Juraj Malíček

teoretik popkultúry

Juraj Malíček

Leitmotívom kultúry svojpomocou je aktuálne hojne forsírovaný fenomén DIY – Do It Yourself, čiže urob si sám, čo v kontextoch vymedzených knižkou znamená urob si kultúru. Lebo presne to sa na platforme subkultúr dialo v totalitnej minulosti aj v čerstvo slobodných deväťdesiatych rokoch a vlastne sa deje i dnes. Najväčšou devízou knižky Kultura svépomocí je práve akési čitateľské rozpamätávanie sa na „subkultúrne“ pomery v Československu osemdesiatych a prvej polovice deväťdesiatych rokov. A keďže ide o poctivú vedeckú prácu, opretú o veľmi solídne faktické základy, ono rozpamätávanie sa nemá charakter súkromného až intímneho osobného spomínania, ale ide v ňom o vytváranie komplexného obrazu nedávnej minulosti s dôrazom na mimoriadnu funkciu subkultúr. Ziny a fanziny, nahrávky, záznamy koncertov, predaj merchandisingu a tak ďalej, to všetko v prostredí totality, v ktorej sa nemohlo takmer nič a predsa sa dialo. A potom bezprostredne na začiatku deväťdesiatych rokov, keď sa zrazu mohlo všetko, a tak napríklad otvorene neonacistické kapely vydávali albumy u veľkých vydavateľov. Fascinujúce čítanie nielen pre pamätníkov, doslova a do písmena radostná veda. Kultura svépomocí (Ondřej Daniel (ed.), kolektív autorov, 2017)

Kultura svépomocí

Majestátna intelektuálna výzva? Filozoficko-lingvistický text, ktorý celkom zásadným spôsobom spochybňuje čosi, čo považujeme za natoľko samozrejmé, že sa nám môže zdať až neprirodzené zaoberať sa tým? Neviem, v prvom čítaní išlo naozaj len o akýsi prvý kontakt, také to zoznámenie sa, v ktorom ešte niet priestoru pre polemiku, lebo Harrisovi nie som ako čitateľ dôstojným partnerom. Ale ono prvé viac intuitívne ako faktické porozumenie naznačuje, že študovať Racionalitu a gramotnú myseľ bude veľké dobrodružstvo a veľká škola. Zároveň sa mi zdá až nepatričné Harrisa komukoľvek odporúčať, prostredník tu môže napáchať viac škody, ako osohu. Fascinuje ma však, že ide o prísne teoretický text, ktorý sa zo svojej podstaty vzpiera vkusovým kritériám a ja napriek tomu túžim, aby to bolo aspoň trolinka literárnejšie. Ale to je môj problém, nie Harrisov. V každom prípade ide o knižku, o ktorej bude vyslovene dobré s kýmsi erudovanejším pohovoriť. Racionalita a gramotná mysl (Harris Roy, 2016)

Racionalita a gramotná mysl

Ďalšie odporúčania


Geniálna priateľka ma nadchla, prečítala som ju za pár dní. Pre mňa je to príbeh o rovnováhe toho, čo je v nás dobré – to prajné, to, čo robíme pre druhých, snahy prekonať sa a byť lepší – a toho trochu horšieho – žiarlivosti, komplexov, strachu z vlastnej malosti. Navyše je napísaná s ľahkosťou a jazykom, ktorý sa nesnaží za každú cenu „ohromiť" čitateľa. Geniálna priateľka (Ferrante Elena, 2015)

Geniálna priateľka

Nový román Máriusa Kopcsaya má divný názov Asvabaždénie, podtitul je Geopolitická groteska. Vydal ho Koloman Kertész Bagala tento rok. V knihe podľa môjho názoru nejde až tak o asvabaždénie, nemyslím si, že je geopolitická a aj groteskou je len sčasti. Ale je to výborná kniha. A mimoriadne zábavná, presná v detailoch a silná vo významovej výpovedi bezchybne spätej s referenčným pozadím. Dokument doby a myslenia o dobe. Má veľmi silný potenciál stať sa (a asi sa už aj stáva, ako tak počúvam okolo seba) dokonca „generačným románom“. Asvabaždénie (Kopcsay Márius, 2016)

Asvabaždénie

Básnik, spisovateľ, prekladateľ, mystifikátor, priekopník happeningu i chartista Eugen Brikcius sa rozhodol napísať autobiografický román. Lenže na niečo také banálne, ako sú klasické memoáre, by sa on nepodujal, a tak si to odniesol Odyseus a jeho notoricky známy mýtus. Autor tu do krásnej literatúry priekopnícky zakomponoval teóriu tzv. predmetného a nepredmetného konania. Nevyhnutný rýchlokurz: Kým predmetné konanie, ak to vztiahneme na interpretáciu mýtov, spočíva v ich kopírovaní a ustrnutí v stereotypoch (a tým vylučuje vznik niečoho nového), naopak nepredmetné konanie značí zaobchádzať s nimi akoby neboli mýtmi, akoby boli opakom seba samého. Brikcius teda predmetný odyseovský mýtus veselo „znepredmetňuje“, mieša realitu s fikciou, a tak popri skutočných historkách s plejádou priateľov (Stankovič, Hrabal, Havel, Jirous a mnoho iných) sa v románe aktívne prejavujú aj Freud, Tzara, Joyce a spol. A aby toho nebolo málo, pri nepredmetnom písaní sa nevie, čo sa stane, nevie to čitateľ, ale hlavne, nevie to ani autor. Všetko má otvorený koniec, čo sa nám pri románe s prvkami autobiografie môže zdať trochu zvláštne, no Brikcius to považuje za prednosť. Vie prečo, a aj to majstrovsky dokazuje. Invenčná literárna prechádzka invenčným životom renesančného intelektuála. Nepředmětná Odyssea (Eugen Brikcius , 2016)