Michaela Paštéková

teoretička umenia

Michaela Paštéková je teoretička umenia, pedagogička, kurátorka a publicistka.

Michaela Paštéková

Toto je ten typ knihy, ktorú sa bojíte čítať ďalej. Chcete zavrieť oči pred tým, čo sa v nej opisuje, pretože je pre vás nepochopiteľné, že sa to deje v 21. storočí. Hanbíte sa za to. No práve preto čítať neprestanete. Príbeh sýrskeho utečenca Hášima sa vám dostane pod kožu už v prológu bez toho, aby vás reportér Patrick Kingsley nejako zámerne emocionálne vydieral. On “len” popisuje, čo videl, prežil, čo si vypočul na utečeneckej ceste naprieč sedemnástimi krajinami. Zároveň však neostáva nestranným pozorovateľom, ale kriticky reaguje, vyvracia či aspoň spochybňuje niektoré politické postoje a vyhlásenia. Už teraz sa o knihe hovorí ako o jednom z najzásadnejších textov o utečeneckej kríze. Ja sama som k téme veľa čítala, videla stovky fotografií, ale mám pocit, že až Kinglsley ma zobral naozaj “tam”. Nová Odysea (Kingsley Patrick, 2017)

Nová Odysea

Ďalšie odporúčania


Trilógia je náročný komplikovaný text o vzťahoch, ale keď si zvyknete na systém rozprávania, dočítate knihu jedným dychom. Fosse patrí k najzaujímavejším autorom sveta. Teším sa, že bude hosťom literárneho festivalu Stretnutia v Levoči, naposledy mal verejné čítanie pred piatimi rokmi vo Francúzsku. Trilógia (Fosse Jon, 2014)

Trilógia

Cesta v priestore, čase a do hĺbky duše. Kniha reportáží z obdobia krátko pred a počas rozpadu Sovietskeho zväzu je skvelým čítaním, ktoré vás zavedie nielen do všetkých končín sovietskeho impéria, ale aj do vnútra človeka pomenovaného Homo sovieticus. Krásne márquezovské obrazy, momentky zo sovietskeho života, doba, keď sa lámala história. Impérium je veľká kniha. Impérium (Kapuściňski Ryszard, 2016)

Impérium

„Milujem domy, všetko, čo mi môžu povedať, a preto mi neprekáža robiť upratovačku. Je to ako čítať knihu.“ To je Lucia Berlin. Zázrak. Kde celý čas bola? Čítam jej poviedky odznova, zbožne, pomaly. Je to ako objaviť niekoho, kým by ste chceli byť. Kde sa skrývala? Patrí do tej najvyššej kasty pravých, „čechovovských“ poviedkarov. Jej farby, vône, spôsoby, akými k vám rozpráva - niečo medzi Raymondom Carverom a Johnom Fantem. Surovo drsné a zároveň krikľavo radostné. Čím bol život ťažší, tým hlbšie zaťal a v podaní Lucie Berlin to znie ľahko, ako dobrá pesnička. Tak ako Charles Bukowski – kráčala proti valiacemu sa davu. Ale nie ako chlap - rebel. Skôr ako pobavená aristokratka. Sedí v čistiarni a pozoruje prísediaceho Indiána. V Angelovej práčovni leží pred vami celý svet. Na žiadnu z jej poviedok nezabudnete. Ešte pred desiatimi rokmi to bola neznáma autorka vydavateľstva Black Sparrow Press. Dnes, desať rokov po smrti, sú jej poviedky bestsellery. Ešteže tak! Pretože táto žena je ako diamant v piesku. To nie sú žiadne snaživé písačky. Lucia Berlin hľadá pravdu v každej miestnosti tak prirodzene ako mačka myš. Jej štýlom je autobiografická fikcia. Dievča z bohatej a poriadne uletenej rodiny, neskôr matkou vydedená, tri manželstvá, štyria synovia, po celý život boj s alkoholizmom, napokon vyhratý. Keď sa v jej poviedke trhajú zuby, tak všetky naraz. Nič však nie je viac zaujímavé, vtipné a zábavné, ako keď to popisuje ona. A tak ako Patti Smith na pódiu v jednom ohni strčí do malíčka bosej nohy všetkých chlapov tohto sveta, aj pri Lucii Berlin vám pojem „ženská literatúra“ znie ako spláchnutie. Je to božská literatúra. Tá mentálna vrúcnosť, to všeobjatie, ten moment precitnutia z detskej lásky s pichnutím staroby v chrbte, to upratovanie po mŕtvych a dvíhanie telefónov na nemocničných dispečingoch tohto sveta, je čisto ženská disciplína. V podaní tejto ženy však kráľovská. Lucia Berlin: Manuál pre upratovačky.
(Text bol pôvodne uverejnený v časopise .týždeň) Manuál pre upratovačky (Lucia Berlin, 2017)

Manuál pre upratovačky