Papuša

Kuźniak Angelika

Predstavte si príbeh odsúdený na zabudnutie, príbeh, o ktorom ste nemali nikdy počuť ani čítať - veď v zabudnutí a samote starne aj jeho hrdinka. Príbeh, presvetlený slobodou a živelnou prírodou, ktorá fascinuje a provokuje predstavy umelcov.

Je to príbeh o prekliatom básnikovi. Veď len skutočne prekliaty básnik sa naučí písať a čítať v prostredí negramotnej kočovnej spoločnosti, len prekliaty básnik bude písať básne za cenu odcudzenia spoločnosti i vlastnej rodiny, lebo byť prekliatym básnikom je súčasne darom, ako aj stigmou. Takú vysokú daň literatúre je schopná zaplatiť jedine žena. Angelika Kuźniak pracovala s rôznorodým materiálom; so súkromnými listami, nahrávkami rozhovorov, spomienkami pamätníkov a napokon aj so samotnými básňami. Portrét prvej rómskej Bronisławy „Papuše“ Wajs je tak plastický a živý. Jej príbeh je mrazivý a krutý. A stále aktuálny.


Momentálne som dočítala dve skvelé publicistické knihy z vydavateľstva Absynt. Tá prvá je Papuša Angeliky Kuźniak o cigánskej poetke z Poľska. Ako vysvetľuje autorka, samotná Papuša si želala, aby ju volali Cigánka, a nie Rómka. Papuša učarovala svojimi veršami aj slávnemu poľskému básnikovi Julianovi Tuwimovi. Len ako chuťovku pridávam jeden jej verš: „Och, aké krásne je čučoriedky zbierať ako cigánske slzy v lese." Jej životné osudy sú tiež fascinujúce a navyše sú Angelikou Kuźniak napísané strhujúco a zároveň citlivo a inteligentne. Papuša (Kuźniak Angelika, 2017)

Ďalšie odporúčania


Príbeh služobníčky som dočítal v čase českých volieb charakteristických únavou z demokracie. Najslávnejšia knihu Margaret Atwood tento typ únavy bezpečne zaženie. Hlavná postava je služobníčka v teokratickej krajine kdesi na území bývalých Spojených štátov. Nemá takmer nijaké práva a je nútená žiť v akejsi forme sexuálneho otroctva. Sloboda sa vytrácala nenápadne, až jedného dňa všetky ženy prepustia z práce a zablokujú im bankové účty. Krásne napísaný príbeh je ako zlý sen, ktorý pripomína, aká tenká je hranica medzi spoločenským zriadením, v ktorom môžeme prijímať svoje vlastné rozhodnutia a totalitou, v ktorej za nás rozhodujú iní. Príbeh služobníčky (Margaret Atwood, 2001)

Príbeh služobníčky

Svetlana Alexijevič má talent počúvať. Preukazuje ohromnú odvahu i skromnosť zároveň. Je vytrvalá, no pri čítaní ju nevnímame. Vojna nemá ženskú tvár je kniha tvrdá a nástojčivá. Čítate ju v električke a je vám ľúto vystúpiť, lebo cítite zodpovednosť voči ženám, ktorých príbehy sú azda neprenosné, ale je nutné ich vypočuť do konca. Svetlana Alexijevič je v hľadaní pravdy nekompromisná rovnako ako vojna, ktorá sa nedelí na mužskú a ženskú. Ani dievčatá v mojom veku, ktoré dobrovoľne odchádzali na front, kompromis nepoznali, vojna i smrť boli všadeprítomné a nebolo výberu. Mám dvadsať rokov a študujem. Vtedy by som možno bola tankistkou, pilotkou, ostreľovačkou – veteránkou, slová, ktorých ženský ekvivalent vymyslela sama vojna. V tejto knihe je obsiahnutá nekonečná ženská bolesť i sila. Povinné čítanie. Vojna nemá ženskú tvár (Svetlana Alexijevič, 2015)

Vojna nemá ženskú tvár

Je to zábavný, hlboký, nekompromisný, niekedy streštený a inokedy nečakane dojemný portrét českej spoločnosti posledných desiatich rokov. V kritike našej provinčnej politickej scény je kniha presná ako rana na solar. A zároveň je to slušná zaberačka pre bránicu, pretože Jamek je jednoducho nesmierne vtipný. Na onom světě se tomu budeme smát (Jamek Václav, 2016)

Na onom světě se tomu budeme smát