Černobyľská modlitba

Svetlana Alexijevičová

26. apríla 1986 o 1:24 zaznela v černobyľskej jadrovej elektrárni séria výbuchov. Bol to začiatok najväčšej jadrovej nehody v 20. storočí. Černobyľská katastrofa sa stala jednou z najsilnejších tém, ktorú vo svojej tvorbe spracovala laureátka Nobelovej ceny Svetlana Alexijevič.

Dvadsať rokov po tejto jadrovej apokalypse sa vracia na miesta, ktoré boli Černobyľom najviac postihnuté, rozpráva sa s ľuďmi, ktorých sa bytostne dotkla a fatálne zasiahla do ich životov. Pozostalí, hasiči, bývalí zamestnanci – každý z nich má vlastný „černobyľský príbeh“. Čitateľa možno prekvapí, že Černobyľ nie je iba hrôzostrašným miestom, pre mnohých je stále domovom a našiel dokonca aj nových obyvateľov, pre ktorých sa stal záchranou. Svetlana Alexijevič svojím nenapodobiteľným spôsobom skladá kroniku nedávnej minulosti, aby tak vytvorila knihu, ktorá je pre nás všetkých varovaním najmä do budúcnosti.

Tvárou v tvár, od jedného prahu k druhému, počúvať a nezblázniť sa. Pani Alexijevič má môj nekončiaci obdiv. Táto veta však vyznieva duto, prázdno, pretože ide hlavne o ľudí. O tých, ktorí si prešli toľkými vecami, že sa mi z toho krúti hlava, zdvíha žalúdok... Napriek tomu prehovorili. Pomenovali, ukázali, pochopili, aj nepochopili. Prijali aj odmietli. Nikdy sa to pre nich neskončí. Zažili úplne inú vojnu, o akej dovtedy vedeli. Desivá predstava krásneho nepriateľa a opakujúca sa otázka, kto to vlastne sme, my, ľudia? Černobyľská modlitba (Svetlana Alexijevičová , 2017)

Recenzie a ukážky z tejto knihy


Černobyľská modlitba.

Juraj Kováčik

Svetlana Alexijevič, laureátka Nobelovej ceny, je u nás vďaka vydavateľstvu Absynt známa z kníh Vojna nemá ženskú tvár alebo Zinkoví chlapci. V najnovšej knihe zachytáva svojím jedinečným štýlom, postavenom na spomienkach pamätníkov, priebeh a dôsledky najväčšej katastrofy atómovej elektrárne. Viac.

Svetlana Alexijevič: Černobyľská modlitba (kronika budúcnosti)

Monika Kompaníková

Poľsko-slovenské vydavateľstvo Absynt existuje len dva roky a za ten krátky čas zaplnilo prázdne miesto reportážnou literatúrou a naše police knihami, ktoré nestíhame čítať. My vám spolu s Aňou Ostrihoňovou odporúčame prečítať si Černobyľskú modlitbu bieloruskej novinárky Svetlany Alexijevič. Viac.

Prekladateľka knihy o Černobyli: Pri každom čítaní či redigovaní to bola "šleha"

Juraj Kováčik

V apríli 1986, keď došlo k najväčšej európskej jadrovej katastrofe, SILVIA ŠALATOVÁ študovala v Minsku. Práve ona do slovenčiny preložila knihu Černobyľská modlitba Svetlany Alexijevič. Viac.

Černobyľská modlitba.

Juraj Kováčik

Svetlana Alexijevič, laureátka Nobelovej ceny, je u nás vďaka vydavateľstvu Absynt známa z kníh Vojna nemá ženskú tvár alebo Zinkoví chlapci. V najnovšej knihe zachytáva svojím jedinečným štýlom, postavenom na spomienkach pamätníkov, priebeh a dôsledky najväčšej katastrofy atómovej elektrárne. Viac.

Svetlana Alexijevič: Černobyľská modlitba (kronika budúcnosti)

Monika Kompaníková

Poľsko-slovenské vydavateľstvo Absynt existuje len dva roky a za ten krátky čas zaplnilo prázdne miesto reportážnou literatúrou a naše police knihami, ktoré nestíhame čítať. My vám spolu s Aňou Ostrihoňovou odporúčame prečítať si Černobyľskú modlitbu bieloruskej novinárky Svetlany Alexijevič. Viac.

Prekladateľka knihy o Černobyli: Pri každom čítaní či redigovaní to bola "šleha"

Juraj Kováčik

V apríli 1986, keď došlo k najväčšej európskej jadrovej katastrofe, SILVIA ŠALATOVÁ študovala v Minsku. Práve ona do slovenčiny preložila knihu Černobyľská modlitba Svetlany Alexijevič. Viac.


Ďalšie odporúčania


Leitmotívom kultúry svojpomocou je aktuálne hojne forsírovaný fenomén DIY – Do It Yourself, čiže urob si sám, čo v kontextoch vymedzených knižkou znamená urob si kultúru. Lebo presne to sa na platforme subkultúr dialo v totalitnej minulosti aj v čerstvo slobodných deväťdesiatych rokoch a vlastne sa deje i dnes. Najväčšou devízou knižky Kultura svépomocí je práve akési čitateľské rozpamätávanie sa na „subkultúrne“ pomery v Československu osemdesiatych a prvej polovice deväťdesiatych rokov. A keďže ide o poctivú vedeckú prácu, opretú o veľmi solídne faktické základy, ono rozpamätávanie sa nemá charakter súkromného až intímneho osobného spomínania, ale ide v ňom o vytváranie komplexného obrazu nedávnej minulosti s dôrazom na mimoriadnu funkciu subkultúr. Ziny a fanziny, nahrávky, záznamy koncertov, predaj merchandisingu a tak ďalej, to všetko v prostredí totality, v ktorej sa nemohlo takmer nič a predsa sa dialo. A potom bezprostredne na začiatku deväťdesiatych rokov, keď sa zrazu mohlo všetko, a tak napríklad otvorene neonacistické kapely vydávali albumy u veľkých vydavateľov. Fascinujúce čítanie nielen pre pamätníkov, doslova a do písmena radostná veda. Kultura svépomocí (Ondřej Daniel (ed.), kolektív autorov, 2017)

Kultura svépomocí

Kníh o pedagogike u nás vychádza pomerne veľa, ale toto je niečo celkom iné. Tomáš Feřtek veľmi zaujímavo uvažuje o škole ako o osobitej spoločenskej inštitúcii, jej histórii, filozofii a premenách. Reflektuje globálnu krízu, v ktorej sa škola dnes nachádza a konfrontuje dva názorové prúdy: pohľad reformátorov, ktorí vidia príčinu zlyhávania školy v jej nedostatočnej schopnosti prispôsobiť sa súčasnému svetu a pohľad konzervatívcov, ktorí, naopak, tvrdia, že zmien vo vzdelávaní bolo priveľa a že práve ony sú príčinou mnohých problémov. Kniha je určená širokej verejnosti (nielen učiteľom a odborníkom) a výborne sa číta. Raz darmo, autor nie je suchý akademik, ale novinár, dramaturg a scenárista. Co je nového ve vzdělávání (Feřtek Tomáš, 2015)

Co je nového ve vzdělávání

Já a Ty je promýšlením toho, co to znamená být člověkem. Buber ukazuje, že za jedinečnou možnost přemýšlet o sobě jako o svobodných jednotlivcích, tedy jako o bytostech obdařených vlastním vědomím, vděčíme setkání s jiným člověkem, s jinými lidmi, obecně řečeno, mezilidským vztahům. Z této skutečnosti pro nás plyne velká zodpovědnost za jiné bytosti, za svět, v nejširším slova smyslu, přičemž tato zodpovědnost je jakýmsi dvojčetem svobody, spolu jsou silnější, nikoliv slabší. Buberův přesun důrazu ze svobody na zodpovědnost nepůsobí tíživě jako u Sartra nebo dokonce už Kanta. Buber píše naopak s lehkostí, s chutí do života, s chutí k setkávání, jeho kniha proto obstojí i v těžkých časech, v těch byla ostatně i napsána. Její jazyk má blíže k poezii než próze, což přináší působivé splývání formy s obsahem. Já a ty (Martin Buber, 2005)

Já a ty