​Vrah z mesta marhúľ sa začína rozprávaním ženy, ktorej muž sa zúčastnil puču proti prezidentovi Erdoganovi. Rozprával sa s ňou poľský reportér Witold Szablowski a rozprával sa aj s Turkami protestujúcimi v parku Gezi za stromy, sex a slobodu. S majiteľom obchodu, ktorý tvrdí, že prezident krajinu ekonomicky potiahol či bohatou Istanbulčankou, ktorá nástojí na tom, že Erdogan nie je žiadny Mubarak. Kniha je zborníkom reportáží o toľko diskutovanej krajine. Bez zbytočného údivu, len prikladá hlasy jeden vedľa druhého. Toto spojenie so svetom cez reportáže sme načas stratili. A Absynt nám ukázal, že Boris Filan a blogy z letných dovoleniek to nenapravia. Že autor z regiónu sa spýta na to, na čo by sme sa aj my pýtali a ukáže nám svet zo správ a hoaxov ako obývaný ľuďmi, s ktorými sa dá rozprávať pri stánku s čajom a köfte.​ Vrah z mesta marhúľ (Witold Szablowski , 2017)

Poviedková kniha Lido di Dante je podľa mňa najlepšou knihou českého básnika Petra Borkovca. Skrýva sa v nej všetko to, čo je aj v jeho básňach, a ešte omnoho viac. Hravé, ľahko načrtnuté situácie z talianskych letovísk, pláží, barov, hotelíkov a piazzet sú plné farbistých detailov, umlčaných poínt, nadhľadu, vášne aj porozumenia. Borkovec v nich slobodne prechádza od takmer denníkového rozprávania k fantáziám, predstavám či snovým kontrapunktom: všetko tu je, všetko tu môže byť, chcem to. Jeho poviedky sú vtipné, clivé, vzrušujúce aj drsné. V útlej knihe sa skrýva množstvo neokázalých, no nečakaných klenotov vnímania. Lido di Dante (Petr Borkovec, 2017)

Prežívame zvláštne časy. Niekoľko stoviek kilometrov od našej krajiny sa bojuje a my naďalej žijeme svoje životy – oslavujeme narodeniny našich blízkych, strachujeme sa o nich, keď ochorejú, chodíme na prechádzky, k jazeru, na chaty či do letných domčekov, nakupujeme, čítame romány... No čítame aj noviny a správy o vojne v Sýrii, ktorá trvá už niekoľko rokov, o konflikte na Ukrajine, o nových lídroch Európy a sveta. Cítime niekedy pocit viny za to, aké privilegované je naše bytie? Ľutujeme iných, tých menej šťastných, dostatočne? A čo vlastne máme robiť, keď ľudia okolo nás trpia? Tieto otázky mi napadli, keď som čítala vojnové denníky, ktoré si písala moja obľúbená autorka z detstva, Astrid Lindgrenová. V čase, keď sa celý svet zmietal v konflikte, žila v neutrálnom Švédsku a o zverstvách páchaných v okolitých krajinách sa dozvedala z novín a z korešpondencie tých, ktorí prežili. Čo robiť, keď vami lomcuje ľútosť a hrôza, pretože mierumilovné Fínsko práve bombardujú, zomierajú tam nevinní ľudia, no vy a vaša rodina máte šťastie a strasti vojny nezažívate? Úžasné svedectvo z otrasnej doby, ktoré si treba prečítať. Astrid Lindgrenová: Válečné deníky 1939 - 1945 (Lindgrenová Astrid, Ekman Kerstin, Nyman Karin, 2017)

Margo je mladá čaja, Ryszard je mŕtvy pán, ktorý zomrel vo vysokom veku. Bez ohľadu na to, že ich delia generácie v skúsenostiach, myšlienkach, svetoch a prítomnostiach, prinášajú správy z rozobraných svetov diktatúr, ktoré nebude ľahké zlepiť, ak vôbec. Ceausescovo a post Ceausescovo Rumunsko si nemá čo závidieť so Stalinovou a post Stalinovou dŕžavou plnou mŕtvych, stratených, zlomených ľudí. Opäť raz nádherné šlabikáre pre milovníkov akýchkoľvek zatvorených režimov v rukách zopár pomätených ľudí. Ako keby ste vykročili z najlepšej cukrárne na svete s úsmevom na tvári do slnkom zaliatej ulice. Len úplne naopak. Bukurešť. Prach a krev (Rejmer Margo, 2015)