Patrik Lančarič

režisér

Patrik Lančarič

TO je ako výprava kráľovského syna do mesta, v ktorom vidí Skutočný svet: biedu, chorobu, starnutie a smrť. TO môže byť prirovnané k nehybnej tvári niekoho, Kto vie, že navždy zostal sám. Alebo k slovám lekára o neodvratnom konci. Lebo TO znamená naraziť na kamenný múr. A pochopiť, že ten múr neustúpi nijakým našim prosbám. TO (Milosz Czeslaw, 2014)

Ďalšie odporúčania


Ak by som mal odporučiť nejakú knihu, určite by šlo o útly text poľského reportéra Wojciecha Tochmana Akoby si kameň jedla. Tradícia reportážnej literatúry je na Slovensku neveľká, ba povedal by som skoro žiadna. Aj preto sa pre mňa táto knižka stala objavom nielen sama sebou, ale i sprostredkovaním informácií o vydavateľstve Absynt. Kniha samotná je svedectvom o vojne na Balkáne, ktorá sa diala v čase, keď som ja študoval na strednej škole v pokoji a bezpečí šťastného dospievania. Na základe výskumu poľskej antropologičky, ktorá sa podľa kostí snaží identifikovať pozostatky mŕtvych z vojny v Bosne a Srbsku na začiatku 90. rokov 20. storočia, spoznávame príbehy jednotlivcov, obetí, svedkov, pozostalých, všetkých tých, ktorých vojna o akékoľvek šťastie pripravila. Avšak nielen o šťastie, ale aj o akúkoľvek pozitívnu víziu budúcnosti. Ocitáme sa v Srbsku a Bosne pár rokov po vojne vo svete, ktorý vojnou poznačený ostal viac, než si dokážeme predstaviť. Toto svedectvo je vzácnym dokumentom, ktorý jednoduchým jazykom a vecným postojom autora podáva správu o čomsi, čo sa nás dotýka oveľa viac, než si pripúšťame. Akoby si kameň jedla (Tochman Wojciech, 2015)


Kniha sa volá Yahoo Boys, aj keď by sa mohla volať napríklad Flamencoterapia, Zasnený lúč mesačného splnu, Kravaťáci a teniskári či Gúúúd móóórnííng, tíííííčrr či nejakým iným názvom jednotlivých kapitol. Akurát ten podtitul – „klebety“ je pri každej kapitole ten istý, či už ide o záznamy z Peru a Kolumbie, z Kene alebo Nigérie, z Erbilu v Iraku alebo Nairobi v Keni, z bieloruského Minska či z Prištiny v Kosove, zo španielskej Granady alebo z Londýna a Washingtonu. Dušan Ondrušek všetky tieto a mnohé ďalšie mestá, štáty či kontinenty precestoval a všade sa venoval svojmu neobyčajne náročnému poslaniu: pomáhať ľuďom v krajinách postihnutých (pre Stredoeurópanov často nepredstaviteľnou) biedou, násilím či krvavými konfliktmi, aby lepšie zvládli následky nedávnej minulosti. Knihou sa prelínajú praktické príklady, úvahy i reflexie o tom, aké podoby môže mať občianska participácia, solidarita či filantropia. Jedinečný žáner „klebiet“ umožňuje Ondruškovi vtesnať do nich bizarné miestne zvyky, hudbu či tance, vrátane tých s terapeutickým nádychom, opísať exotické jedlá, ale neobísť ani bariéry, prekážky či úzkosti ľudí žijúcich v ustavičnom strachu. A nevdojak si uvedomiť: „Na Slovensku je fantasticky! Sme hlupáci, že si to nevážime. Nedochádza nám, čo je to za radosť žiť plnohodnotný život. Užívať si a rásť v slobode.“ Yahoo Boys a ďalšie klebety z ciest (Ondrušek Dušan, 2017)

Yahoo Boys a ďalšie klebety z ciest

Únavu materiálu od Mareka Šindelku som otvorila v jedno nedeľné ráno a nemohla som ju odložiť, kým som ju celú nedočítala. Niečo som narýchlo uvarila a utekala som ku knihe. Pamätám si, ako som sa zavrela do izby a nekomunikovala som ani s mojím mužom, ani so synom. Nevedela som, o čom príbeh bude, len mi ju kamarátka strčila do ruky, vraj si to mám prečítať. Dobre, že som nevedela. Asi by som si ju nechala na inokedy, posúvala by som ju práve pre tú ťažkú a nesmierne aktuálnu tému... A tak som sa nevedomky nechala vcucnúť príbehom, nad ktorým sa nedá prestať premýšľať, ktorý vás neprestane mátať dlho po tom, čo dočítate poslednú vetu. Únava materiálu (Šindelka Marek, 2016)

Únava materiálu