Mám v knihách radšej príbehy než hlboké introvertné litánie a v tejto ožíva naša minulosť spôsobom, ktorý je zaujímavý, uveriteľný aj poučný zároveň. Okrem toho, fanatizmus a obmedzenosť ctihodných občanov nie je len problémom minulosti. Nedeľné šachy s Tisom (Silvester Lavrík, 2017)

Tvárou v tvár, od jedného prahu k druhému, počúvať a nezblázniť sa. Pani Alexijevič má môj nekončiaci obdiv. Táto veta však vyznieva duto, prázdno, pretože ide hlavne o ľudí. O tých, ktorí si prešli toľkými vecami, že sa mi z toho krúti hlava, zdvíha žalúdok... Napriek tomu prehovorili. Pomenovali, ukázali, pochopili, aj nepochopili. Prijali aj odmietli. Nikdy sa to pre nich neskončí. Zažili úplne inú vojnu, o akej dovtedy vedeli. Desivá predstava krásneho nepriateľa a opakujúca sa otázka, kto to vlastne sme, my, ľudia? Černobyľská modlitba (Svetlana Alexijevičová , 2017)

Peter Milčák a Marek Ormandík, editory knihy Ako sa číta obraz, pripravili zaujímavý multigeneračný výber slovenských umelcov, ktorí vlastnými slovami opisujú a analyzujú svoje výtvarné dielo. Medzi oslovenými autormi, ako Rudolf Sikora, Miroslav Cipár, Daniel Fischer či Roman Ondák, som sa ocitla aj ja a tak som získala príležitosť vyskúšať si, aké náročné môže byť verbalizovať výtvarný obraz pre čitateľov / divákov. Rôzne interpretácie konkrétneho umeleckého diela kritikom, divákom a samotným autorom sa môžu natoľko rozchádzať, že je niekedy ťažké určiť, či hovoria o rovnakom diele. Autorská interpretácia však odhaľuje vnútorné nastavenie umelca a jeho uvažovanie pri tvorbe. Ako sa číta obraz (Peter Milčák, Marek Ormandík (eds.), 2017)

Tak som si prečítal, keď sa to Topolovi páčilo. Vtipné to bolo a drsné. Život pobudov v dobe, ktorá pobudom vôbec nepriala. Čo kapitola to iná práca, čo práca to blbá a zbytočná práca. Práca pre prácu. Odporné, zahmlené prostredie periférie, ktorá začínala už v centre mesta. Jediným svetlým bodom v tom marazme bola hospoda, niekedy len petrolejka v hospode. A potom ešte humor, ale to len taký situačný humor, humor z núdze a absurdnosti situácií. Napríklad, keď debilovi Ládikovi - pracujúcemu vo "Výrobnom družstve invalidov" (hej aj také bolo) nahovoria, že mu súdružky (Kabrhelová a Štrougalová) prichádzajúce na kontrolu zjedia obed. Ládik to vyriešil po svojom. "Polivka s nudlemi a svíčková s knedlikem" nemôže padnúť za obeť nejakým potentátkam. V plnej rýchlosti vrazil dvojkolesovým vozíkom do vládnej Volgy. A potom prasácke historky z dievčenského učilišťa a z továrne, a z výmenníku a z čističky a zo strážnej búdky a z poľa prehnojeného chemikáliami. Nie je to Hrabal ani Balabán, ale k pivu a na ľahké zamyslenie, aké to tu asi pred štyridsiatimi rokmi bolo, je to dobré. Šarlák. Dvanáct obrazů z periferie světa, Písek 1980-1992 (Petr Mano, 2017)