Peter Krištúfek

spisovateľ a režisér

Peter Krištúfek

Nové knihy čítam zvyčajne až po rokoch, ale táto aspoň opäť vyšla prednedávnom. Italo Calvino v nej rozpráva ako rozprávať, a krásne ukazuje, že nie je nutné, aby sa autor zakaždým urputne snažil o nejaké úžasne hlboké posolstvo. Stačí, ak bude mať z písania potešenie - a to sa prenesie aj na čitateľov. Ku Calvinovi sa vraciam pravidelne, pretože je ako dúšok studenej vody v sparnom dni. Když jedné zimní noci cestující (Italo Calvino , 2017)

Když jedné zimní noci cestující

Keď vyšla táto kniha, vyvolala veľké debaty. Ale zďaleka v nej nejde iba o islam alebo ironickú antiutópiu – je predovšetkým o tom, že väčšina ľudí prijme čokoľvek, hlavne že majú nohy v teple, pokoj a dostatok jedla. A keď im zvýšite plat, prípadne pridáte iné slasti, budú ešte spokojnejší. Je jedno, kto vládne krajine, ich malých svetov sa to nedotkne. Naozaj veľmi znepokojivé! Okrajovou zaujímavosťou je, že kým slovenské knihy sú zvyčajne tlačené v Českom Těšíne či Budějoviciach, tento český preklad pre zmenu uzrel svetlo sveta v Banskej Bystrici. Stále cez plot na seba žmurkáme. Podvolení (Houellebecq Michel, 2015)

Podvolení

Ďalšie odporúčania


Jiřina Šiklová posielala listy z väzenia z Ruzyně svojím deťom a rodine v rokoch 1981 až 1982. Je v nich skĺbená hlboká láska matky a žiaľ z násilného odlúčenia. Listy sú často kontemplatívne, lebo vo väzení je čas jedinou výplatou. Jiřina milovala život, a preto ho vedela žiť "naplno" aj v komunistickom väzení, kde sa iní trápili. Ako sociologička sa v novej životnej role mohla obuť do topánok väznených a opísať svet z opačnej strany múra. Omlouvám se za svou nepřítomnost. Dopisy z Ruzyně 1981-1982 (Jiřina Šiklová, 2015)

Omlouvám se za svou nepřítomnost. Dopisy z Ruzyně 1981-1982

Román amerického prozaika Anthonyho Doerra je ako fotoalbum doby vytrhnutej zo svojich pántov. Paralelne sa vyvíjajúce príbehy slepého francúzskeho dievčaťa Marie-Laure a nemeckej siroty Wernera, ktorý zasvätí svoju technologickú vášeň nacistickej armáde, detailne a citlivo mapujú svet pred i počas apokalypsy druhej svetovej vojny a prinášajú sentimentálne, ale dôležité posolstvo o nevyhnutnosti ľudskosti v neľudských trajektóriách dejín. Krásne napísané, komponované v drobných kapitolách, plné obrazov a fragmentov, kruté i empatické, nachádzajúce svetlo aj tam, kde zavládla tma a ľudská hlúposť. Príbeh, sledujúci vratký svet, ktorý sa preklopí do vojnového chaosu je dnes vzhľadom na všadeprítomný hnev a vzrastajúcu fašizáciu Slovenska aktuálnejší a dôležitejší, než kedykoľvek predtým. Svetlo, ktoré nevidíme (Doerr Anthony, 2016)

Svetlo, ktoré nevidíme

Ak by som mal odporučiť nejakú knihu, určite by šlo o útly text poľského reportéra Wojciecha Tochmana Akoby si kameň jedla. Tradícia reportážnej literatúry je na Slovensku neveľká, ba povedal by som skoro žiadna. Aj preto sa pre mňa táto knižka stala objavom nielen sama sebou, ale i sprostredkovaním informácií o vydavateľstve Absynt. Kniha samotná je svedectvom o vojne na Balkáne, ktorá sa diala v čase, keď som ja študoval na strednej škole v pokoji a bezpečí šťastného dospievania. Na základe výskumu poľskej antropologičky, ktorá sa podľa kostí snaží identifikovať pozostatky mŕtvych z vojny v Bosne a Srbsku na začiatku 90. rokov 20. storočia, spoznávame príbehy jednotlivcov, obetí, svedkov, pozostalých, všetkých tých, ktorých vojna o akékoľvek šťastie pripravila. Avšak nielen o šťastie, ale aj o akúkoľvek pozitívnu víziu budúcnosti. Ocitáme sa v Srbsku a Bosne pár rokov po vojne vo svete, ktorý vojnou poznačený ostal viac, než si dokážeme predstaviť. Toto svedectvo je vzácnym dokumentom, ktorý jednoduchým jazykom a vecným postojom autora podáva správu o čomsi, čo sa nás dotýka oveľa viac, než si pripúšťame. Akoby si kameň jedla (Tochman Wojciech, 2015)