Desátého prosince

George Saunders

Súbor Desátého prosince prináša desiatku poviedok od jedného z najčítanejších amerických poviedkárov dneška, Georga Saundersa. Autor s prenikavými pozorovateľskými schopnosťami nahliada do životov pestrej zmesi hrdinov a antihrdinov

Protagonisti jednotlivých poviedok sa od seba odličujú rovnako ako rozprávačské štýly či čas a miesto deja. Avšak to, čo poviedky spája je najskôr motív ideálu. Ako vyzerá ideálny zamestnanec zistíme v poviedke Napomenutí, Al Roosten z rovnomennej poviedky a aj otec z Deníku Semplicových dívek vidí zdroj šťastia v bohatstve a peniazoch, pre Mariu zo Štěněte je zo všetkého najdôležitejšia rodina...

Ideály sú však v Sandersovom poňatí často pokrivené a vyhrotené až do tých najkrajnejších medzí. Saunders svoje postavy nešetrí, zároveň s nimi vo vyhrotených situáciách súcití. Hravosťou a originalitou, neuhýbavosťou či odvahou otvárať tabu odhaľuje autor tie najpálčivejšie otázky dneška. To zo Saundersa robí výnimočného komentátora našej prítomnosti, ale možno aj bezprostrednej budúcnosti. Táto zbierka mu v roku 2013 priniesla prestížnu cenu Folio. A okrem iného bola zaradená do desiatky najlepších kníh roka podľa časopisu The New York Times.


(Zatiaľ) jediná kniha čerstvého víťaza Man Bookerovej ceny v češtine či slovenčine. Parádne poviedky, plné originálnych nápadov a nevšedných postáv. Desátého prosince (George Saunders, 2015)

Ďalšie odporúčania


Posledné okamihy pred stratou nevinnosti, keď sa ešte zdá, že všetko je možné. Básnik, maliar, hudobný skladateľ a geniálny lekár sa hrajú s nadšením mladých levíčat. Už sa však rysujú ostré rezáky a na naťahujúcej sa, hladiacej ruke zostávajú krvácajúce ranky po pazúroch.Kniha Floriana Illiesa patrí medzi neskutočné knihy. Počas čítania knihy mladého nemeckého kunsthistorika som neustále chodil k počítaču a CD prehrávaču. Illies totiž so strhujúcou prostotou píše o kresbách a maľbách Maleviča, Oskara Kokoschku, Gustava Klimta či Egona Schiela a ja cítim nutkanie ihneď si to-ktoré dielo pozrieť. Utekám k počítaču, kliknem na daný obraz a skvelý zážitok z čítania sa snažím vystupňovať vizuálnym zážitkom. A keď píše o škandáloch Mahlera, Schönberga či Stravinského, zapínam CD prehrávač a počúvam hudbu, aby bol zážitok dokonalý. Florian Illies vovádza čitateľa do zázračného sveta, v ktorom sa ako nemí sprievodcovia Prousta, Kafku, Joycea, Georga Trakla, Thomasa Manna či Sigmunda Freuda potulujeme od Paríža cez Londýn a Prahu až po Benátky, spoločne hľadáme šťastie s poetkou zázrakov Elsou Lasker-Schülerovou a nazrieme aj do salónu Coco Chanel. Na okamih sa však v obraze zjaví Hitlerova tvár, Stalinove fúzy či odhodlaný pohľad pruských junkerov. V roku 1913 sa Hitler ešte trápi so svojimi obrazmi, Stalin ešte len plánuje budúcnosť, pruskí dôstojníci sa ešte nahí kúpu v horúcom lete a „nevinnými“ výstrelmi šampanského vítajú rok 1914. Rok, ktorým sa v podstate začalo skutočné 20. storočie. Kniha Floriana Illiesa predstavuje zázračný svet, no z diela okoreneného mnohými citátmi som si najviac zapamätal poznámku Maxa Beckmanna: Človek je prvotriedna sviňa a aj ňou zostane. 1913. Léto jednoho století (Illies Florian, 2013)

1913. Léto jednoho století

Dôvodov, prečo som sa rozhodol odporučiť potenciálnym čitateľom román Asvabaždénie, je niekoľko. Autor tej inšpiratívnej prózy Márius Kopcsay, ktorý momentálne končí spolu so skvelým vydavateľom Kalim Bagalom prezentačné turné a prezentáciu spomínanej knihy po slovenských mestách, je kvalitný a už aj renomovaný spisovateľ. Už počas čítačky Máriusa doplnenej jeho piesňami zažije vnímavý poslucháč doslova príbehovú paľbu dokonalej štylizácie. Navyše je kniha veľmi zaujímavo ilustrovaná a vonia mohutným jarným oslobodzujúcim prebudením. Prirodzene, ak môžem byť osobný, tak zakúpením Asvabaždénia venujete krásny darček aj k Máriusovým narodeninám, ktoré ako dieťa Pražskej jari bude určite oslavovať aj tvorením. Mimochodom, Kopcsay sa narodil 21. apríla 1968 v Bratislave. Asvabaždénie (Kopcsay Márius, 2016)

Asvabaždénie

Každá kniha Ivana Štrpku je udalosťou. Tá najnovšia je – celkom možno – zatiaľ jeho najlepšia. Fragment (rytierskeho) lesa sa na pultoch kníhkupectiev objavil tak trochu nenápadne pár dní pred koncom minulého roka. Ak bola niektorým novším básnickým knihám Ivana Štrpku časťou verejnosti vyčítaná nekomunikatívnosť či sťažená čitateľnosť, najnovšia zbierka predstavuje tak trochu návrat k čírejším a čitateľsky ústretovejším raným knihám autora zo 70. a 80. rokov. Zároveň však ide, ako sme u nášho zrejme najvýznamnejšieho súčasného básnika zvyknutí, o výsostne aktuálnu poéziu. Vo Fragmente (rytierskeho) lesa sa Štrpka nebojí klásť tie najzákladnejšie a zároveň najzložitejšie otázky ľudskej existencie: koná tak s jedinečným, sebe vlastným pohľadom, ktorý z napísaného robí nezameniteľnú veľkú poéziu. Poéziu, ktorej nevyhnutnosť – pre autora i pre nás – cítiť z každého slova. „Čosi tu búši. Kde som? Kto práve preťal svoje blúdenie?“ Fragment (rytierskeho) lesa (Štrpka Ivan, 2016)

Fragment (rytierskeho) lesa