Juraj Malíček

teoretik popkultúry

Juraj Malíček

Leitmotívom kultúry svojpomocou je aktuálne hojne forsírovaný fenomén DIY – Do It Yourself, čiže urob si sám, čo v kontextoch vymedzených knižkou znamená urob si kultúru. Lebo presne to sa na platforme subkultúr dialo v totalitnej minulosti aj v čerstvo slobodných deväťdesiatych rokoch a vlastne sa deje i dnes. Najväčšou devízou knižky Kultura svépomocí je práve akési čitateľské rozpamätávanie sa na „subkultúrne“ pomery v Československu osemdesiatych a prvej polovice deväťdesiatych rokov. A keďže ide o poctivú vedeckú prácu, opretú o veľmi solídne faktické základy, ono rozpamätávanie sa nemá charakter súkromného až intímneho osobného spomínania, ale ide v ňom o vytváranie komplexného obrazu nedávnej minulosti s dôrazom na mimoriadnu funkciu subkultúr. Ziny a fanziny, nahrávky, záznamy koncertov, predaj merchandisingu a tak ďalej, to všetko v prostredí totality, v ktorej sa nemohlo takmer nič a predsa sa dialo. A potom bezprostredne na začiatku deväťdesiatych rokov, keď sa zrazu mohlo všetko, a tak napríklad otvorene neonacistické kapely vydávali albumy u veľkých vydavateľov. Fascinujúce čítanie nielen pre pamätníkov, doslova a do písmena radostná veda. Kultura svépomocí (Ondřej Daniel (ed.), kolektív autorov, 2017)

Kultura svépomocí

Majestátna intelektuálna výzva? Filozoficko-lingvistický text, ktorý celkom zásadným spôsobom spochybňuje čosi, čo považujeme za natoľko samozrejmé, že sa nám môže zdať až neprirodzené zaoberať sa tým? Neviem, v prvom čítaní išlo naozaj len o akýsi prvý kontakt, také to zoznámenie sa, v ktorom ešte niet priestoru pre polemiku, lebo Harrisovi nie som ako čitateľ dôstojným partnerom. Ale ono prvé viac intuitívne ako faktické porozumenie naznačuje, že študovať Racionalitu a gramotnú myseľ bude veľké dobrodružstvo a veľká škola. Zároveň sa mi zdá až nepatričné Harrisa komukoľvek odporúčať, prostredník tu môže napáchať viac škody, ako osohu. Fascinuje ma však, že ide o prísne teoretický text, ktorý sa zo svojej podstaty vzpiera vkusovým kritériám a ja napriek tomu túžim, aby to bolo aspoň trolinka literárnejšie. Ale to je môj problém, nie Harrisov. V každom prípade ide o knižku, o ktorej bude vyslovene dobré s kýmsi erudovanejším pohovoriť. Racionalita a gramotná mysl (Harris Roy, 2016)

Racionalita a gramotná mysl

Ďalšie odporúčania


Román Drevo svojím silným príbehom čitateľa nielen pohltí, ale doslova donúti zbaviť sa prípadnej ľahostajnosti vo vzťahu k otázkam, ktoré nastoľuje. Precíznosť štýlu a jazyka (sprostredkovaná vo vynikajúcom preklade), ako aj autorov rozprávačský talent dodávajú čítaniu tejto knihy vzácnu zmysluplnosť, ktorá nabáda k opakovanému prečítaniu. Drevo (Jeroen Brouwers , 2017)

Drevo

Tak som si prečítal, keď sa to Topolovi páčilo. Vtipné to bolo a drsné. Život pobudov v dobe, ktorá pobudom vôbec nepriala. Čo kapitola to iná práca, čo práca to blbá a zbytočná práca. Práca pre prácu. Odporné, zahmlené prostredie periférie, ktorá začínala už v centre mesta. Jediným svetlým bodom v tom marazme bola hospoda, niekedy len petrolejka v hospode. A potom ešte humor, ale to len taký situačný humor, humor z núdze a absurdnosti situácií. Napríklad, keď debilovi Ládikovi - pracujúcemu vo "Výrobnom družstve invalidov" (hej aj také bolo) nahovoria, že mu súdružky (Kabrhelová a Štrougalová) prichádzajúce na kontrolu zjedia obed. Ládik to vyriešil po svojom. "Polivka s nudlemi a svíčková s knedlikem" nemôže padnúť za obeť nejakým potentátkam. V plnej rýchlosti vrazil dvojkolesovým vozíkom do vládnej Volgy. A potom prasácke historky z dievčenského učilišťa a z továrne, a z výmenníku a z čističky a zo strážnej búdky a z poľa prehnojeného chemikáliami. Nie je to Hrabal ani Balabán, ale k pivu a na ľahké zamyslenie, aké to tu asi pred štyridsiatimi rokmi bolo, je to dobré. Šarlák. Dvanáct obrazů z periferie světa, Písek 1980-1992 (Petr Mano, 2017)

Šarlák. Dvanáct obrazů z periferie světa, Písek 1980-1992

Když už si jeden myslí, že o dobrých knihách a taky těch, co jich píší, všechno ví, tu přijde mu pod ruky knížečka vlastně už nežijícího autora (žil v létech 1965 – 2007) s málem tak moravským příjmením Levé… a rázem je zaděláno na největší a nejpřekvapivější objev posledních (řekněme) čtyřiceti let. Francouzský fotograf a spisovatel Édouard Levé nám po sobě zanechal tři vynikající knihy – Díla z roku 2002, Autorportrét (2005) a Sebevražda (post mortem, 2008). Všechny tři vyšly v létech 2015 – 2016 v pražském vydavatelství Rubato. Pro mne nejpůsobivějším je poslední dílko Sebevražda, ve kterém autor evokuje sebevraždu svého přítele. Deset dní po odevzdání rukopisu knihy si Édouard Levé sám bere život… Díla (Levé Édouard, 2016)