša realitu s fikciou, a tak popri skutočných historkách s plejádou priateľov (Stankovič, Hrabal, Havel, Jirous a mnoho iných) sa v románe aktívne prejavujú aj Freud, Tzara, Joyce a spol. A aby toho nebolo málo, pri nepredmetnom písaní sa nevie, čo sa stane, nevie to čitateľ, ale hlavne, nevie to ani autor. Všetko má otvorený koniec, čo sa nám pri románe s prvkami autobiografie môže zdať trochu zvláštne, no Brikcius to považuje za prednosť. Vie prečo, a aj to majstrovsky dokazuje. Invenčná literárna prechádzka invenčným životom renesančného intelektuála. Nepředmětná Odyssea (Eugen Brikcius , 2016)

Pri príležitosti 400. výročia smrti Williama Shakespeara Hogarth Press oslovil viaceré súčasné spisovateľky a autorov s ponukou, aby „prerozprávali” niektorú z jeho hier pre 21. storočie. Román Jeanette Winterson je prvý zo série, v ktorej napríklad Margaret Atwood „aktualizuje” Búrku či Anne Tyler komédiu Skrotenie zlej ženy. Jeannette Winterson si nevybrala Zimnú rozprávku len kvôli ponuke vydavateľstva. Témy Shakespearovej predposlednej hry sa objavujú už v jej predchádzajúcich románoch, pretože sa jej osobne dotýkajú. Román Diera v čase sa odohráva v londýnskej metropole a na juhu Spojených štátov – v meste pripomínajúcom New Orleans. Zo Shakespearovho žiarlivého kráľa Leontesa sa stáva bankár Leo. Napriek tomu, že celá zápletka je taká istá ako v Zimnej rozprávke, je román strhujúci a prekvapujúci. „Minulosť nie je nikdy mŕtva,” hovorí William Faulkner a napriek tomu, že od prvého uvedenia Zimnej rozprávky uplynulo už viac ako 400 rokov, je stále s nami. Diera v čase (Wintersonová Jeanette, 2016)

Táto kniha sa mi veľmi páči, lebo sú v nej veselé príbehy. Deti robia somarinky a nikto sa na nich nehnevá. Hrajú sa aj v sene a v zime chodia do školy na sánkach. Lisa, ona to všetko rozpráva, má sedem rokov ako ja. Bullerbyn je krásne gazdovstvo a sú tam tri domy. Severný dom, Južný dom a Stredný dom. V každom bývajú deti a všetky sa spolu kamarátia. V Bullerbyne je dobre. Deti z Bullerbynu (Lindgrenová Astrid, 2012)