Petr Mezihorák

získal druhé místo v soutěži Básne SK/CZ 2017

Petr Mezihorák

Já a Ty je promýšlením toho, co to znamená být člověkem. Buber ukazuje, že za jedinečnou možnost přemýšlet o sobě jako o svobodných jednotlivcích, tedy jako o bytostech obdařených vlastním vědomím, vděčíme setkání s jiným člověkem, s jinými lidmi, obecně řečeno, mezilidským vztahům. Z této skutečnosti pro nás plyne velká zodpovědnost za jiné bytosti, za svět, v nejširším slova smyslu, přičemž tato zodpovědnost je jakýmsi dvojčetem svobody, spolu jsou silnější, nikoliv slabší. Buberův přesun důrazu ze svobody na zodpovědnost nepůsobí tíživě jako u Sartra nebo dokonce už Kanta. Buber píše naopak s lehkostí, s chutí do života, s chutí k setkávání, jeho kniha proto obstojí i v těžkých časech, v těch byla ostatně i napsána. Její jazyk má blíže k poezii než próze, což přináší působivé splývání formy s obsahem. Já a ty (Martin Buber, 2005)

Já a ty

Ďalšie odporúčania


Takýchto kníh je veľmi málo: nenápadných, pomalých a tichých. Pritom brilantne skomponovaných a zoštylizovaných. Jemnú a minimalistickú horskú baladu rakúskeho spisovateľa Roberta Seethalera Celý život o obyčajnom živote nenápadného človeka Andreasa Eggera najpresnejšie vystihuje tento zlomok: „Úplně na závěr svůj nový domov obehnal nízkým plotem a vyrobil branku z latí, a to pouze proto, aby ji jednou mohl otevřít případnému návštěvníkovi.“ Celý život (Robert Seethaler , 2017)

Celý život

Táto kniha je určená veľmi citlivým ľuďom, ktorí sa vlastne za svoju citlivosť hanbia. Vďaka tejto knihe som viac pochopila svoje pocity, únavu a potrebu byť občas bez ľudí. V knihe nájdete aj údaje o výskumoch precitlivenosti, zoznam aktivít, ktoré by vám mohli prinášať radosť, alebo aj dotazník, v ktorom sa môžete otestovať, ako na tom s precitlivenosťou ste. Autorkou je dánska psychoterapeutka, ktorá vyštudovala teológiu a je členkou Dánskej asociácie psychoterapeutov. Přecitlivělost není slabost (Ilse Sand, 2016)

Přecitlivělost není slabost

Ak by som mal odporučiť nejakú knihu, určite by šlo o útly text poľského reportéra Wojciecha Tochmana Akoby si kameň jedla. Tradícia reportážnej literatúry je na Slovensku neveľká, ba povedal by som skoro žiadna. Aj preto sa pre mňa táto knižka stala objavom nielen sama sebou, ale i sprostredkovaním informácií o vydavateľstve Absynt. Kniha samotná je svedectvom o vojne na Balkáne, ktorá sa diala v čase, keď som ja študoval na strednej škole v pokoji a bezpečí šťastného dospievania. Na základe výskumu poľskej antropologičky, ktorá sa podľa kostí snaží identifikovať pozostatky mŕtvych z vojny v Bosne a Srbsku na začiatku 90. rokov 20. storočia, spoznávame príbehy jednotlivcov, obetí, svedkov, pozostalých, všetkých tých, ktorých vojna o akékoľvek šťastie pripravila. Avšak nielen o šťastie, ale aj o akúkoľvek pozitívnu víziu budúcnosti. Ocitáme sa v Srbsku a Bosne pár rokov po vojne vo svete, ktorý vojnou poznačený ostal viac, než si dokážeme predstaviť. Toto svedectvo je vzácnym dokumentom, ktorý jednoduchým jazykom a vecným postojom autora podáva správu o čomsi, čo sa nás dotýka oveľa viac, než si pripúšťame. Akoby si kameň jedla (Tochman Wojciech, 2015)