(Nielen) knižky z dielne Egreš sú vždy veľkým vizuálnym dobrodružstvom. V poslednom čase k nim pribudla táto novinka, ktorá malým a možno aj veľkým čitateľom ukáže, že Nie je opica ako opica. Dozviete sa, ktoré z nich, tak ako my, používajú toaletný papier či bylinkový šampón, navzájom si do očí strkajú prsty, obľubujú kúpanie v bazéne alebo dokonca to, ktorá bola prvou opičou kozmonautkou. Tieto zaujímavosti sprevádzajú kúzelné ilustrácie, a tvoria tak spolu naozajstné dobrodružstvo pre všetkých. Nie je opica ako opica (Lucia Kršková, Barbara Kršková, 2017)

Knihu Audiokultúra si dal cezo mňa kúpiť český skladateľ a klavirista Michal Nejtek (hrá s Agon Orchestra, David Koller Band, Michal Pavlíček...) s tým, že český preklad tejto tučnej päťstostranovej knihy je v nedohľadne. Tak som do nej nakukol a neviem sa od nej odtrhnúť, obratom objednávam jeden výtlačok aj do svojej knižnice. Editorská dvojica Christoph Cox a Daniel Warner z The Wire Magazine zozbierala úvahy takých velikánov ako Edgar Varése, John Cage, Marshall McLuhan, Brian Eno, Umberto Eco, Ornette Coleman, Steve Reich, William S. Borroughs, Chris Cutler a ďalších. Niektoré dlhé vety musím prečítať dvakrát a k niektorým sa radšej vrátim až o niekoľko rokov. Takže trvácna kniha, na celý život. Vydalo Hudobné centrum, a dobre mi tak! Audiokultúra. Texty o modernej hudbe (Cox Christoph, Warner Daniel, 2013)

Čítam menej, kupujem veľa. Knihy sú moji najlepší priatelia. A k mnohým sa vraciam. V najnovšom vydaní Neviditeľných miest je silná grafická stránka. A v texte, ako sám autor hovorí, sa myšlienky môžu voľne potulovať. Môžete zablúdiť, zastaviť sa na osvieženie, ale aj rýchlo utiecť. Calvinove Neviditeľné mestá, Pamukov Istanbul a Čosi čudné vo mne sú pre mňa najlepšími sprievodcami svetom. Neviditeľné mestá (Italo Calvino , 2016)

Žiaľ, k čítaniu sa kvôli blogovaniu a najmä zhromažďovaniu podkladov pre blogy dostávam iba sporadicky. V poslednom čase ma však oslovilo niekoľko titulov. Jedným z nich sú „Dobré slohy“ dvojice raperov Beneho a Lyrika. Som z inej generácie a môj hudobný vkus formovali skôr Beatles, Jimi Hendrix, Jethro Tull či Cream, ale Modré hory počúvať dokážem. Pripomína mi to bítnikov s vervou recitujúcich svoje básne. Bene ma pozval na koncert a po jeho skončení mi knihu venoval. A naozaj sa to dá nielen počúvať, ale aj čítať. „Ten dážď je tam, vždy sa snaží len striasť a zmyť všetku špinu sveta. Dovoľ mu, otvor náruč, vybehni, do búrky zakrič, že svet je príšerný.“ Dobré slohy (Modré hory, 2016)