Mário Gešvantner

Pena dní_FM

Mário Gešvantner

Vždy som rád, keď môžem dať tip na slovenskú knihu. A Zadné izby ma oslovili ako máloktorý domáci debut. Bariccovsky malebný štýl, silné, vtipné, no nie prvoplánové bonmoty a príbehy o tom, čo skrývame v zadných izbách svojej mysle, sú skutočne príjemným čítaním. Zadné izby (Sabuchová Alena, 2016)

Zadné izby

Síce smutné, ale pritom krásne čítanie. Hneď na prvej strane útleho románu zistí Arvidova matka, že má rakovinu a odchádza na malý ostrov, kde kedysi celá rodina trávila dovolenku. Arvid cestuje za ňou, no vo svojom vnútri cestuje časom a spomína na menej či viac dôležité okamihy svojho života, ktorý je síce inak, ako ten matkin, ale tiež v troskách. Rieka času tečie neúprosne a obaja hľadajú cestu k tomu druhému i cestu k pochopeniu svojich vlastných životov. Pettersona som predtým nepoznal, no už chápem, prečo dostal za túto knihu najprestížnejšie ocenenie za knihu v niektorom zo severských jazykov – Literárnu cenu Severskej rady. Vnútri mi ešte dlho zostal smutnokrásny pocit. Proklínám řeku času (Petterson Per, 2015)

Ďalšie odporúčania


Považujem za mimoriadnu udalosť, že v slovenčine konečne vyšiel Sebald! Navyše vo vynikajúcom preklade Milana Žitného. Táto kniha zmenila pohľad na nemecké písanie o holokauste a ľuďoch na úteku. Hlavnou témou štyroch pohnutých osudov je holokaust, ale rozprávanie je univerzálne, katarzné a umelecky absolútne očarujúce. Román ukazuje, akú veľkú moc má dobrá literatúra. Vysťahovalci (Winfried Georg Sebald , 2017)

Vysťahovalci

Pri nazeraní na spoločenskú realitu mám často pocit, že militarizmus a nacionalizmus zažívajú znepokojivú renesanciu. Ich prejavy nemusia byť celkom otvorené, skrývajú sa za vlastenectvo a potrebu obrany národa a civilizácie pred globalizáciou a inými liberálnymi „hrozbami“. Takéto postoje ma vždy vyrušujú, pretože ich posilňovanie bolo príčinou obidvoch svetových vojen. Mám rád beletristickú literatúru s posolstvom a asi aj preto ma oslovila kniha Umrieť na jar. Jej autorom je súčasný nemecký spisovateľ Ralf Rothmann a je napísaná podobným dezilúznym štýlom ako svetoznámy román od Remarqua - Na západe nič nové. Jej protivojnové posolstvo je teda zrejmé a nadčasové. Na príbehu dvoch sedemnásťročných kamarátov, ktorí sú nútene regrutovaní na front, autor približuje hrôzy a nezmyselnosť vojnových riešení akýchkoľvek konfliktov. Podarilo sa mu to aj napriek tomu, že jeho útla kniha je v podstate komorným príbehom. A hoci sa Rothmann nevyhýba naturalistickým scénam z vojnového prostredia, jeho próza je nádherne poetická, nevyhýbajúca sa ani poetike vyšších citov, ako sú láska a priateľstvo. Umrieť na jar (Rothmann Ralf, 2017)

Umrieť na jar

Rozprávač tohto príbehu z ďalekej budúcnosti je „liberatívny konzervál“ a už len tento zdanlivo bizarný fakt nás obratom vracia do zvráteného politického dneška, takže sa nenecháme zmiasť sci-fi rekvizitami. Dej sa síce naoko odohráva v niektorom z budúcich tisícročí, keď napríklad záchod nazývajú eufemisticky „miestnosť šťastia“ a peniaze zo záhadných dôvodov „manitú“, ale pritom ide o maskovaný sarkasticko-satirický obraz súčasnosti. Text je plný viac-menej vtipných slovných novotvarov, ktorých pravý zmysel vychádza najavo postupne a ktoré museli prekladateľku potrápiť, ale námaha stála za to. A hoci neznášam dobrodružné príbehy a najmä sci-fi, Pelevin ma pred rokmi zaujal Helmou hrôzy, takže som nadšene zhltol aj túto dystopickú utópiu, kde je budúcnosť poskladaná z pomotaných a rozsekaných súčiastok najstaršej i menej starej minulosti – ale tak to zvyčajne býva. Škoda, že posolstvo knihy je sporné a niektoré autorove nápady a žartíky zabavili zrejme najmä jeho samého. Ale veď aj to stojí za zamyslenie a pozorné čitateľské preskúmanie! S.N.U.F.F. (Pelevin Viktor, 2015)

S.N.U.F.F.