Michal Kočiš

kníhkupec Artforum Banská Bystrica

Michal Kočiš

Mnohí ho poznajú ako nestora slovenskej filmovej kritiky. Iní ako človeka, ktorý bol počas vojny v odboji a na jej sklonku bojoval o prežitie v koncentráku. Pre mňa je Pavel Branko v prvom rade symbolom životnej skúsenosti, a práve táto skúsenosť a múdrosť ma pritiahla ku knihe rozhovorov Ráno sa zobudím a nie som mŕtvy. Konzumná spoločnosť, utečenci, slovenský štát, viera v Boha, ateizmus, eutanázia, populačná explózia či zmysel života. Všetko sú to témy, ktoré často polarizujú spoločnosť. Branko však po čitateľovi nehádže dlažobné kocky, nie je vulgárny, nezosmiešňuje a neironizuje. Namiesto toho sa nám prihovára vľúdnym jazykom. Nemusíme s ním vo všetkom súhlasiť, ale jeho názorom by sme mali dať minimálne šancu. Občas je fajn opustiť homogénnu bublinu, v ktorej žijeme a spoznávať aj iné pohľady na svet a život v ňom. Ráno sa zobudím a nie som mŕtvy (Iris Kopcsayová a Pavel Branko , 2017)

Ráno sa zobudím a nie som mŕtvy

Ďalšie odporúčania


Owenova téza o poetickom vedomí a poézii ako hlavnej architektky jazyka k nám prišla síce neskoro, no vďaka nej sa môžeme pozrieť a pochopiť takmer všetko, čo si sme dodnes na práci básnikov nevšimli. Básnická reč patrí spolu s Eliotovými, Valéryho a Coleridgeovými esejami o poézii do zbierky interpretačných grimoárov najstaršej literárnej disciplíny. Kniha vo výbornom českom preklade Milana Horáka a Adama Borzica je aj dobrou pripomienkou toho, že niektoré pohyby vedomia a tvorivé procesy dokážeme pochopiť iba s odstupom storočí, čo je v tejto dobe upokojujúcim poznaním. Básnická reč (Barfield Owen, 2015)

Básnická reč

Vždy som rád, keď môžem dať tip na slovenskú knihu. A Zadné izby ma oslovili ako máloktorý domáci debut. Bariccovsky malebný štýl, silné, vtipné, no nie prvoplánové bonmoty a príbehy o tom, čo skrývame v zadných izbách svojej mysle, sú skutočne príjemným čítaním. Zadné izby (Sabuchová Alena, 2016)

Zadné izby

Kniha sa volá Yahoo Boys, aj keď by sa mohla volať napríklad Flamencoterapia, Zasnený lúč mesačného splnu, Kravaťáci a teniskári či Gúúúd móóórnííng, tíííííčrr či nejakým iným názvom jednotlivých kapitol. Akurát ten podtitul – „klebety“ je pri každej kapitole ten istý, či už ide o záznamy z Peru a Kolumbie, z Kene alebo Nigérie, z Erbilu v Iraku alebo Nairobi v Keni, z bieloruského Minska či z Prištiny v Kosove, zo španielskej Granady alebo z Londýna a Washingtonu. Dušan Ondrušek všetky tieto a mnohé ďalšie mestá, štáty či kontinenty precestoval a všade sa venoval svojmu neobyčajne náročnému poslaniu: pomáhať ľuďom v krajinách postihnutých (pre Stredoeurópanov často nepredstaviteľnou) biedou, násilím či krvavými konfliktmi, aby lepšie zvládli následky nedávnej minulosti. Knihou sa prelínajú praktické príklady, úvahy i reflexie o tom, aké podoby môže mať občianska participácia, solidarita či filantropia. Jedinečný žáner „klebiet“ umožňuje Ondruškovi vtesnať do nich bizarné miestne zvyky, hudbu či tance, vrátane tých s terapeutickým nádychom, opísať exotické jedlá, ale neobísť ani bariéry, prekážky či úzkosti ľudí žijúcich v ustavičnom strachu. A nevdojak si uvedomiť: „Na Slovensku je fantasticky! Sme hlupáci, že si to nevážime. Nedochádza nám, čo je to za radosť žiť plnohodnotný život. Užívať si a rásť v slobode.“ Yahoo Boys a ďalšie klebety z ciest (Ondrušek Dušan, 2017)

Yahoo Boys a ďalšie klebety z ciest