Ten život mohol byť úplne iný, keby... Mohutný román – iba druhá kniha mladej Američanky havajsko-kórejského pôvodu – o moci a bezmoci lásky a priateľstva, o šťastí a úspechu, ich cene a pominuteľnosti, o inakosti, o údesnej traume z detstva, ktorej následkom sa nedá uniknúť po celý zvyšok života. Umne skomponované a brilantne napísané dielo, ktoré sa zadiera pod kožu, reže ako žiletky, ktorými si ústredná postava ubližuje. Jedna z kníh, na ktorej obálku by sa hodil nápis: „Ministerstvo zdravotníctva varuje: Čítanie môže narušiť duševnú rovnováhu“. Malý život (Hanya Yanagihara , 2017)

Choroba, staroba, smrť. Napriek týmto ústredným témam štyroch Sacksových esejí je Vďačnosť pôvabná a krásna. V jednej z nich vyjadruje radosť z toho, že nie je mŕtvy, že je jednoducho vo svojich osemdesiatich rokoch šťastný, že žije, a to aj napriek tomu, čo všetko ľutuje – premrhaný čas či svoju plachosť. Konštatuje, že netúži po nesmrteľnosti, chce len to, aby niektoré jeho knihy prehovárali k čitateľom aj po jeho smrti. Z jeho slov cítiť vyrovnanosť, jas a pokoj, a hoci vraví, že sa vzdialil svojmu životu, nie je to nič negatívne – intenzívne ho prežíva a uvedomuje si jeho prepojenosť. Cítiť aj smútok spôsobený stratou nenahraditeľných blízkych priateľov a vrstovníkov. Básnik medicíny Oliver Sacks píše nádherne o vďačnosti. Veď mal vzťah so svetom, ten špeciálny vzťah tých, čo píšu a čítajú. Vďačnosť (Sacks Oliver, 2016)

Poviedková kniha Lido di Dante je podľa mňa najlepšou knihou českého básnika Petra Borkovca. Skrýva sa v nej všetko to, čo je aj v jeho básňach, a ešte omnoho viac. Hravé, ľahko načrtnuté situácie z talianskych letovísk, pláží, barov, hotelíkov a piazzet sú plné farbistých detailov, umlčaných poínt, nadhľadu, vášne aj porozumenia. Borkovec v nich slobodne prechádza od takmer denníkového rozprávania k fantáziám, predstavám či snovým kontrapunktom: všetko tu je, všetko tu môže byť, chcem to. Jeho poviedky sú vtipné, clivé, vzrušujúce aj drsné. V útlej knihe sa skrýva množstvo neokázalých, no nečakaných klenotov vnímania. Lido di Dante (Petr Borkovec, 2017)

S beletriou obvykle utekám od ťaživých tém, ktorým sa venujem vo svojej práci. Avšak v prípade románu Iana Mc Ewana Právo na život som urobila výnimku. Je jedným z autorov, na ktorého najnovší román vždy čakám. Je totiž výborný pozorovateľ sveta okolo seba, vzťahov a sociálnych súvislostí, ale aj najhlbšieho vnútra ľudí. Po ťažkých témach únosu vlastného dieťaťa (Dieťa v pravý čas) ma tentokrát svojou témou upútala kniha Právo na život. V súčasnosti, kedy sa stáva svet čoraz rozmanitejším, stojíme pred mnohými dilemami, ktoré vytvárajú strety rôznych kultúrnych svetov. Väčšinou sa dopĺňajú a vzájomne vrstvia, niekedy však do seba narazia v podobe kultúrnych konfliktov. Ak tieto kultúrne spory musí riešiť jediná žena, sudkyňa, ktorá sa navyše sama konfrontuje s ťažkou životnou situáciou, vzniká výborný námet na román. V tomto prípade ide o príbeh sedemnásťročného mladého muža, ktorý odmieta liečbu z náboženských dôvodov. Na pozadí ďalších príbehov rôznych kultúrnych stretov Mc Ewan vystaval príbeh, vďaka ktorému si môžeme uvedomiť rôzne výzvy, ktorým ako spoločnosť čelíme a zároveň pochopiť, že obracať sa im chrbtom v snahe ochrániť sa pred konfrontáciou s vlastným hodnotovým systémom v dnešnej dobe nemá zmysel. Skôr je potrebné uvažovať, ako sa v čoraz rýchlejšie meniacom sa svete nestratiť. Mc Ewan prostredníctvom sudkyňa Fiona Maye v tom dokáže trochu pomôcť. Právo na život (McEwan Ian, 2016)