(Nielen) knižky z dielne Egreš sú vždy veľkým vizuálnym dobrodružstvom. V poslednom čase k nim pribudla táto novinka, ktorá malým a možno aj veľkým čitateľom ukáže, že Nie je opica ako opica. Dozviete sa, ktoré z nich, tak ako my, používajú toaletný papier či bylinkový šampón, navzájom si do očí strkajú prsty, obľubujú kúpanie v bazéne alebo dokonca to, ktorá bola prvou opičou kozmonautkou. Tieto zaujímavosti sprevádzajú kúzelné ilustrácie, a tvoria tak spolu naozajstné dobrodružstvo pre všetkých. Nie je opica ako opica (Lucia Kršková, Barbara Kršková, 2017)

Uspávanka od francúzsko-marockej autorky Leily Slimani, za ktorý dostala v 2016 Goncourtovu cenu, vyšla úplne čerstvo v Inaque v preklade Ane Ostrihoňovej. Popri tomto takmer psychothrilleri otvorila zásadné témy, ako sú výchova detí v západnej spoločnosti, úloha, funkčnosť a fungovanie rodiny, zmysel manželstva a rodičovstva. Páči sa mi, že je Slimani spoločensko-kritická, poukazuje na triedne nerovnosti a aj z nich vyplývajúce závislosti a povrchnosti dnešného západného fungovania sveta. Zároveň sa Slimani svojskou ostrou poetikou podarilo vynikajúco vystavať fiktívny príbeh na skutočnej tragickej udalosti vraždy detí ich pestúnkou. Uspávanka ma rozhodne neuspala, ba naopak. A nezaspať je dobre. Veľmi sa teším, že ju môžeme čítať aj v slovenčine. Uspávanka (Leila Slimani, 2017)

Ajelet Gundar-Gošen Prebúdzanie levov. Nie preto, že je naša, ale skúsila som a je super. Zaujal ma príbeh zo súčasného Izraela, napísaný tak, že neviem prestať čítať a rozmýšľam, ako by som sa zachovala na mieste hlavnej postavy ja. Rozmýšľam o otázkach ktoré sa  vynárajú medzi riadkami, alebo ich autorka napíše na rovinu. A servítku na ústa si rozhodne nedáva. Neviem ešte, ako príbeh skončí, ale to nie je dôležité. Dôležité je to, čo vo mne zanechá. A to stojí za to. Prebúdzanie levov (Ajelet Gundar-Gošen , 2018)

Tak som si prečítal, keď sa to Topolovi páčilo. Vtipné to bolo a drsné. Život pobudov v dobe, ktorá pobudom vôbec nepriala. Čo kapitola to iná práca, čo práca to blbá a zbytočná práca. Práca pre prácu. Odporné, zahmlené prostredie periférie, ktorá začínala už v centre mesta. Jediným svetlým bodom v tom marazme bola hospoda, niekedy len petrolejka v hospode. A potom ešte humor, ale to len taký situačný humor, humor z núdze a absurdnosti situácií. Napríklad, keď debilovi Ládikovi - pracujúcemu vo "Výrobnom družstve invalidov" (hej aj také bolo) nahovoria, že mu súdružky (Kabrhelová a Štrougalová) prichádzajúce na kontrolu zjedia obed. Ládik to vyriešil po svojom. "Polivka s nudlemi a svíčková s knedlikem" nemôže padnúť za obeť nejakým potentátkam. V plnej rýchlosti vrazil dvojkolesovým vozíkom do vládnej Volgy. A potom prasácke historky z dievčenského učilišťa a z továrne, a z výmenníku a z čističky a zo strážnej búdky a z poľa prehnojeného chemikáliami. Nie je to Hrabal ani Balabán, ale k pivu a na ľahké zamyslenie, aké to tu asi pred štyridsiatimi rokmi bolo, je to dobré. Šarlák. Dvanáct obrazů z periferie světa, Písek 1980-1992 (Petr Mano, 2017)