​Vrah z mesta marhúľ sa začína rozprávaním ženy, ktorej muž sa zúčastnil puču proti prezidentovi Erdoganovi. Rozprával sa s ňou poľský reportér Witold Szablowski a rozprával sa aj s Turkami protestujúcimi v parku Gezi za stromy, sex a slobodu. S majiteľom obchodu, ktorý tvrdí, že prezident krajinu ekonomicky potiahol či bohatou Istanbulčankou, ktorá nástojí na tom, že Erdogan nie je žiadny Mubarak. Kniha je zborníkom reportáží o toľko diskutovanej krajine. Bez zbytočného údivu, len prikladá hlasy jeden vedľa druhého. Toto spojenie so svetom cez reportáže sme načas stratili. A Absynt nám ukázal, že Boris Filan a blogy z letných dovoleniek to nenapravia. Že autor z regiónu sa spýta na to, na čo by sme sa aj my pýtali a ukáže nám svet zo správ a hoaxov ako obývaný ľuďmi, s ktorými sa dá rozprávať pri stánku s čajom a köfte.​ Vrah z mesta marhúľ (Witold Szablowski , 2017)

Žiaľ, k čítaniu sa kvôli blogovaniu a najmä zhromažďovaniu podkladov pre blogy dostávam iba sporadicky. V poslednom čase ma však oslovilo niekoľko titulov. Jedným z nich sú „Dobré slohy“ dvojice raperov Beneho a Lyrika. Som z inej generácie a môj hudobný vkus formovali skôr Beatles, Jimi Hendrix, Jethro Tull či Cream, ale Modré hory počúvať dokážem. Pripomína mi to bítnikov s vervou recitujúcich svoje básne. Bene ma pozval na koncert a po jeho skončení mi knihu venoval. A naozaj sa to dá nielen počúvať, ale aj čítať. „Ten dážď je tam, vždy sa snaží len striasť a zmyť všetku špinu sveta. Dovoľ mu, otvor náruč, vybehni, do búrky zakrič, že svet je príšerný.“ Dobré slohy (Modré hory, 2016)

Když už si jeden myslí, že o dobrých knihách a taky těch, co jich píší, všechno ví, tu přijde mu pod ruky knížečka vlastně už nežijícího autora (žil v létech 1965 – 2007) s málem tak moravským příjmením Levé… a rázem je zaděláno na největší a nejpřekvapivější objev posledních (řekněme) čtyřiceti let. Francouzský fotograf a spisovatel Édouard Levé nám po sobě zanechal tři vynikající knihy – Díla z roku 2002, Autorportrét (2005) a Sebevražda (post mortem, 2008). Všechny tři vyšly v létech 2015 – 2016 v pražském vydavatelství Rubato. Pro mne nejpůsobivějším je poslední dílko Sebevražda, ve kterém autor evokuje sebevraždu svého přítele. Deset dní po odevzdání rukopisu knihy si Édouard Levé sám bere život… Díla (Levé Édouard, 2016)

Mnohí ho poznajú ako nestora slovenskej filmovej kritiky. Iní ako človeka, ktorý bol počas vojny v odboji a na jej sklonku bojoval o prežitie v koncentráku. Pre mňa je Pavel Branko v prvom rade symbolom životnej skúsenosti, a práve táto skúsenosť a múdrosť ma pritiahla ku knihe rozhovorov Ráno sa zobudím a nie som mŕtvy. Konzumná spoločnosť, utečenci, slovenský štát, viera v Boha, ateizmus, eutanázia, populačná explózia či zmysel života. Všetko sú to témy, ktoré často polarizujú spoločnosť. Branko však po čitateľovi nehádže dlažobné kocky, nie je vulgárny, nezosmiešňuje a neironizuje. Namiesto toho sa nám prihovára vľúdnym jazykom. Nemusíme s ním vo všetkom súhlasiť, ale jeho názorom by sme mali dať minimálne šancu. Občas je fajn opustiť homogénnu bublinu, v ktorej žijeme a spoznávať aj iné pohľady na svet a život v ňom. Ráno sa zobudím a nie som mŕtvy (Iris Kopcsayová a Pavel Branko , 2017)