Jozef Lupták

Hudobník

violončelista, um. riaditeľ Festival Konvergencie
Jozef Lupták

Pre mňa osobne určite prekvapujúci a zároveň inšpirujúci dialóg dvoch autorov, duchovných osobností, od ktorých som čítal pomerne veľa kníh. Synergia ich myšlienok prináša zaujímavú a ešte inú rovinu, do ich už pre mňa známych motívov, myšlienok, vhľadov a skúseností. Svet pochybností, kríz, otázok a momentov, keď nevieme, ale len hľadáme, sa zdá byť podstatou nie len poznania, ale aj duchovného vedomia. To, čo je pre mňa prekvapujúce, je aktuálnosť nie len myšlienok, ale aj jazyka. Odporúčam pre každého, vrátane agnostikov či ateistov, ale mimoriadne inšpiratívne najmä pre tých, ktorí nevedia čo ďalej so svojou vierou, a zmietajú ich pochybnosti rôzneho druhu. Svět bez Boha ( Anselm Grün, Tomáš Halík , 2017)

Svět bez Boha

Fedora Gála rád počúvam, rád čítam, čo napíše, a preto som si myslel, že v tejto knihe už ťažko nájdem niečo nové. Ale som rád, že som sa mýlil. Karol Sudor vedie tento rozhovor výborne, ako len on vie. Táto kniha by mala byť vo vačšine slovenských domov, či bytov. Prečítaná samozrejme. Hádam Fedor Gál prehodnotí formulku "koniec príbehu", myslím, že ešte by mal čo povedať. Fedor Gál. Ešte raz a naposledy. Koniec príbehu (Karol Sudor, Fedor Gál, 2017)

Fedor Gál. Ešte raz a naposledy. Koniec príbehu

Ďalšie odporúčania


S veľkým zaujatím, na niekoľko dúškov, som prečítal knihu Bärbel Reetzovej Hesseho ženy. Autorka precízne a plasticky mapuje výnimočný život výnimočného spisovateľa, na jeho vzťahoch k ženám paralelne zachytáva a odkrýva okolnosti vzniku jeho diel, otvára do nich dvere a vyvoláva chuť k ich ďalšiemu a ďalšiemu, novému čítaniu. Hesseho ženy (Bärbel Reetzová , 2017)

Hesseho ženy

Je to zábavný, hlboký, nekompromisný, niekedy streštený a inokedy nečakane dojemný portrét českej spoločnosti posledných desiatich rokov. V kritike našej provinčnej politickej scény je kniha presná ako rana na solar. A zároveň je to slušná zaberačka pre bránicu, pretože Jamek je jednoducho nesmierne vtipný. Na onom světě se tomu budeme smát (Jamek Václav, 2016)

Na onom světě se tomu budeme smát

Básnik, spisovateľ, prekladateľ, mystifikátor, priekopník happeningu i chartista Eugen Brikcius sa rozhodol napísať autobiografický román. Lenže na niečo také banálne, ako sú klasické memoáre, by sa on nepodujal, a tak si to odniesol Odyseus a jeho notoricky známy mýtus. Autor tu do krásnej literatúry priekopnícky zakomponoval teóriu tzv. predmetného a nepredmetného konania. Nevyhnutný rýchlokurz: Kým predmetné konanie, ak to vztiahneme na interpretáciu mýtov, spočíva v ich kopírovaní a ustrnutí v stereotypoch (a tým vylučuje vznik niečoho nového), naopak nepredmetné konanie značí zaobchádzať s nimi akoby neboli mýtmi, akoby boli opakom seba samého. Brikcius teda predmetný odyseovský mýtus veselo „znepredmetňuje“, mieša realitu s fikciou, a tak popri skutočných historkách s plejádou priateľov (Stankovič, Hrabal, Havel, Jirous a mnoho iných) sa v románe aktívne prejavujú aj Freud, Tzara, Joyce a spol. A aby toho nebolo málo, pri nepredmetnom písaní sa nevie, čo sa stane, nevie to čitateľ, ale hlavne, nevie to ani autor. Všetko má otvorený koniec, čo sa nám pri románe s prvkami autobiografie môže zdať trochu zvláštne, no Brikcius to považuje za prednosť. Vie prečo, a aj to majstrovsky dokazuje. Invenčná literárna prechádzka invenčným životom renesančného intelektuála. Nepředmětná Odyssea (Eugen Brikcius , 2016)