Túto knihu som v poslednom období čítal veľakrát. V slovenskom preklade aj v origináli. Čítal som ju veľakrát, pretože som ju prekladal (wink). Ide o krátke aj dlhšie veršované grotesky slávneho režiséra Tima Burtona, ktoré sú navyše krásne ilustrované samotným autorom. Vystupujú v nich bizarné postavičky s tragickými osudmi a deti sa v nich rodia ako ustrice, múmie alebo roboti. V knižke ich príbehy nájdete rovno dvakrát. V slovenskom preklade aj v origináli. O Slávkovom neslávnom konci a iné burtonovky. (Burton Tim, 2015)

Tak som si prečítal, keď sa to Topolovi páčilo. Vtipné to bolo a drsné. Život pobudov v dobe, ktorá pobudom vôbec nepriala. Čo kapitola to iná práca, čo práca to blbá a zbytočná práca. Práca pre prácu. Odporné, zahmlené prostredie periférie, ktorá začínala už v centre mesta. Jediným svetlým bodom v tom marazme bola hospoda, niekedy len petrolejka v hospode. A potom ešte humor, ale to len taký situačný humor, humor z núdze a absurdnosti situácií. Napríklad, keď debilovi Ládikovi - pracujúcemu vo "Výrobnom družstve invalidov" (hej aj také bolo) nahovoria, že mu súdružky (Kabrhelová a Štrougalová) prichádzajúce na kontrolu zjedia obed. Ládik to vyriešil po svojom. "Polivka s nudlemi a svíčková s knedlikem" nemôže padnúť za obeť nejakým potentátkam. V plnej rýchlosti vrazil dvojkolesovým vozíkom do vládnej Volgy. A potom prasácke historky z dievčenského učilišťa a z továrne, a z výmenníku a z čističky a zo strážnej búdky a z poľa prehnojeného chemikáliami. Nie je to Hrabal ani Balabán, ale k pivu a na ľahké zamyslenie, aké to tu asi pred štyridsiatimi rokmi bolo, je to dobré. Šarlák. Dvanáct obrazů z periferie světa, Písek 1980-1992 (Petr Mano, 2017)

Priznanie na úvod. Hľadiac na obálku, očakávala som napínavé dobrodružstvo o objaviteľoch neprebádaného ostrova. Avšak dostala som ponor do mysle vedca ženúceho sa za objavom skrytým medzi listami stromov. Hanya Yanagihara sa s čitateľom nebabre, v príbehu je ako doma a na ceste do najtemnejších vôd morálneho relativizmu vás nebude držať za ruku. Táto kniha nie je krásna, ale je výborná. Lesní ľudia (Hanya Yanagihara , 2016)

Román Drevo svojím silným príbehom čitateľa nielen pohltí, ale doslova donúti zbaviť sa prípadnej ľahostajnosti vo vzťahu k otázkam, ktoré nastoľuje. Precíznosť štýlu a jazyka (sprostredkovaná vo vynikajúcom preklade), ako aj autorov rozprávačský talent dodávajú čítaniu tejto knihy vzácnu zmysluplnosť, ktorá nabáda k opakovanému prečítaniu. Drevo (Jeroen Brouwers , 2017)