Michal Tallo

básnik

Michal Tallo je básnik, doktorand, redaktor časopisu Vlna, programový riaditeľ kina KLAP, recenzent. Venuje sa projektu Medziriadky.

Michal Tallo

Každá kniha Ivana Štrpku je udalosťou. Tá najnovšia je – celkom možno – zatiaľ jeho najlepšia. Fragment (rytierskeho) lesa sa na pultoch kníhkupectiev objavil tak trochu nenápadne pár dní pred koncom minulého roka. Ak bola niektorým novším básnickým knihám Ivana Štrpku časťou verejnosti vyčítaná nekomunikatívnosť či sťažená čitateľnosť, najnovšia zbierka predstavuje tak trochu návrat k čírejším a čitateľsky ústretovejším raným knihám autora zo 70. a 80. rokov. Zároveň však ide, ako sme u nášho zrejme najvýznamnejšieho súčasného básnika zvyknutí, o výsostne aktuálnu poéziu. Vo Fragmente (rytierskeho) lesa sa Štrpka nebojí klásť tie najzákladnejšie a zároveň najzložitejšie otázky ľudskej existencie: koná tak s jedinečným, sebe vlastným pohľadom, ktorý z napísaného robí nezameniteľnú veľkú poéziu. Poéziu, ktorej nevyhnutnosť – pre autora i pre nás – cítiť z každého slova. „Čosi tu búši. Kde som? Kto práve preťal svoje blúdenie?“ Fragment (rytierskeho) lesa (Štrpka Ivan, 2016)

Fragment (rytierskeho) lesa

Ďalšie odporúčania


Ľudia si vraj zaslúžia istoty, a čo človeku dá viac istôt, než fyzika. Skvelé čítanie a dokonca aj druholigová celebrita ako ja si pripadá, že tomu rozumie. Presne ten druh knihy, ktorú môžeš otvoriť na hociktorej strane a čítaš o veciach, o ktorých si ani nevedel, že existujú a nie to, že ťa to ešte aj bude baviť. A preto Pickover a jeho Kniha o fyzice. Kniha o fyzice (Pickover Clifford A., 2015)

Kniha o fyzice

S beletriou obvykle utekám od ťaživých tém, ktorým sa venujem vo svojej práci. Avšak v prípade románu Iana Mc Ewana Právo na život som urobila výnimku. Je jedným z autorov, na ktorého najnovší román vždy čakám. Je totiž výborný pozorovateľ sveta okolo seba, vzťahov a sociálnych súvislostí, ale aj najhlbšieho vnútra ľudí. Po ťažkých témach únosu vlastného dieťaťa (Dieťa v pravý čas) ma tentokrát svojou témou upútala kniha Právo na život. V súčasnosti, kedy sa stáva svet čoraz rozmanitejším, stojíme pred mnohými dilemami, ktoré vytvárajú strety rôznych kultúrnych svetov. Väčšinou sa dopĺňajú a vzájomne vrstvia, niekedy však do seba narazia v podobe kultúrnych konfliktov. Ak tieto kultúrne spory musí riešiť jediná žena, sudkyňa, ktorá sa navyše sama konfrontuje s ťažkou životnou situáciou, vzniká výborný námet na román. V tomto prípade ide o príbeh sedemnásťročného mladého muža, ktorý odmieta liečbu z náboženských dôvodov. Na pozadí ďalších príbehov rôznych kultúrnych stretov Mc Ewan vystaval príbeh, vďaka ktorému si môžeme uvedomiť rôzne výzvy, ktorým ako spoločnosť čelíme a zároveň pochopiť, že obracať sa im chrbtom v snahe ochrániť sa pred konfrontáciou s vlastným hodnotovým systémom v dnešnej dobe nemá zmysel. Skôr je potrebné uvažovať, ako sa v čoraz rýchlejšie meniacom sa svete nestratiť. Mc Ewan prostredníctvom sudkyňa Fiona Maye v tom dokáže trochu pomôcť. Právo na život (McEwan Ian, 2016)

Právo na život

„Milujem domy, všetko, čo mi môžu povedať, a preto mi neprekáža robiť upratovačku. Je to ako čítať knihu.“ To je Lucia Berlin. Zázrak. Kde celý čas bola? Čítam jej poviedky odznova, zbožne, pomaly. Je to ako objaviť niekoho, kým by ste chceli byť. Kde sa skrývala? Patrí do tej najvyššej kasty pravých, „čechovovských“ poviedkarov. Jej farby, vône, spôsoby, akými k vám rozpráva - niečo medzi Raymondom Carverom a Johnom Fantem. Surovo drsné a zároveň krikľavo radostné. Čím bol život ťažší, tým hlbšie zaťal a v podaní Lucie Berlin to znie ľahko, ako dobrá pesnička. Tak ako Charles Bukowski – kráčala proti valiacemu sa davu. Ale nie ako chlap - rebel. Skôr ako pobavená aristokratka. Sedí v čistiarni a pozoruje prísediaceho Indiána. V Angelovej práčovni leží pred vami celý svet. Na žiadnu z jej poviedok nezabudnete. Ešte pred desiatimi rokmi to bola neznáma autorka vydavateľstva Black Sparrow Press. Dnes, desať rokov po smrti, sú jej poviedky bestsellery. Ešteže tak! Pretože táto žena je ako diamant v piesku. To nie sú žiadne snaživé písačky. Lucia Berlin hľadá pravdu v každej miestnosti tak prirodzene ako mačka myš. Jej štýlom je autobiografická fikcia. Dievča z bohatej a poriadne uletenej rodiny, neskôr matkou vydedená, tri manželstvá, štyria synovia, po celý život boj s alkoholizmom, napokon vyhratý. Keď sa v jej poviedke trhajú zuby, tak všetky naraz. Nič však nie je viac zaujímavé, vtipné a zábavné, ako keď to popisuje ona. A tak ako Patti Smith na pódiu v jednom ohni strčí do malíčka bosej nohy všetkých chlapov tohto sveta, aj pri Lucii Berlin vám pojem „ženská literatúra“ znie ako spláchnutie. Je to božská literatúra. Tá mentálna vrúcnosť, to všeobjatie, ten moment precitnutia z detskej lásky s pichnutím staroby v chrbte, to upratovanie po mŕtvych a dvíhanie telefónov na nemocničných dispečingoch tohto sveta, je čisto ženská disciplína. V podaní tejto ženy však kráľovská. Lucia Berlin: Manuál pre upratovačky.
(Text bol pôvodne uverejnený v časopise .týždeň) Manuál pre upratovačky (Lucia Berlin, 2017)

Manuál pre upratovačky