​Vrah z mesta marhúľ sa začína rozprávaním ženy, ktorej muž sa zúčastnil puču proti prezidentovi Erdoganovi. Rozprával sa s ňou poľský reportér Witold Szablowski a rozprával sa aj s Turkami protestujúcimi v parku Gezi za stromy, sex a slobodu. S majiteľom obchodu, ktorý tvrdí, že prezident krajinu ekonomicky potiahol či bohatou Istanbulčankou, ktorá nástojí na tom, že Erdogan nie je žiadny Mubarak. Kniha je zborníkom reportáží o toľko diskutovanej krajine. Bez zbytočného údivu, len prikladá hlasy jeden vedľa druhého. Toto spojenie so svetom cez reportáže sme načas stratili. A Absynt nám ukázal, že Boris Filan a blogy z letných dovoleniek to nenapravia. Že autor z regiónu sa spýta na to, na čo by sme sa aj my pýtali a ukáže nám svet zo správ a hoaxov ako obývaný ľuďmi, s ktorými sa dá rozprávať pri stánku s čajom a köfte.​ Vrah z mesta marhúľ (Witold Szablowski , 2017)

Prvá poviedka zo zbierky Osem percent ničoho, ktorú Etgar Keret pre vydavateľstvo Artforum zostavil sám, sa volá Potrubie. Potrubie je vôbec prvý text, ktorý Keret napísal. Potrubie je o mladom chlapcovi, ktorý vo svete nenašiel prijatie a tak si našiel cestu do neba. Poviedka je láskavá a smutná, s kúzlom uprostred. A za týmto uprostred – je to veľmi krátka poviedka – nasleduje „rozuzlenie“. Malý uzlíček, klbko nadprirodzeného je pekne rozpletené, vysvetlené, dopovedané do posledného možného. Človek sa neubráni myšlienke, možno ho prepadne i pocit sklamania, prečo mu autor nenechá aspoň kúsok nevysvetleného, kúsok tajomstva a možno i hádanky. Prečo musí poznať odpoveď na všetko a poznať ju kvôli tomu, že si autor „neodpustí“ niečo nedopovedať? Prečo mu bola odopretá možnosť niečo nájsť, azda aj objaviť? Odpoveď sa nachádza v záverečnej časti knihy, v slove o autorovi: „Prvú poviedku Potrubie (hebr. Cinorot) napísal počas vojenskej služby po samovražde svojho najlepšieho priateľa.“ Nie je to čitateľ, kvôli komu Etgar Keret toľké dopovedal. Osem percent ničoho (Etgar Keret , 2017)

Ak by som mal odporučiť nejakú knihu, určite by šlo o útly text poľského reportéra Wojciecha Tochmana Akoby si kameň jedla. Tradícia reportážnej literatúry je na Slovensku neveľká, ba povedal by som skoro žiadna. Aj preto sa pre mňa táto knižka stala objavom nielen sama sebou, ale i sprostredkovaním informácií o vydavateľstve Absynt. Kniha samotná je svedectvom o vojne na Balkáne, ktorá sa diala v čase, keď som ja študoval na strednej škole v pokoji a bezpečí šťastného dospievania. Na základe výskumu poľskej antropologičky, ktorá sa podľa kostí snaží identifikovať pozostatky mŕtvych z vojny v Bosne a Srbsku na začiatku 90. rokov 20. storočia, spoznávame príbehy jednotlivcov, obetí, svedkov, pozostalých, všetkých tých, ktorých vojna o akékoľvek šťastie pripravila. Avšak nielen o šťastie, ale aj o akúkoľvek pozitívnu víziu budúcnosti. Ocitáme sa v Srbsku a Bosne pár rokov po vojne vo svete, ktorý vojnou poznačený ostal viac, než si dokážeme predstaviť. Toto svedectvo je vzácnym dokumentom, ktorý jednoduchým jazykom a vecným postojom autora podáva správu o čomsi, čo sa nás dotýka oveľa viac, než si pripúšťame. Akoby si kameň jedla (Tochman Wojciech, 2015)

Je len málo kníh, ktoré ma zasiahli tak hlboko ako Vegetariánka. Ukazuje, ako sa život dovtedy ničím neobyčajnej ženy zmení takmer zo dňa na deň po sne, ktorý ju donúti prestať jesť mäso. Táto udalosť natrvalo poznačí nie len jej osud, ale aj osud jej vlastnej rodiny. Vegetariánka vo mne zanechala úzkosť z toho, aká krehká je stálosť môjho každodenného života. Vegetariánka (Han Kang , 2017)