Baletky majú dve tváre. Tú prednú, usmievavú a dokonalú, ktorú vidí publikum. A potom tú odvrátenú, ktorá zmizne za oponou, predpisový úsmev im spadne a tvár sa skriví do strhaného škľabu. Hlavná hrdinka tohoto príbehu zažíva každý deň baletný dril ako v armáde. Ešte nemá štrnásť, a už je odborníčka na používanie preháňadiel a zvracania, aby si udržala váhu, na ošetrovanie krvavých palcov a sťahovanie pŕs. A do toho spoznáva klubový život v Prahe. Sú deväťdesiate roky, frčí perník a extáza a ona objavuje sex a zisťuje, že má nevlastného brata, ktorý je úplne iný, ako by chcela. A že jej sen stať sa baletkou a tancovať v Zlatej kapličke sa mení v nočnú moru. Režisérka a tanečníčka Miřenka Čechová vychádza z vlastných skúseností a denníkových zápiskov. Jej próza je sebaironickým, surovým a neľútostným obrazom štúdií na Tanečnom konzervatóriu a pražského života v divokých 90. rokoch. Baletky (Miřenka Čechová, 2020)

Texty Simone Weilovej má už dlhší čas inšpirujú. Simone spája záujem o slobodnú spoločnosť s otázkami ľudskej existencie, prísny realizmus s hlbokou mystikou. Toto je už štvrtá kniha, v slovenskom preklade. M. M. Dayová nás pôsobivým spôsobom prevádza krátkym životom a myšlienkovým svetom Simony Weil. Rozoberá jej základné dielo O Slobodnej spoločnosti, ktoré ešte do slovenčiny preložené nebolo. Kniha obsahuje dva Simonine listy i Weilovej eseje zaoberajúce sa vierou, spiritualitou a láskou k Bohu. Albert Camus Simonu Weil označil za jediného veľkého ducha našich čias. Ak pre nič iné, aspoň pre toto je dobré čítať Simonu Weilovú. Simone Weilová. List Joeovi Bousquetovi a iné texty ( Marie-Madeleine Davyová , Simone Weilová , 2017)

Leitmotívom kultúry svojpomocou je aktuálne hojne forsírovaný fenomén DIY – Do It Yourself, čiže urob si sám, čo v kontextoch vymedzených knižkou znamená urob si kultúru. Lebo presne to sa na platforme subkultúr dialo v totalitnej minulosti aj v čerstvo slobodných deväťdesiatych rokoch a vlastne sa deje i dnes. Najväčšou devízou knižky Kultura svépomocí je práve akési čitateľské rozpamätávanie sa na „subkultúrne“ pomery v Československu osemdesiatych a prvej polovice deväťdesiatych rokov. A keďže ide o poctivú vedeckú prácu, opretú o veľmi solídne faktické základy, ono rozpamätávanie sa nemá charakter súkromného až intímneho osobného spomínania, ale ide v ňom o vytváranie komplexného obrazu nedávnej minulosti s dôrazom na mimoriadnu funkciu subkultúr. Ziny a fanziny, nahrávky, záznamy koncertov, predaj merchandisingu a tak ďalej, to všetko v prostredí totality, v ktorej sa nemohlo takmer nič a predsa sa dialo. A potom bezprostredne na začiatku deväťdesiatych rokov, keď sa zrazu mohlo všetko, a tak napríklad otvorene neonacistické kapely vydávali albumy u veľkých vydavateľov. Fascinujúce čítanie nielen pre pamätníkov, doslova a do písmena radostná veda. Kultura svépomocí (Ondřej Daniel (ed.), kolektív autorov, 2017)

Owenova téza o poetickom vedomí a poézii ako hlavnej architektky jazyka k nám prišla síce neskoro, no vďaka nej sa môžeme pozrieť a pochopiť takmer všetko, čo si sme dodnes na práci básnikov nevšimli. Básnická reč patrí spolu s Eliotovými, Valéryho a Coleridgeovými esejami o poézii do zbierky interpretačných grimoárov najstaršej literárnej disciplíny. Kniha vo výbornom českom preklade Milana Horáka a Adama Borzica je aj dobrou pripomienkou toho, že niektoré pohyby vedomia a tvorivé procesy dokážeme pochopiť iba s odstupom storočí, čo je v tejto dobe upokojujúcim poznaním. Básnická reč (Barfield Owen, 2015)