1177 př. Kr. Zhroucení civilizace a invaze mořských národů

Eric H. Cline

Co způsobilo oslabení a v některých případech i zánik vyspělých civilizací a měst ve východním Středomoří, jakými byly Egypt, Chetitská říše nebo třeba kosmopolitní obchodní přístav Ugarit na konci 13. století př. Kr. – v období, které můžeme s jistou rezervou označit jako „první mezinárodní věk“ v dějinách lidstva? Jak vlastně v těchto oblastech došlo k nástupu „doby železné“ a jaký to mělo význam pro formování kořenů dnešní „západní“ kultury?

Tyto změny jsou tradičně spojovány s příchodem tzv. mořských národů. Můžeme je ale z větší části přičíst jednomu faktoru, události a datu, nebo spíše sérii katastrof a dominovému efektu, posílenému vzájemným propojením tehdejších politických útvarů? Na tyto otázky, zajímavé mimo jiné i díky svým paralelám se současností, se pokouší poctivě a zároveň čtenářům přístupně odpovědět přední americký archeolog a historik Eric H. Cline.


O takzvané morské národy musel zakopnúť každý, kto sa aspoň trochu zaujíma o dejiny staroveku. Napriek častej prítomnosti v historickej literatúre sa o nich však veľa nevie. Ani to, odkiaľ prišli, ani to, kto vlastne boli a dokonca ani to, prečo vlastne útočili. Len si pripomeňme: okolo roku 1177 pred naším letopočtom zažili najväčšie civilizácie staroveku kolaps, z ktorého sa potom už nikdy celkom nespamätali. Reč je napríklad o Mykénach, Kréte, Cypre, Egypte, Ugarite, Kanaane, Chetitskej ríši, alebo aj o vzdialenom Elame. S ich zánikom sa spájajú práve záhadné morské národy, ktoré do starovekého sveta vpadli údajne odniekiaľ zo severu od Dunaja. Čo znamená, že možno práve z nášho územia. To by nás mohlo napĺňať aj istou hrdosťou, že práve nejakí naši vzdialení prapredkovia rozmetali mocné štáty stredomoria na cimpr-campr. Pravda však bude asi predsa len niekde inde. Pokúsil sa to vysvetliť renomovaný americký archeológ Eric H. Cline vo svojej knižke 1177 př. kr. Zhroucení civilizace a invaze mořských národů. Hneď v úvode sa dozvieme, pod akými menami poznali votrelcov Egypťania, zachovali sa totiž na nápisoch Ramzesa III. v Medínit Habu. Pomenovania ako Šakalaš, Ceker, či Danuna pre nás už asi ostanú navždy nejasné, zato meno Pelešet ukazuje pravdepodobne na Filištíncov. Kto by čakal, že po tomto trocha lingvistickom úvode sa dozvie o morských národoch niečo viac, bude sklamaný. Clinovi totiž ani tak nešlo o odhalenie ich totožnosti, ako skôr o vykreslenie zániku veľkolepého stredomorského sveta. Tak, ako to teda videl on, v širších súvislostiach, pri ktorých spomínané národy nehrajú najhlavnejšiu úlohu. Cline píše o politickej situácii, medzinárodnom obchode, kultúrnych vzťahoch, ale aj o zemetraseniach, katastrofálnych suchách a následných hladomoroch. Snaží sa tak dopátrať, čo mohlo stáť za tragédiou na prvý pohľad neohroziteľných štátov. Eric Cline je vynikajúci rozprávač, jeho knižka sa dá prečítať jedným dychom. Pre nášho čitateľa to môže byť ešte navyše zaujímavá skúsenosť, ako sa dá písať o histórii. Cline o nej píše trocha inak, ako sme v našich zemepisných šírkach zvyknutí. 1177 př. Kr. Zhroucení civilizace a invaze mořských národů (Eric H. Cline, 2019)

Ďalšie odporúčania


Po smutnokrásnom Raji a Pekle mi Artforum do cesty prinieslo aj Letné svetlo. Autor nás vnáša do príbehov obyvateľov malej islandskej dediny. Aj s humorom a bez priklášení, zároveň neuveriteľne krásne Stefánssonovsko poeticky. Osudy obyvateľov, ktoré autor rozpráva prostredníctvom kolektívneho vedomia v prvej osobe plurálu, sa prelínajú a organicky vplietajú do dúm o živote i smrti a čítajú sa ako mäkké maslo. V skvelom preklade Zuzany Stankovitsovej som ju čítala práve v čase, keď som žila na Islande. Vnútorné pousmievania sa, melancholické snenia a zamyslenia sa pri tejto knihe sú, myslím, pre nadchádzajúce večery jesenné, keď letného svetla ubúda, ozajstným pohladením duše. Letné svetlo a potom príde noc (Jón Kalman Stefánsson, 2014)

Letné svetlo a potom príde noc

Osobne mám veľmi rada knihy, ktorých dej sa zakladá na skutočných udalostiach a ktorých postavy sú taktiež inšpirované reálnymi postavami ľudskej histórie. Kniha Kdo tančí s vodou od Ta-Nehisi Coatesa je v podstate temným opisom jedného z najhorších ľudských zločinov na vlastnom živočíšnom druhu – otroctva. Táto kniha drsným spôsobom zachytáva (nie až tak/vlastne vôbec nie) vymyslené osudy otrokov z najbližšieho či vzdialenejšieho okolia hlavného hrdinu Hirama Walkera, rovnako aj jeho vlastné trápenie, no je zvláštne pretkaná poetickými momentmi, ktoré úzko súvisia s (tentoraz už naozaj vymyslenou) tajomnou vlastnosťou, ktorú Hiram má a jeho poslaním, okrem iného, je naučiť sa ju ovládať. Taký súčasný magický realizmus, ak dovolíte. Kdo tančí s vodou (Ta-Nehisi Coates, 2022)

Kdo tančí s vodou

Slovenko-Fínka Salmela opäť rozvírila literárne hladiny v oboch krajinách. Jej najnovší, hrubočizný román je poctivou politickou utópiou, ktorá ponúka dve extrémne verzie budúcnosti sveta, v ktorom žijeme. Oba scenáre sú však až akosi priveľmi temné. A Antti nie je žiaden hrdina... Krásna kniha! Krásne napísaná, čitateľ až musí žasnúť nad šírkou slovníka autorky. A ešte aj krásne graficky spracovaná, čo dodáva tomuto románu priam mytologický rozmer. Vrelo odporúčam a zároveň verím, že Antihrdina má dobre našliapnuté aj na budúcoročnú Anasoft Litera. Antihrdina (Alexandra Salmela , 2017)

Antihrdina