(Nielen) knižky z dielne Egreš sú vždy veľkým vizuálnym dobrodružstvom. V poslednom čase k nim pribudla táto novinka, ktorá malým a možno aj veľkým čitateľom ukáže, že Nie je opica ako opica. Dozviete sa, ktoré z nich, tak ako my, používajú toaletný papier či bylinkový šampón, navzájom si do očí strkajú prsty, obľubujú kúpanie v bazéne alebo dokonca to, ktorá bola prvou opičou kozmonautkou. Tieto zaujímavosti sprevádzajú kúzelné ilustrácie, a tvoria tak spolu naozajstné dobrodružstvo pre všetkých. Nie je opica ako opica (Lucia Kršková, Barbara Kršková, 2017)

Tak som si prečítal, keď sa to Topolovi páčilo. Vtipné to bolo a drsné. Život pobudov v dobe, ktorá pobudom vôbec nepriala. Čo kapitola to iná práca, čo práca to blbá a zbytočná práca. Práca pre prácu. Odporné, zahmlené prostredie periférie, ktorá začínala už v centre mesta. Jediným svetlým bodom v tom marazme bola hospoda, niekedy len petrolejka v hospode. A potom ešte humor, ale to len taký situačný humor, humor z núdze a absurdnosti situácií. Napríklad, keď debilovi Ládikovi - pracujúcemu vo "Výrobnom družstve invalidov" (hej aj také bolo) nahovoria, že mu súdružky (Kabrhelová a Štrougalová) prichádzajúce na kontrolu zjedia obed. Ládik to vyriešil po svojom. "Polivka s nudlemi a svíčková s knedlikem" nemôže padnúť za obeť nejakým potentátkam. V plnej rýchlosti vrazil dvojkolesovým vozíkom do vládnej Volgy. A potom prasácke historky z dievčenského učilišťa a z továrne, a z výmenníku a z čističky a zo strážnej búdky a z poľa prehnojeného chemikáliami. Nie je to Hrabal ani Balabán, ale k pivu a na ľahké zamyslenie, aké to tu asi pred štyridsiatimi rokmi bolo, je to dobré. Šarlák. Dvanáct obrazů z periferie světa, Písek 1980-1992 (Petr Mano, 2017)

Joël Dicker si získal veľký ohlas už svojou predchádzajúcou knihou Pravda o afére Harryho Queberta. V novom románe Kniha o Baltimorských sa stretneme s rovnakým hlavným hrdinom - spisovateľom Marcusom Goldmanom, ktorý tentokrát rozpráva príbeh o búrlivej histórii svojej rodiny. Rodinné ságy možno nie sú pre každého, táto sa však vyznačuje naozaj skvelým autorským štýlom a príbehom, ktorý dlho nedostanete z hlavy. Kniha o Baltimorských má podľa mňa všetko, čo by mal dobrý súčasný román mať - výbornú zápletku, pestré postavy, prvky tragédie a ľudskosť presakujúcu z celého rozprávania. Kniha o Baltimorských (Joël Dicker, 2017)

Každá kniha Ivana Štrpku je udalosťou. Tá najnovšia je – celkom možno – zatiaľ jeho najlepšia. Fragment (rytierskeho) lesa sa na pultoch kníhkupectiev objavil tak trochu nenápadne pár dní pred koncom minulého roka. Ak bola niektorým novším básnickým knihám Ivana Štrpku časťou verejnosti vyčítaná nekomunikatívnosť či sťažená čitateľnosť, najnovšia zbierka predstavuje tak trochu návrat k čírejším a čitateľsky ústretovejším raným knihám autora zo 70. a 80. rokov. Zároveň však ide, ako sme u nášho zrejme najvýznamnejšieho súčasného básnika zvyknutí, o výsostne aktuálnu poéziu. Vo Fragmente (rytierskeho) lesa sa Štrpka nebojí klásť tie najzákladnejšie a zároveň najzložitejšie otázky ľudskej existencie: koná tak s jedinečným, sebe vlastným pohľadom, ktorý z napísaného robí nezameniteľnú veľkú poéziu. Poéziu, ktorej nevyhnutnosť – pre autora i pre nás – cítiť z každého slova. „Čosi tu búši. Kde som? Kto práve preťal svoje blúdenie?“ Fragment (rytierskeho) lesa (Štrpka Ivan, 2016)