Matilda Borovská

7 rokov

Matilda Borovská

Táto knížka sa mi páčila, lebo je veselá, napínavá aj zaujímavá. Celý čas som chcela vedieť, kto ukradol z kráľovského hradu zářivou hvězdu a prečo. Bolo super, že sa princezná skamarátila s kašpárkom a rozhodli sa spolu vypátrať, kto ju ukradol a kde je. Lebo inak kráľovstvu hrozí niečo veľmi zlé. Páčili sa mi aj obrázky. V češtine sa mi dobre čítalo a keď som niečomu nerozumela, tak som sa spýtala maminy. Knížku požičiam aj kamarátke Lujze. Hledá se hvězda (Lenka Brodecká, 2017)

Hledá se hvězda

Ďalšie odporúčania


Ďalšia kniha, ktorá by sa mohla stať notorickou v kruhu čítačov, podobne ako absyntovky, je kniha Erika Taberyho - Opuštená společnost. Kniha je niečo ako česká, dlhšia a historickejšia odpoveď na Timothyho Snydera a jeho O tyranii. Možno kúsok niečo, trošičku, máličko mi pripomenula aj Pavla Tigrida, keď knižne sprevádzal mladú ženu vlastným osudom. Tabery sa vracia k základom vzniku českej a čiastočne slovenskej demokratickej spoločnosti, povodí 20. storočím a potom si položí a zodpovie otázky o tom, čo teraz, ako na to naviazať, čoho sa báť a nebáť. Miestami sa mu to rozpadá na kratšie eseje, ale ku koncu sa to celé pospája v súčasnosti. Tá je dvojaká: sme politicky leniví (všetci - aj politici, aj voliči), chytráčime, nič moc neprinášame, zároveň ale žijeme v slobodnej, vzdelanej a bohatej spoločnosti, máme všetky možnosti niečo s tým robiť a silné demokratické osobnosti, ktoré položili základ kvalitného štátu (z tejto vety Slováci kúsok zľavia v poslednej časti). V knihe sú bohaté odkazy na ďalšiu literatúru. Bude zaujímať: tých ktorých zaujíma populizmus, vzťah k Európe, vzťah malého národa k prežitiu, informácie a slová. Opuštěná společnost (Erik Tabery, 2017)

Opuštěná společnost

Já a Ty je promýšlením toho, co to znamená být člověkem. Buber ukazuje, že za jedinečnou možnost přemýšlet o sobě jako o svobodných jednotlivcích, tedy jako o bytostech obdařených vlastním vědomím, vděčíme setkání s jiným člověkem, s jinými lidmi, obecně řečeno, mezilidským vztahům. Z této skutečnosti pro nás plyne velká zodpovědnost za jiné bytosti, za svět, v nejširším slova smyslu, přičemž tato zodpovědnost je jakýmsi dvojčetem svobody, spolu jsou silnější, nikoliv slabší. Buberův přesun důrazu ze svobody na zodpovědnost nepůsobí tíživě jako u Sartra nebo dokonce už Kanta. Buber píše naopak s lehkostí, s chutí do života, s chutí k setkávání, jeho kniha proto obstojí i v těžkých časech, v těch byla ostatně i napsána. Její jazyk má blíže k poezii než próze, což přináší působivé splývání formy s obsahem. Já a ty (Martin Buber, 2005)

Já a ty

Ak by som mal odporučiť nejakú knihu, určite by šlo o útly text poľského reportéra Wojciecha Tochmana Akoby si kameň jedla. Tradícia reportážnej literatúry je na Slovensku neveľká, ba povedal by som skoro žiadna. Aj preto sa pre mňa táto knižka stala objavom nielen sama sebou, ale i sprostredkovaním informácií o vydavateľstve Absynt. Kniha samotná je svedectvom o vojne na Balkáne, ktorá sa diala v čase, keď som ja študoval na strednej škole v pokoji a bezpečí šťastného dospievania. Na základe výskumu poľskej antropologičky, ktorá sa podľa kostí snaží identifikovať pozostatky mŕtvych z vojny v Bosne a Srbsku na začiatku 90. rokov 20. storočia, spoznávame príbehy jednotlivcov, obetí, svedkov, pozostalých, všetkých tých, ktorých vojna o akékoľvek šťastie pripravila. Avšak nielen o šťastie, ale aj o akúkoľvek pozitívnu víziu budúcnosti. Ocitáme sa v Srbsku a Bosne pár rokov po vojne vo svete, ktorý vojnou poznačený ostal viac, než si dokážeme predstaviť. Toto svedectvo je vzácnym dokumentom, ktorý jednoduchým jazykom a vecným postojom autora podáva správu o čomsi, čo sa nás dotýka oveľa viac, než si pripúšťame. Akoby si kameň jedla (Tochman Wojciech, 2015)