Lucia Borovská

úlet s knihou

Lucia Borovská preložila niekoľko detských kníh. Dlhodobo pracovala v Nadácii Pontis a v pro bono, vedie webovú platformu uletsknihou.sk.

Lucia Borovská

„To snad není pravda. Adoptovala mě najnepořádnejší opice z celého města. Kdyby tenhle čurbes videla Gerd, zaručene by ji ranila mrtvice.“ Jonna má deväť rokov, vyrastá v detskom domove, má mimoriadny dar postrehnúť pointy správania dospelých, no najmä veľmi túži po mame, ktorá by ju ľúbila a občas aj poľutovala. Gorila má dva metre, nosí otrhané gate, býva na mestskom zbernom dvore, sníva o antikvariáte, má jedno dôležité tajomstvo, no najmä veľké srdce a ochotu počúvať Jonnu, hoc je ešte len dieťa. Jonna a Gorila si k sebe hľadajú cestu, dôvera chce čas. Spájajú ich silná empatia a sprisahanecký humor. Ich príbeh preniká hlboko – cez chladnú inštitucionálnu starostlivosť o opustené deti zosobnenú riaditeľkou domova, predsudky voči tým, ktorí sú napohľad iní, cez zneužívanie moci rozhodovať o životoch druhých ľudí. Popri tom však dokáže dvojica J. a G. nahlas rozosmiať, takže „žádnou paniku na Titaniku!“. Švédska autorka otvára aj záludné otázky – Je dobré, že Gorila učí Jonnu kšeftárčiť? Môže deväťročné dieťa šoférovať? Kniha je rozhodne napínavá a myslím, že pre vek 9 až 11 rokov vhodná na spoločné čítanie a rozprávanie sa s dospelým. Vydanie je v českom jazyku, hravé ilustrácie ušité na mieru zas tu, na Slovensku, od Martiny Matlovičovej. Gorila a já (Frida Nilsson, 2015)

Gorila a já

Ďalšie odporúčania


Príbeh služobníčky som dočítal v čase českých volieb charakteristických únavou z demokracie. Najslávnejšia knihu Margaret Atwood tento typ únavy bezpečne zaženie. Hlavná postava je služobníčka v teokratickej krajine kdesi na území bývalých Spojených štátov. Nemá takmer nijaké práva a je nútená žiť v akejsi forme sexuálneho otroctva. Sloboda sa vytrácala nenápadne, až jedného dňa všetky ženy prepustia z práce a zablokujú im bankové účty. Krásne napísaný príbeh je ako zlý sen, ktorý pripomína, aká tenká je hranica medzi spoločenským zriadením, v ktorom môžeme prijímať svoje vlastné rozhodnutia a totalitou, v ktorej za nás rozhodujú iní. Príbeh služobníčky (Margaret Atwood, 2001)

Príbeh služobníčky

Peter Milčák a Marek Ormandík, editory knihy Ako sa číta obraz, pripravili zaujímavý multigeneračný výber slovenských umelcov, ktorí vlastnými slovami opisujú a analyzujú svoje výtvarné dielo. Medzi oslovenými autormi, ako Rudolf Sikora, Miroslav Cipár, Daniel Fischer či Roman Ondák, som sa ocitla aj ja a tak som získala príležitosť vyskúšať si, aké náročné môže byť verbalizovať výtvarný obraz pre čitateľov / divákov. Rôzne interpretácie konkrétneho umeleckého diela kritikom, divákom a samotným autorom sa môžu natoľko rozchádzať, že je niekedy ťažké určiť, či hovoria o rovnakom diele. Autorská interpretácia však odhaľuje vnútorné nastavenie umelca a jeho uvažovanie pri tvorbe. Ako sa číta obraz (Peter Milčák, Marek Ormandík (eds.), 2017)

Ako sa číta obraz

Když už si jeden myslí, že o dobrých knihách a taky těch, co jich píší, všechno ví, tu přijde mu pod ruky knížečka vlastně už nežijícího autora (žil v létech 1965 – 2007) s málem tak moravským příjmením Levé… a rázem je zaděláno na největší a nejpřekvapivější objev posledních (řekněme) čtyřiceti let. Francouzský fotograf a spisovatel Édouard Levé nám po sobě zanechal tři vynikající knihy – Díla z roku 2002, Autorportrét (2005) a Sebevražda (post mortem, 2008). Všechny tři vyšly v létech 2015 – 2016 v pražském vydavatelství Rubato. Pro mne nejpůsobivějším je poslední dílko Sebevražda, ve kterém autor evokuje sebevraždu svého přítele. Deset dní po odevzdání rukopisu knihy si Édouard Levé sám bere život… Díla (Levé Édouard, 2016)