Jozef Lupták

Hudobník

violončelista, um. riaditeľ Festival Konvergencie
Jozef Lupták

Pre mňa osobne určite prekvapujúci a zároveň inšpirujúci dialóg dvoch autorov, duchovných osobností, od ktorých som čítal pomerne veľa kníh. Synergia ich myšlienok prináša zaujímavú a ešte inú rovinu, do ich už pre mňa známych motívov, myšlienok, vhľadov a skúseností. Svet pochybností, kríz, otázok a momentov, keď nevieme, ale len hľadáme, sa zdá byť podstatou nie len poznania, ale aj duchovného vedomia. To, čo je pre mňa prekvapujúce, je aktuálnosť nie len myšlienok, ale aj jazyka. Odporúčam pre každého, vrátane agnostikov či ateistov, ale mimoriadne inšpiratívne najmä pre tých, ktorí nevedia čo ďalej so svojou vierou, a zmietajú ich pochybnosti rôzneho druhu. Svět bez Boha ( Anselm Grün, Tomáš Halík , 2017)

Svět bez Boha

Fedora Gála rád počúvam, rád čítam, čo napíše, a preto som si myslel, že v tejto knihe už ťažko nájdem niečo nové. Ale som rád, že som sa mýlil. Karol Sudor vedie tento rozhovor výborne, ako len on vie. Táto kniha by mala byť vo vačšine slovenských domov, či bytov. Prečítaná samozrejme. Hádam Fedor Gál prehodnotí formulku "koniec príbehu", myslím, že ešte by mal čo povedať. Fedor Gál. Ešte raz a naposledy. Koniec príbehu (Karol Sudor, Fedor Gál, 2017)

Fedor Gál. Ešte raz a naposledy. Koniec príbehu

Ďalšie odporúčania


Síce smutné, ale pritom krásne čítanie. Hneď na prvej strane útleho románu zistí Arvidova matka, že má rakovinu a odchádza na malý ostrov, kde kedysi celá rodina trávila dovolenku. Arvid cestuje za ňou, no vo svojom vnútri cestuje časom a spomína na menej či viac dôležité okamihy svojho života, ktorý je síce inak, ako ten matkin, ale tiež v troskách. Rieka času tečie neúprosne a obaja hľadajú cestu k tomu druhému i cestu k pochopeniu svojich vlastných životov. Pettersona som predtým nepoznal, no už chápem, prečo dostal za túto knihu najprestížnejšie ocenenie za knihu v niektorom zo severských jazykov – Literárnu cenu Severskej rady. Vnútri mi ešte dlho zostal smutnokrásny pocit. Proklínám řeku času (Petterson Per, 2015)


Fanúšikovia rozprávok, veľkí aj malí, si prídu na svoje. Ak chcete mať krásne sny, nechajte do seba vsúpiť príbeh, ktorý sa začína takto: „Tento příběh sa odehrává v době, kdy ještě život nebyl tak pohodlný jako v současné době. Neexistovaly televizní soutěže ani auta s airbagy ani mamutí obchody. Lidé dokonce ještě neznali mobily! Ale už tenkrát byly duhy po dešti, meruňková marmeláda s mandlemi a improvizované pulnoční koupání, zkrátka všechno, čeho si považujeme dodnes. Ale bylo také bohužel trápení z lásky a senná rýma, proti které se dodnes nenašel opravdu účinný prostředek. Bylo to zkrátka ... kdysi." Řeka, která teče pozpátku (Jean-Claude Mourlevat, 2016)

Řeka, která teče pozpátku

Prežívame zvláštne časy. Niekoľko stoviek kilometrov od našej krajiny sa bojuje a my naďalej žijeme svoje životy – oslavujeme narodeniny našich blízkych, strachujeme sa o nich, keď ochorejú, chodíme na prechádzky, k jazeru, na chaty či do letných domčekov, nakupujeme, čítame romány... No čítame aj noviny a správy o vojne v Sýrii, ktorá trvá už niekoľko rokov, o konflikte na Ukrajine, o nových lídroch Európy a sveta. Cítime niekedy pocit viny za to, aké privilegované je naše bytie? Ľutujeme iných, tých menej šťastných, dostatočne? A čo vlastne máme robiť, keď ľudia okolo nás trpia? Tieto otázky mi napadli, keď som čítala vojnové denníky, ktoré si písala moja obľúbená autorka z detstva, Astrid Lindgrenová. V čase, keď sa celý svet zmietal v konflikte, žila v neutrálnom Švédsku a o zverstvách páchaných v okolitých krajinách sa dozvedala z novín a z korešpondencie tých, ktorí prežili. Čo robiť, keď vami lomcuje ľútosť a hrôza, pretože mierumilovné Fínsko práve bombardujú, zomierajú tam nevinní ľudia, no vy a vaša rodina máte šťastie a strasti vojny nezažívate? Úžasné svedectvo z otrasnej doby, ktoré si treba prečítať. Astrid Lindgrenová: Válečné deníky 1939 - 1945 (Lindgrenová Astrid, Ekman Kerstin, Nyman Karin, 2017)

Astrid Lindgrenová: Válečné deníky 1939 - 1945