Mám nepríjemný pocit, že sa po poslednej kapitole zbalíš a ujdeš do lesa, hovorí mi moja žena Katka vždy, keď začnem čítať knihu o samotároch alebo návratoch k prírode. Takto ju s knihou na kolenách vystraším približne dvakrát za rok. Kniha Paola Cognettiho Divoký kluk bola jednou z nich. A bola jednou z najlepších. Nie je to totiž len zbeletrizovaná obhajoba samoty a prírody. Cognetti rozpráva o hľadaní dávnych a stratených častí samého seba, o úcte k ľuďom či o rozpakoch, ktoré cíti, keď vstupuje cudzím ľuďom do životov. Fajn témy na premýšľanie, aj keď práve nie ste v lese. Píše úprimne, bez zbytočnej drámy a klišé obrazov podobných diel, v ktorých napríklad Alexander Supertramp páli peniaze na dôkaz svojej slobody. Do lesa som napokon po dočítaní neušiel. Opäť však o niečo hlbšie rozumiem ľuďom, ktorí doň ušli a hľadajú skúsenosť so samotou. V neposlednom rade som po knihe dostal obrovskú chuť žiť svoje bežné dni o niečo skromnejšie. Divoký kluk (Paolo Cognetti, 2018)

S veľkým zaujatím, na niekoľko dúškov, som prečítal knihu Bärbel Reetzovej Hesseho ženy. Autorka precízne a plasticky mapuje výnimočný život výnimočného spisovateľa, na jeho vzťahoch k ženám paralelne zachytáva a odkrýva okolnosti vzniku jeho diel, otvára do nich dvere a vyvoláva chuť k ich ďalšiemu a ďalšiemu, novému čítaniu. Hesseho ženy (Bärbel Reetzová , 2017)

Jazyk je kľúč. K medziľudským vzťahom, poézii, histórii, umeniu i k pravde. Thomas Mann píše o javoch a osobnostiach, ktoré ho fascinovali, formovali i desili – cez podstatu písania, Freuda, manželstvo, Hitlera až po Krista. Prostredníctvom rozvetvených viet, ktoré sa spájajú do košatých súvetí a dokonávajú štylistickú bravúru, preniká priamo dovnútra. Stavov, vecí i ľudí. A nepotrebuje k tomu rozsah Buddenbrookovcov, postačí pár strán. Prekvapuje, upokojuje a provokuje. A niekedy je to jednoducho pekné, nachádzajúce krásu v nevídaných súvislostiach: „Mravnosť a mravné zdokonaľovanie ľudského rodu je produktom literatúry – už antickí ľudoví učitelia pokladali peknú vetu za podnet konať dobro.“ Eseje (Thomas Mann, 2006)

S beletriou obvykle utekám od ťaživých tém, ktorým sa venujem vo svojej práci. Avšak v prípade románu Iana Mc Ewana Právo na život som urobila výnimku. Je jedným z autorov, na ktorého najnovší román vždy čakám. Je totiž výborný pozorovateľ sveta okolo seba, vzťahov a sociálnych súvislostí, ale aj najhlbšieho vnútra ľudí. Po ťažkých témach únosu vlastného dieťaťa (Dieťa v pravý čas) ma tentokrát svojou témou upútala kniha Právo na život. V súčasnosti, kedy sa stáva svet čoraz rozmanitejším, stojíme pred mnohými dilemami, ktoré vytvárajú strety rôznych kultúrnych svetov. Väčšinou sa dopĺňajú a vzájomne vrstvia, niekedy však do seba narazia v podobe kultúrnych konfliktov. Ak tieto kultúrne spory musí riešiť jediná žena, sudkyňa, ktorá sa navyše sama konfrontuje s ťažkou životnou situáciou, vzniká výborný námet na román. V tomto prípade ide o príbeh sedemnásťročného mladého muža, ktorý odmieta liečbu z náboženských dôvodov. Na pozadí ďalších príbehov rôznych kultúrnych stretov Mc Ewan vystaval príbeh, vďaka ktorému si môžeme uvedomiť rôzne výzvy, ktorým ako spoločnosť čelíme a zároveň pochopiť, že obracať sa im chrbtom v snahe ochrániť sa pred konfrontáciou s vlastným hodnotovým systémom v dnešnej dobe nemá zmysel. Skôr je potrebné uvažovať, ako sa v čoraz rýchlejšie meniacom sa svete nestratiť. Mc Ewan prostredníctvom sudkyňa Fiona Maye v tom dokáže trochu pomôcť. Právo na život (McEwan Ian, 2016)