Zuza Szabóová

kníhkupkyňa, Artforum Banská Bystrica

Zuza Szabóová

Prežívame zvláštne časy. Niekoľko stoviek kilometrov od našej krajiny sa bojuje a my naďalej žijeme svoje životy – oslavujeme narodeniny našich blízkych, strachujeme sa o nich, keď ochorejú, chodíme na prechádzky, k jazeru, na chaty či do letných domčekov, nakupujeme, čítame romány... No čítame aj noviny a správy o vojne v Sýrii, ktorá trvá už niekoľko rokov, o konflikte na Ukrajine, o nových lídroch Európy a sveta. Cítime niekedy pocit viny za to, aké privilegované je naše bytie? Ľutujeme iných, tých menej šťastných, dostatočne? A čo vlastne máme robiť, keď ľudia okolo nás trpia? Tieto otázky mi napadli, keď som čítala vojnové denníky, ktoré si písala moja obľúbená autorka z detstva, Astrid Lindgrenová. V čase, keď sa celý svet zmietal v konflikte, žila v neutrálnom Švédsku a o zverstvách páchaných v okolitých krajinách sa dozvedala z novín a z korešpondencie tých, ktorí prežili. Čo robiť, keď vami lomcuje ľútosť a hrôza, pretože mierumilovné Fínsko práve bombardujú, zomierajú tam nevinní ľudia, no vy a vaša rodina máte šťastie a strasti vojny nezažívate? Úžasné svedectvo z otrasnej doby, ktoré si treba prečítať. Astrid Lindgrenová: Válečné deníky 1939 - 1945 (Lindgrenová Astrid, Ekman Kerstin, Nyman Karin, 2017)

Astrid Lindgrenová: Válečné deníky 1939 - 1945

Choroba, staroba, smrť. Napriek týmto ústredným témam štyroch Sacksových esejí je Vďačnosť pôvabná a krásna. V jednej z nich vyjadruje radosť z toho, že nie je mŕtvy, že je jednoducho vo svojich osemdesiatich rokoch šťastný, že žije, a to aj napriek tomu, čo všetko ľutuje – premrhaný čas či svoju plachosť. Konštatuje, že netúži po nesmrteľnosti, chce len to, aby niektoré jeho knihy prehovárali k čitateľom aj po jeho smrti. Z jeho slov cítiť vyrovnanosť, jas a pokoj, a hoci vraví, že sa vzdialil svojmu životu, nie je to nič negatívne – intenzívne ho prežíva a uvedomuje si jeho prepojenosť. Cítiť aj smútok spôsobený stratou nenahraditeľných blízkych priateľov a vrstovníkov. Básnik medicíny Oliver Sacks píše nádherne o vďačnosti. Veď mal vzťah so svetom, ten špeciálny vzťah tých, čo píšu a čítajú. Vďačnosť (Sacks Oliver, 2016)

Vďačnosť

Ďalšie odporúčania


Básnik, spisovateľ, prekladateľ, mystifikátor, priekopník happeningu i chartista Eugen Brikcius sa rozhodol napísať autobiografický román. Lenže na niečo také banálne, ako sú klasické memoáre, by sa on nepodujal, a tak si to odniesol Odyseus a jeho notoricky známy mýtus. Autor tu do krásnej literatúry priekopnícky zakomponoval teóriu tzv. predmetného a nepredmetného konania. Nevyhnutný rýchlokurz: Kým predmetné konanie, ak to vztiahneme na interpretáciu mýtov, spočíva v ich kopírovaní a ustrnutí v stereotypoch (a tým vylučuje vznik niečoho nového), naopak nepredmetné konanie značí zaobchádzať s nimi akoby neboli mýtmi, akoby boli opakom seba samého. Brikcius teda predmetný odyseovský mýtus veselo „znepredmetňuje“, mieša realitu s fikciou, a tak popri skutočných historkách s plejádou priateľov (Stankovič, Hrabal, Havel, Jirous a mnoho iných) sa v románe aktívne prejavujú aj Freud, Tzara, Joyce a spol. A aby toho nebolo málo, pri nepredmetnom písaní sa nevie, čo sa stane, nevie to čitateľ, ale hlavne, nevie to ani autor. Všetko má otvorený koniec, čo sa nám pri románe s prvkami autobiografie môže zdať trochu zvláštne, no Brikcius to považuje za prednosť. Vie prečo, a aj to majstrovsky dokazuje. Invenčná literárna prechádzka invenčným životom renesančného intelektuála. Nepředmětná Odyssea (Eugen Brikcius , 2016)


Posledné okamihy pred stratou nevinnosti, keď sa ešte zdá, že všetko je možné. Básnik, maliar, hudobný skladateľ a geniálny lekár sa hrajú s nadšením mladých levíčat. Už sa však rysujú ostré rezáky a na naťahujúcej sa, hladiacej ruke zostávajú krvácajúce ranky po pazúroch.Kniha Floriana Illiesa patrí medzi neskutočné knihy. Počas čítania knihy mladého nemeckého kunsthistorika som neustále chodil k počítaču a CD prehrávaču. Illies totiž so strhujúcou prostotou píše o kresbách a maľbách Maleviča, Oskara Kokoschku, Gustava Klimta či Egona Schiela a ja cítim nutkanie ihneď si to-ktoré dielo pozrieť. Utekám k počítaču, kliknem na daný obraz a skvelý zážitok z čítania sa snažím vystupňovať vizuálnym zážitkom. A keď píše o škandáloch Mahlera, Schönberga či Stravinského, zapínam CD prehrávač a počúvam hudbu, aby bol zážitok dokonalý. Florian Illies vovádza čitateľa do zázračného sveta, v ktorom sa ako nemí sprievodcovia Prousta, Kafku, Joycea, Georga Trakla, Thomasa Manna či Sigmunda Freuda potulujeme od Paríža cez Londýn a Prahu až po Benátky, spoločne hľadáme šťastie s poetkou zázrakov Elsou Lasker-Schülerovou a nazrieme aj do salónu Coco Chanel. Na okamih sa však v obraze zjaví Hitlerova tvár, Stalinove fúzy či odhodlaný pohľad pruských junkerov. V roku 1913 sa Hitler ešte trápi so svojimi obrazmi, Stalin ešte len plánuje budúcnosť, pruskí dôstojníci sa ešte nahí kúpu v horúcom lete a „nevinnými“ výstrelmi šampanského vítajú rok 1914. Rok, ktorým sa v podstate začalo skutočné 20. storočie. Kniha Floriana Illiesa predstavuje zázračný svet, no z diela okoreneného mnohými citátmi som si najviac zapamätal poznámku Maxa Beckmanna: Človek je prvotriedna sviňa a aj ňou zostane. 1913. Léto jednoho století (Illies Florian, 2013)

1913. Léto jednoho století

Odporúčam knihu Nikolaja Vasiljeviča Gogoľa Taras Bulba, ktorú som si nedávno kúpila v pezinskom Artfore v novom šate a tuším aj preklade. Parádna vecička, dnes už takto ani o takých veciach nik nepíše! Najprv som bola tatko Taras, potom jeho dvaja synovia, čo sa vrátili zo štúdií, v noci ich smutná mama, mimochodom jedna najkrajších scén, ktorá sa lúči so synmi, ale samozrejme nielen to. V dobrých knižkách je vždy to aj to, a nikdy nie len to. Určite to bola jedna z najlepších kníh, ktoré som v poslednom čase prečítala. Odporúčam dobrému čitateľovi. Ja som si aj poplakala. Taras Bulba (Gogol Nikolaj Vasiljevič, 2012)