Stanka Kočišová

kníkupykňa Artforum Banská Bystrica

Stanka Kočišová

(Nielen) knižky z dielne Egreš sú vždy veľkým vizuálnym dobrodružstvom. V poslednom čase k nim pribudla táto novinka, ktorá malým a možno aj veľkým čitateľom ukáže, že Nie je opica ako opica. Dozviete sa, ktoré z nich, tak ako my, používajú toaletný papier či bylinkový šampón, navzájom si do očí strkajú prsty, obľubujú kúpanie v bazéne alebo dokonca to, ktorá bola prvou opičou kozmonautkou. Tieto zaujímavosti sprevádzajú kúzelné ilustrácie, a tvoria tak spolu naozajstné dobrodružstvo pre všetkých. Nie je opica ako opica (Lucia Kršková, Barbara Kršková, 2017)

Ďalšie odporúčania


Básnik, spisovateľ, prekladateľ, mystifikátor, priekopník happeningu i chartista Eugen Brikcius sa rozhodol napísať autobiografický román. Lenže na niečo také banálne, ako sú klasické memoáre, by sa on nepodujal, a tak si to odniesol Odyseus a jeho notoricky známy mýtus. Autor tu do krásnej literatúry priekopnícky zakomponoval teóriu tzv. predmetného a nepredmetného konania. Nevyhnutný rýchlokurz: Kým predmetné konanie, ak to vztiahneme na interpretáciu mýtov, spočíva v ich kopírovaní a ustrnutí v stereotypoch (a tým vylučuje vznik niečoho nového), naopak nepredmetné konanie značí zaobchádzať s nimi akoby neboli mýtmi, akoby boli opakom seba samého. Brikcius teda predmetný odyseovský mýtus veselo „znepredmetňuje“, mieša realitu s fikciou, a tak popri skutočných historkách s plejádou priateľov (Stankovič, Hrabal, Havel, Jirous a mnoho iných) sa v románe aktívne prejavujú aj Freud, Tzara, Joyce a spol. A aby toho nebolo málo, pri nepredmetnom písaní sa nevie, čo sa stane, nevie to čitateľ, ale hlavne, nevie to ani autor. Všetko má otvorený koniec, čo sa nám pri románe s prvkami autobiografie môže zdať trochu zvláštne, no Brikcius to považuje za prednosť. Vie prečo, a aj to majstrovsky dokazuje. Invenčná literárna prechádzka invenčným životom renesančného intelektuála. Nepředmětná Odyssea (Eugen Brikcius , 2016)


Príbeh služobníčky som dočítal v čase českých volieb charakteristických únavou z demokracie. Najslávnejšia knihu Margaret Atwood tento typ únavy bezpečne zaženie. Hlavná postava je služobníčka v teokratickej krajine kdesi na území bývalých Spojených štátov. Nemá takmer nijaké práva a je nútená žiť v akejsi forme sexuálneho otroctva. Sloboda sa vytrácala nenápadne, až jedného dňa všetky ženy prepustia z práce a zablokujú im bankové účty. Krásne napísaný príbeh je ako zlý sen, ktorý pripomína, aká tenká je hranica medzi spoločenským zriadením, v ktorom môžeme prijímať svoje vlastné rozhodnutia a totalitou, v ktorej za nás rozhodujú iní. Príbeh služobníčky (Margaret Atwood, 2001)

Príbeh služobníčky

Egreš vydal svoju tretiu knižočku, a bude od Egrešu tretia, ktorú budete chcieť mať doma na polici. Tak ako pri prvých dvoch, aj tu ide o naozaj atraktívnu knihu, ktorá je svojimi ilustráciami veľmi osviežujúca, no pritom vlastne trochu „iná". A tak ako doteraz, aj táto je takým precíznym kusom tlačoviny (parádny papier, veľmi pekný font), že sa s vami pri otáčaní stránok bude rozprávať. Ide takmer o encyklopédiu o opiciach z autorskej dielne mamy etologičky a dcéry ilustrátorky, a nájdete v nej celú kopu zvláštnych a zaujímavých detailov zo života opíc. Kombinácia obrázkovej knihy a literatúry faktu je magická: detivsa cez ňu učia o svete okolo nás, no vďaka ilustráciám sú všetky fakty naplnené životom. Samozrejme, nečakajte kompletné informácie na úrovni encyklopédie, úlohou tejto knihy nie je suplovať učebnice a príručky. Avšak plní zásadnú úlohu, ktorá uniká takmer každej našej učebnici: vzbudzuje chuť vedieť viac. Vraj pre deti približne od šesť, no listovať bez čítania si ňou budú aj minideti,va listovať s čítaním a obdivovaním zase najstarší rodičia. To je kniha, ako má byť: rastie s vami. Poklad. Nie je opica ako opica (Lucia Kršková, Barbara Kršková, 2017)