Slovenko-Fínka Salmela opäť rozvírila literárne hladiny v oboch krajinách. Jej najnovší, hrubočizný román je poctivou politickou utópiou, ktorá ponúka dve extrémne verzie budúcnosti sveta, v ktorom žijeme. Oba scenáre sú však až akosi priveľmi temné. A Antti nie je žiaden hrdina... Krásna kniha! Krásne napísaná, čitateľ až musí žasnúť nad šírkou slovníka autorky. A ešte aj krásne graficky spracovaná, čo dodáva tomuto románu priam mytologický rozmer. Vrelo odporúčam a zároveň verím, že Antihrdina má dobre našliapnuté aj na budúcoročnú Anasoft Litera. Antihrdina (Alexandra Salmela , 2017)

Choroba, staroba, smrť. Napriek týmto ústredným témam štyroch Sacksových esejí je Vďačnosť pôvabná a krásna. V jednej z nich vyjadruje radosť z toho, že nie je mŕtvy, že je jednoducho vo svojich osemdesiatich rokoch šťastný, že žije, a to aj napriek tomu, čo všetko ľutuje – premrhaný čas či svoju plachosť. Konštatuje, že netúži po nesmrteľnosti, chce len to, aby niektoré jeho knihy prehovárali k čitateľom aj po jeho smrti. Z jeho slov cítiť vyrovnanosť, jas a pokoj, a hoci vraví, že sa vzdialil svojmu životu, nie je to nič negatívne – intenzívne ho prežíva a uvedomuje si jeho prepojenosť. Cítiť aj smútok spôsobený stratou nenahraditeľných blízkych priateľov a vrstovníkov. Básnik medicíny Oliver Sacks píše nádherne o vďačnosti. Veď mal vzťah so svetom, ten špeciálny vzťah tých, čo píšu a čítajú. Vďačnosť (Sacks Oliver, 2016)

Já a Ty je promýšlením toho, co to znamená být člověkem. Buber ukazuje, že za jedinečnou možnost přemýšlet o sobě jako o svobodných jednotlivcích, tedy jako o bytostech obdařených vlastním vědomím, vděčíme setkání s jiným člověkem, s jinými lidmi, obecně řečeno, mezilidským vztahům. Z této skutečnosti pro nás plyne velká zodpovědnost za jiné bytosti, za svět, v nejširším slova smyslu, přičemž tato zodpovědnost je jakýmsi dvojčetem svobody, spolu jsou silnější, nikoliv slabší. Buberův přesun důrazu ze svobody na zodpovědnost nepůsobí tíživě jako u Sartra nebo dokonce už Kanta. Buber píše naopak s lehkostí, s chutí do života, s chutí k setkávání, jeho kniha proto obstojí i v těžkých časech, v těch byla ostatně i napsána. Její jazyk má blíže k poezii než próze, což přináší působivé splývání formy s obsahem. Já a ty (Martin Buber, 2005)

Kniha, ktorá by mala byť čítaná znovu a znovu, je podľa mňa Svet včerajška od Stefana Zweiga. Ide o autobiografiu, v ktorej Zweig viac ako svoj vlastný život analyzuje spoločenský vývoj v strednej Európe, ktorý viedol k prvej svetovej vojne a neskôr k nástupu nacizmu a Adolfa Hitlera. Opis toho, ako neschopnosť politikov uvedomiť si včas dôsledky svojich činov viedla k vypuknutiu vojny, ktorú vlastne nikto nechcel a tiež presná analýza toho, ako postupne nenávisť ku konkrétnej skupine ľudí prenikla celou spoločnosťou a stala sa akceptovanou, sú mrazivé a veľmi pripomínajú súčasné dianie. Naposledy nám vojna v bývalej Juhoslávii ukázala, kam môže viesť ľahkovážnosť či úmysel pri podnecovaní a tolerovaní náboženskej a národnostnej nenávisti. Zweig, ale napríklad aj Hannah Arendthová, ktorá opísala banálnu podstatu zla, boli sami utečencami, časť života museli stráviť v exile vinou nenávisti vyvolanej v tejto časti Európy. Veľmi dúfam, že história sa nebude opakovať. Svet včerajška (Stefan Zweig, 2014)