Přecitlivělost není slabost Přecitlivělost není slabost

Přecitlivělost není slabost

Ilse Sand

Ste unavení z toho, že vám ľudia stále hovoria, aby ste nebrali život tak vážne? Ak patríte medzi vysoko citlivé osoby, je vlastne v poriadku, že ho beriete vážne.


Táto kniha je určená veľmi citlivým ľuďom, ktorí sa vlastne za svoju citlivosť hanbia. Vďaka tejto knihe som viac pochopila svoje pocity, únavu a potrebu byť občas bez ľudí. V knihe nájdete aj údaje o výskumoch precitlivenosti, zoznam aktivít, ktoré by vám mohli prinášať radosť, alebo aj dotazník, v ktorom sa môžete otestovať, ako na tom s precitlivenosťou ste. Autorkou je dánska psychoterapeutka, ktorá vyštudovala teológiu a je členkou Dánskej asociácie psychoterapeutov. Přecitlivělost není slabost (Ilse Sand, 2016)

Ďalšie odporúčania


Oči Maxa Carradosa je výber dômyselných detektívnych poviedok o starnúcom detektívovi, ktorý je slepý. Autorom ôsmych, logicky vypointovaných príbehov, je u nás ešte vždy málo známy anglický spisovateľ Ernest Bramah. Pre každú poviedku je charakteristická nezameniteľná mystická atmosféra pripomínajúca zlatú epochu anglických klasikov detektívneho žánru. Ak je pravda, že pri absencii zraku sa dostávajú do popredia ostatné zmysly, tak v prípade nevidiaceho Carradosa, ktorý sa riadi predovšetkým svojou silnou intuíciou a prísnym rozumovým poznaním, platí tento fakt dvojnásobne. Oči Maxa Carradosa (Ernest Bramah , 2015)

Oči Maxa Carradosa

Leitmotívom kultúry svojpomocou je aktuálne hojne forsírovaný fenomén DIY – Do It Yourself, čiže urob si sám, čo v kontextoch vymedzených knižkou znamená urob si kultúru. Lebo presne to sa na platforme subkultúr dialo v totalitnej minulosti aj v čerstvo slobodných deväťdesiatych rokoch a vlastne sa deje i dnes. Najväčšou devízou knižky Kultura svépomocí je práve akési čitateľské rozpamätávanie sa na „subkultúrne“ pomery v Československu osemdesiatych a prvej polovice deväťdesiatych rokov. A keďže ide o poctivú vedeckú prácu, opretú o veľmi solídne faktické základy, ono rozpamätávanie sa nemá charakter súkromného až intímneho osobného spomínania, ale ide v ňom o vytváranie komplexného obrazu nedávnej minulosti s dôrazom na mimoriadnu funkciu subkultúr. Ziny a fanziny, nahrávky, záznamy koncertov, predaj merchandisingu a tak ďalej, to všetko v prostredí totality, v ktorej sa nemohlo takmer nič a predsa sa dialo. A potom bezprostredne na začiatku deväťdesiatych rokov, keď sa zrazu mohlo všetko, a tak napríklad otvorene neonacistické kapely vydávali albumy u veľkých vydavateľov. Fascinujúce čítanie nielen pre pamätníkov, doslova a do písmena radostná veda. Kultura svépomocí (Ondřej Daniel (ed.), kolektív autorov, 2017)

Kultura svépomocí

Owenova téza o poetickom vedomí a poézii ako hlavnej architektky jazyka k nám prišla síce neskoro, no vďaka nej sa môžeme pozrieť a pochopiť takmer všetko, čo si sme dodnes na práci básnikov nevšimli. Básnická reč patrí spolu s Eliotovými, Valéryho a Coleridgeovými esejami o poézii do zbierky interpretačných grimoárov najstaršej literárnej disciplíny. Kniha vo výbornom českom preklade Milana Horáka a Adama Borzica je aj dobrou pripomienkou toho, že niektoré pohyby vedomia a tvorivé procesy dokážeme pochopiť iba s odstupom storočí, čo je v tejto dobe upokojujúcim poznaním. Básnická reč (Barfield Owen, 2015)

Básnická reč