Katarína Koščová

hudobníčka

Katarína Koščová

Fascinuje ma, ak niekto dokáže spracovať silnú tému cez obrázky a zopár krátkych viet. Neuveriteľne ma to fascinuje. Miestami je tento grafický román vtipný, miestami mrazivo smutný, úderne strohý, no pre mňa mal najmä neuveriteľnú silu. A čo je dôležité, príde mi nesmierne aktuálny, aj napriek tomu, že popisuje udalosti z dôb Iránskej islamskej revolúcie. No, to, čo sa v tej dobe dialo v Iráne reflektované očami malej Marjane je navlas rovnaké ako to, čo sa dialo už toľkokrát po celom svete, aj keď v iných kultúrnych kontextoch. Je to memento. Druhý diel nám dáva možnosť nahliadnuť do sveta, v ktorom sa už staršia Marjane vyrovnáva s emigráciou z krajiny, ktorú miluje, ale život v nej je nesmierne nebezpečný, no život v bezpečnej krajine je zasa neúplný, vytrhnutý z koreňov... Persepolis sa dnes dá zohnať v súbornom vydaní. Čiernobiely film, ktorý vám prebehne pred očami a vy ho nebudete chcieť vypnúť. Persepolis. Souborné vydání (Marjane Satrapiová , 2018)

Persepolis. Souborné vydání

Únavu materiálu od Mareka Šindelku som otvorila v jedno nedeľné ráno a nemohla som ju odložiť, kým som ju celú nedočítala. Niečo som narýchlo uvarila a utekala som ku knihe. Pamätám si, ako som sa zavrela do izby a nekomunikovala som ani s mojím mužom, ani so synom. Nevedela som, o čom príbeh bude, len mi ju kamarátka strčila do ruky, vraj si to mám prečítať. Dobre, že som nevedela. Asi by som si ju nechala na inokedy, posúvala by som ju práve pre tú ťažkú a nesmierne aktuálnu tému... A tak som sa nevedomky nechala vcucnúť príbehom, nad ktorým sa nedá prestať premýšľať, ktorý vás neprestane mátať dlho po tom, čo dočítate poslednú vetu. Únava materiálu (Šindelka Marek, 2016)

Únava materiálu

Ďalšie odporúčania


Nebojím sa označiť túto knihu v istom zmysle ako kultovú, pretože ňou je. Zweigov nezameniteľný rozprávačský prístup postupne odhaľuje, akými zmenami prechádzal život na začiatku 20. storočia očami mladého, dospievajúceho Rakúšana, ktorý ako obyvateľ mnohonárodnostnej ríše, neskôr ako príslušník zakríknutej republiky uprostred meniacej sa Európy citlivo vníma každý výkyv rovnováhy na kontinente. Nádherne vykreslený meštiansky spôsob života, strasti mladíckych liet a dospievania či ťažkosti umeleckej brandže počas svetovej vojny a humanistický ideál pacifizmu a mieru, ktorý je ohrozovaný vzmáhajúcim sa zlom (nielen) v Nemecku. To všetko perom Viedenčana, Žida, Európana, človeka. Obžaloba vojny a civilizácie v tej najkomornejšej a pritom tak brilantne vystihnutej forme. Esencia, ktorá zo svoje aktuálnosti netratí nič ani dnes – chyby minulosti a ľudské slabosti sa totiž zvyknú so železnou pravidelnosťou opakovať. Svet včerajška (Stefan Zweig, 2014)

Svet včerajška

Žiaľ, k čítaniu sa kvôli blogovaniu a najmä zhromažďovaniu podkladov pre blogy dostávam iba sporadicky. V poslednom čase ma však oslovilo niekoľko titulov. Jedným z nich sú „Dobré slohy“ dvojice raperov Beneho a Lyrika. Som z inej generácie a môj hudobný vkus formovali skôr Beatles, Jimi Hendrix, Jethro Tull či Cream, ale Modré hory počúvať dokážem. Pripomína mi to bítnikov s vervou recitujúcich svoje básne. Bene ma pozval na koncert a po jeho skončení mi knihu venoval. A naozaj sa to dá nielen počúvať, ale aj čítať. „Ten dážď je tam, vždy sa snaží len striasť a zmyť všetku špinu sveta. Dovoľ mu, otvor náruč, vybehni, do búrky zakrič, že svet je príšerný.“ Dobré slohy (Modré hory, 2016)

Dobré slohy

„Milujem domy, všetko, čo mi môžu povedať, a preto mi neprekáža robiť upratovačku. Je to ako čítať knihu.“ To je Lucia Berlin. Zázrak. Kde celý čas bola? Čítam jej poviedky odznova, zbožne, pomaly. Je to ako objaviť niekoho, kým by ste chceli byť. Kde sa skrývala? Patrí do tej najvyššej kasty pravých, „čechovovských“ poviedkarov. Jej farby, vône, spôsoby, akými k vám rozpráva - niečo medzi Raymondom Carverom a Johnom Fantem. Surovo drsné a zároveň krikľavo radostné. Čím bol život ťažší, tým hlbšie zaťal a v podaní Lucie Berlin to znie ľahko, ako dobrá pesnička. Tak ako Charles Bukowski – kráčala proti valiacemu sa davu. Ale nie ako chlap - rebel. Skôr ako pobavená aristokratka. Sedí v čistiarni a pozoruje prísediaceho Indiána. V Angelovej práčovni leží pred vami celý svet. Na žiadnu z jej poviedok nezabudnete. Ešte pred desiatimi rokmi to bola neznáma autorka vydavateľstva Black Sparrow Press. Dnes, desať rokov po smrti, sú jej poviedky bestsellery. Ešteže tak! Pretože táto žena je ako diamant v piesku. To nie sú žiadne snaživé písačky. Lucia Berlin hľadá pravdu v každej miestnosti tak prirodzene ako mačka myš. Jej štýlom je autobiografická fikcia. Dievča z bohatej a poriadne uletenej rodiny, neskôr matkou vydedená, tri manželstvá, štyria synovia, po celý život boj s alkoholizmom, napokon vyhratý. Keď sa v jej poviedke trhajú zuby, tak všetky naraz. Nič však nie je viac zaujímavé, vtipné a zábavné, ako keď to popisuje ona. A tak ako Patti Smith na pódiu v jednom ohni strčí do malíčka bosej nohy všetkých chlapov tohto sveta, aj pri Lucii Berlin vám pojem „ženská literatúra“ znie ako spláchnutie. Je to božská literatúra. Tá mentálna vrúcnosť, to všeobjatie, ten moment precitnutia z detskej lásky s pichnutím staroby v chrbte, to upratovanie po mŕtvych a dvíhanie telefónov na nemocničných dispečingoch tohto sveta, je čisto ženská disciplína. V podaní tejto ženy však kráľovská. Lucia Berlin: Manuál pre upratovačky.
(Text bol pôvodne uverejnený v časopise .týždeň) Manuál pre upratovačky (Lucia Berlin, 2017)

Manuál pre upratovačky