Táto kniha je určená veľmi citlivým ľuďom, ktorí sa vlastne za svoju citlivosť hanbia. Vďaka tejto knihe som viac pochopila svoje pocity, únavu a potrebu byť občas bez ľudí. V knihe nájdete aj údaje o výskumoch precitlivenosti, zoznam aktivít, ktoré by vám mohli prinášať radosť, alebo aj dotazník, v ktorom sa môžete otestovať, ako na tom s precitlivenosťou ste. Autorkou je dánska psychoterapeutka, ktorá vyštudovala teológiu a je členkou Dánskej asociácie psychoterapeutov. Přecitlivělost není slabost (Ilse Sand, 2016)

Tohle mám nejradši. Překvapení. Vezmete do ruky knihu, o které jste předem nic neslyšeli, jméno autora neznáte. Formát prima, obálka nic moc. První věta: "Můj otec mi řekl, že než jsem se narodil, jeho povoláním bylo harpunovat lelky." Zásah! A člověk má zrovna chuť uprostřed toho všeho právě na takový text, který bude lehce švihlý, poetický, podvratný... Něco v linii Pipi Dlouhé Punčochy, Pěny dní, možná trochu Saturnina, ale spíš Zazi v metru nebo dokonce Addams Family. Co že je to za bláznivě poskládaná společnost? No právě... nádherná kniha do těžkých časů. Čekání na Bojanglese (Olivier Bourdeaut , 2017)

Nositeľka Nobelovej ceny za literatúru Doris Lessing napísala malú, ale ťažkú knižku. Ľudstvo by malo zužitkovať všetky nadobudnuté poznatky, hovorí, inak sa nikdy nenaučí predchádzať násilnostiam. Hoci niektoré činy sa dejú znova a znova, stále nechápeme. Ako sa to len mohlo stať? - pýtame sa a oči si zakrývame falošnou sentimentalitou. Oveľa lepšie by pre všetkých bolo priznať si, že niektorí ľudia sa jednoducho vyžívajú v násilí. Iba otvorenou diskusiou o svojej vlastnej skúsenosti dokážeme predísť hrôzam, ktorých sme jeden voči druhému schopní. A presne to majú film a literatúra spoločné - hoci prerozprávavajú svet optikou autora či autorky, dokážu byť nemilosrdne pravdivé. Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli žiť (Doris Lessing, 2017)

Keď odvšadiaľ počuť hluk nezastaviteľných myšlienok, brušká mojich prstov podvedome siahajú po knihách, v ktorých sa zdanlivo nič nedeje. Ktoré si len tak potichu plynú a práve svojou mlčanlivosťou ma lákajú až magickým spôsobom. To je aj prípad knihy Kočičí host. V nej Takaši Hiraide svojským výberom priam "duše pohládzajúcej" lexiky od prvej strany vytvára pokojnú atmosféru a ani nevieš ako, zrazu sedíš v záhrade domu v nerušnej uličke, juhozápadne od štvrti Šindžuku, a k nohám sa ti túli jemná srsť mačiatka Čibi. Kniha si podmaní nielen všetkých japanofilov a milovníkov mačiek, no svojím intenzívnym pôsobením na všetky zmysly aj človeka hľadajúceho "poetickosť života". Tá je prítomná až do samého záveru, v ktorom nejeden čitateľ môže nadobudnúť pocit, že práve potichu plynúci a premýšľavý dej bez zvratov a dramatických peripetií sa ho dotkol akosi intenzívnejšie. A k tomu ten design obálky! Kočičí host (Takaši Hiraide , 2016)