Karolína Stach

pracovne sleduje politiku

Karolína Stach

Ďalšia kniha, ktorá by sa mohla stať notorickou v kruhu čítačov, podobne ako absyntovky, je kniha Erika Taberyho - Opuštená společnost. Kniha je niečo ako česká, dlhšia a historickejšia odpoveď na Timothyho Snydera a jeho O tyranii. Možno kúsok niečo, trošičku, máličko mi pripomenula aj Pavla Tigrida, keď knižne sprevádzal mladú ženu vlastným osudom. Tabery sa vracia k základom vzniku českej a čiastočne slovenskej demokratickej spoločnosti, povodí 20. storočím a potom si položí a zodpovie otázky o tom, čo teraz, ako na to naviazať, čoho sa báť a nebáť. Miestami sa mu to rozpadá na kratšie eseje, ale ku koncu sa to celé pospája v súčasnosti. Tá je dvojaká: sme politicky leniví (všetci - aj politici, aj voliči), chytráčime, nič moc neprinášame, zároveň ale žijeme v slobodnej, vzdelanej a bohatej spoločnosti, máme všetky možnosti niečo s tým robiť a silné demokratické osobnosti, ktoré položili základ kvalitného štátu (z tejto vety Slováci kúsok zľavia v poslednej časti). V knihe sú bohaté odkazy na ďalšiu literatúru. Bude zaujímať: tých ktorých zaujíma populizmus, vzťah k Európe, vzťah malého národa k prežitiu, informácie a slová. Opuštěná společnost (Erik Tabery, 2017)

Opuštěná společnost

"Pche, Gelnica. Smolník si treba ísť pozrieť, Smolník!" Hovorí kedysi pred rokom 2005 na ulici v Mníšku nad Hnilcom starší pán rakúskemu spisovateľovi Gaussovi. V miestnom rozhlase hrá Smetana alebo Dvořák. Ja mám v tomto momente naotvárané záložky s Google street view a prechádzam Chmeľnicu, Nálepkovo, Hniezdne, Huncovce a Švedlár. Karl-Markus Gauss totiž prešiel dediny a mestá s historickými nemeckými menšinami a svoje zážitky veľmi láskavo spísal do knižky Roztratení Nemci. Celá tretina knihy je pritom o území toho, čo si tieto desaťročia nazývame Slovensko. Zvyšok je o Litve a Ukrajine. Rozumiem, že mám pre lokálnu históriu možno kúsok väčšie nadšenie, ale to len preto, že čím viac viem, tým mi príde smiešnejšie aké zaujímavé a farebné veci nevieme o miestach, kde žijeme. 'Kýže Slovák si ty? Odsunutý, alebo si odsúval? Nikto nevie. Rakušák akýsi, Gauss, ale v knižke chytá všetko, čo je aktuálne aj dnes. O tom ako Maďari nadávali na sedliackych Slovákov, Slováci na arogantných Maďarov, Nemci na zlodejských Slovákov a všetci na Rómov. Rovnako sa dozviete aj také nie nepotrebné veci, ako že chmeľničtina je od potokš vzdialená asi ako holandčina od nemčiny. Celé je to aj o tom, ako samých seba udržujeme v nevedomosti, aby sa náhodou neroznieslo, že storočia tu ľudia hľadali náboženskú slobodu, živobytie a veru ju aj našli. A celé sa to mohlo diať po rusnácky, maďarsky, chmeľnicky, slovensky, a všelijak inak. (miesto: Smolník) "Má to byť veľká omšam ale kňaz všetko, čo robí vykladá po slovensky?" "No a mala by byť teda omša po nemecky alebo po mantácky?Veď sama vravíte, že by mu potom už skoro nikto nerozumel." "Nie po nemecky, ani po mantácky, ani po slovensky." "Ale?" Všetko sa to dozviete v Absynt - reportážna literatúra / Roztratení Nemci, K-M. Gauss, preklad P. Thomay Potrebujete zakúpiť, hutná láskavá a realistická reportáž. Treba proste. Roztratení Nemci (Karl-Markus Gauss , 2017)

Roztratení Nemci

Ďalšie odporúčania


Leitmotívom kultúry svojpomocou je aktuálne hojne forsírovaný fenomén DIY – Do It Yourself, čiže urob si sám, čo v kontextoch vymedzených knižkou znamená urob si kultúru. Lebo presne to sa na platforme subkultúr dialo v totalitnej minulosti aj v čerstvo slobodných deväťdesiatych rokoch a vlastne sa deje i dnes. Najväčšou devízou knižky Kultura svépomocí je práve akési čitateľské rozpamätávanie sa na „subkultúrne“ pomery v Československu osemdesiatych a prvej polovice deväťdesiatych rokov. A keďže ide o poctivú vedeckú prácu, opretú o veľmi solídne faktické základy, ono rozpamätávanie sa nemá charakter súkromného až intímneho osobného spomínania, ale ide v ňom o vytváranie komplexného obrazu nedávnej minulosti s dôrazom na mimoriadnu funkciu subkultúr. Ziny a fanziny, nahrávky, záznamy koncertov, predaj merchandisingu a tak ďalej, to všetko v prostredí totality, v ktorej sa nemohlo takmer nič a predsa sa dialo. A potom bezprostredne na začiatku deväťdesiatych rokov, keď sa zrazu mohlo všetko, a tak napríklad otvorene neonacistické kapely vydávali albumy u veľkých vydavateľov. Fascinujúce čítanie nielen pre pamätníkov, doslova a do písmena radostná veda. Kultura svépomocí (Ondřej Daniel (ed.), kolektív autorov, 2017)

Kultura svépomocí

Dočítal som Manuál pre upratovačky. Na dovolenke. Dávkoval som si 3 ks poviedky denne. Knihu som požičal. Hovorím: „Závidím ti, že ju budeš čítať prvýkrát!" Manuál pre upratovačky (Lucia Berlin, 2017)

Manuál pre upratovačky

Toto je ten typ knihy, ktorú sa bojíte čítať ďalej. Chcete zavrieť oči pred tým, čo sa v nej opisuje, pretože je pre vás nepochopiteľné, že sa to deje v 21. storočí. Hanbíte sa za to. No práve preto čítať neprestanete. Príbeh sýrskeho utečenca Hášima sa vám dostane pod kožu už v prológu bez toho, aby vás reportér Patrick Kingsley nejako zámerne emocionálne vydieral. On “len” popisuje, čo videl, prežil, čo si vypočul na utečeneckej ceste naprieč sedemnástimi krajinami. Zároveň však neostáva nestranným pozorovateľom, ale kriticky reaguje, vyvracia či aspoň spochybňuje niektoré politické postoje a vyhlásenia. Už teraz sa o knihe hovorí ako o jednom z najzásadnejších textov o utečeneckej kríze. Ja sama som k téme veľa čítala, videla stovky fotografií, ale mám pocit, že až Kinglsley ma zobral naozaj “tam”. Nová Odysea (Kingsley Patrick, 2017)

Nová Odysea