Ako sa číta obraz Ako sa číta obraz Ako sa číta obraz Ako sa číta obraz

Ako sa číta obraz

Peter Milčák, Marek Ormandík (eds.)

Odpovedať na otázku: Ako sa číta obraz? – teda ako mu rozumieť, ako ho interpretovať – sa najčastejšie podujmú kunsthistorici, zriedkavejšie už sami výtvarníci, zatiaľ čo väčšia časť verejnosti odpoveď ani nehľadá, lebo je presvedčená, že súčasné umenie, vrátane výtvarného, je pre bežného príjemcu nečitateľné a nezrozumiteľné.

Kniha Ako sa číta obraz je osobitým príspevkom k uvažovaniu o povahe a zmysle súčasného umenia, pričom zámerne nechce ponúknuť jednoznačnú odpoveď odbornej povahy sformovanú z pozície výtvarného kritika či kunsthistorika. Práve naopak. Tridsaťšesť súčasných slovenských výtvarníkov tu v inštruktívnych a zrozumiteľných úvahách nad konkrétnym vlastným dielom, ktoré je v knihe reprodukované, odkrýva svoju metódu vytvárania diela (prečo a ako vzniklo či muselo vzniknúť) a odhaľuje spôsob, ako by sa mohlo vnímať a interpretovať. Dominantný priestor je venovaný médiu maľby, zastúpené sú však aj fotografia, objekt, sklo či videoart. Kniha sa prostredníctvom textovej časti usiluje búrať obavu pred súčasným výtvarným umením, posmeľuje k jeho recepcii a podnecuje oň záujem, keďže je ako obrazová publikácia zároveň vzrušujúcou galériou súčasného slovenského umenia.


Peter Milčák a Marek Ormandík, editory knihy Ako sa číta obraz, pripravili zaujímavý multigeneračný výber slovenských umelcov, ktorí vlastnými slovami opisujú a analyzujú svoje výtvarné dielo. Medzi oslovenými autormi, ako Rudolf Sikora, Miroslav Cipár, Daniel Fischer či Roman Ondák, som sa ocitla aj ja a tak som získala príležitosť vyskúšať si, aké náročné môže byť verbalizovať výtvarný obraz pre čitateľov / divákov. Rôzne interpretácie konkrétneho umeleckého diela kritikom, divákom a samotným autorom sa môžu natoľko rozchádzať, že je niekedy ťažké určiť, či hovoria o rovnakom diele. Autorská interpretácia však odhaľuje vnútorné nastavenie umelca a jeho uvažovanie pri tvorbe. Ako sa číta obraz (Peter Milčák, Marek Ormandík (eds.), 2017)

Ďalšie odporúčania


Jiřina Šiklová posielala listy z väzenia z Ruzyně svojím deťom a rodine v rokoch 1981 až 1982. Je v nich skĺbená hlboká láska matky a žiaľ z násilného odlúčenia. Listy sú často kontemplatívne, lebo vo väzení je čas jedinou výplatou. Jiřina milovala život, a preto ho vedela žiť "naplno" aj v komunistickom väzení, kde sa iní trápili. Ako sociologička sa v novej životnej role mohla obuť do topánok väznených a opísať svet z opačnej strany múra. Omlouvám se za svou nepřítomnost. Dopisy z Ruzyně 1981-1982 (Jiřina Šiklová, 2015)

Omlouvám se za svou nepřítomnost. Dopisy z Ruzyně 1981-1982

Vždy som rád, keď môžem dať tip na slovenskú knihu. A Zadné izby ma oslovili ako máloktorý domáci debut. Bariccovsky malebný štýl, silné, vtipné, no nie prvoplánové bonmoty a príbehy o tom, čo skrývame v zadných izbách svojej mysle, sú skutočne príjemným čítaním. Zadné izby (Sabuchová Alena, 2016)

Zadné izby

Jazyk je kľúč. K medziľudským vzťahom, poézii, histórii, umeniu i k pravde. Thomas Mann píše o javoch a osobnostiach, ktoré ho fascinovali, formovali i desili – cez podstatu písania, Freuda, manželstvo, Hitlera až po Krista. Prostredníctvom rozvetvených viet, ktoré sa spájajú do košatých súvetí a dokonávajú štylistickú bravúru, preniká priamo dovnútra. Stavov, vecí i ľudí. A nepotrebuje k tomu rozsah Buddenbrookovcov, postačí pár strán. Prekvapuje, upokojuje a provokuje. A niekedy je to jednoducho pekné, nachádzajúce krásu v nevídaných súvislostiach: „Mravnosť a mravné zdokonaľovanie ľudského rodu je produktom literatúry – už antickí ľudoví učitelia pokladali peknú vetu za podnet konať dobro.“ Eseje (Thomas Mann, 2006)

Eseje