Jiřina Šiklová posielala listy z väzenia z Ruzyně svojím deťom a rodine v rokoch 1981 až 1982. Je v nich skĺbená hlboká láska matky a žiaľ z násilného odlúčenia. Listy sú často kontemplatívne, lebo vo väzení je čas jedinou výplatou. Jiřina milovala život, a preto ho vedela žiť "naplno" aj v komunistickom väzení, kde sa iní trápili. Ako sociologička sa v novej životnej role mohla obuť do topánok väznených a opísať svet z opačnej strany múra. Omlouvám se za svou nepřítomnost. Dopisy z Ruzyně 1981-1982 (Jiřina Šiklová, 2015)

O Ukrajine, Rusku a nás. Veľa odpovedí na veľa súčasných otázok, ktoré sa vyskytnú v každom rozhovore na túto tému. Od Majdanu cez anexiu Krymu až po súčasnú vojnu na Donbase. Trefne analyzuje, porovnáva súčasné režimy v Rusku a na Ukrajine. Vracia sa k Jeľcinovi, k Oranžovej revolúcii, k nástupu moci Putina, k anexii Podkarpatskej Rusi Stalinom. Dôležitý materiál pri rozhovore s konšpirátormi, ktorí čerpajú múdrosti z pár článkov na proruských weboch. Alexander Duleba sa na rozdiel od nich venuje tejto téme dlho a systematicky, dobre pozná Ukrajinu a Rusko, čerpá informácie z relevantných zdrojov. Je najcitovanejším slovenským analytikom v tomto konflikte. Kniha sa číta ľahko a je zaujímavé si prejsť celým stretom EÚ a Ruska ešte raz s odstupom času od daných zlomov. Rusko, Ukrajina a my (Gális Tomáš, Duleba Alexander, 2016)

Síce smutné, ale pritom krásne čítanie. Hneď na prvej strane útleho románu zistí Arvidova matka, že má rakovinu a odchádza na malý ostrov, kde kedysi celá rodina trávila dovolenku. Arvid cestuje za ňou, no vo svojom vnútri cestuje časom a spomína na menej či viac dôležité okamihy svojho života, ktorý je síce inak, ako ten matkin, ale tiež v troskách. Rieka času tečie neúprosne a obaja hľadajú cestu k tomu druhému i cestu k pochopeniu svojich vlastných životov. Pettersona som predtým nepoznal, no už chápem, prečo dostal za túto knihu najprestížnejšie ocenenie za knihu v niektorom zo severských jazykov – Literárnu cenu Severskej rady. Vnútri mi ešte dlho zostal smutnokrásny pocit. Proklínám řeku času (Petterson Per, 2015)

Choroba, staroba, smrť. Napriek týmto ústredným témam štyroch Sacksových esejí je Vďačnosť pôvabná a krásna. V jednej z nich vyjadruje radosť z toho, že nie je mŕtvy, že je jednoducho vo svojich osemdesiatich rokoch šťastný, že žije, a to aj napriek tomu, čo všetko ľutuje – premrhaný čas či svoju plachosť. Konštatuje, že netúži po nesmrteľnosti, chce len to, aby niektoré jeho knihy prehovárali k čitateľom aj po jeho smrti. Z jeho slov cítiť vyrovnanosť, jas a pokoj, a hoci vraví, že sa vzdialil svojmu životu, nie je to nič negatívne – intenzívne ho prežíva a uvedomuje si jeho prepojenosť. Cítiť aj smútok spôsobený stratou nenahraditeľných blízkych priateľov a vrstovníkov. Básnik medicíny Oliver Sacks píše nádherne o vďačnosti. Veď mal vzťah so svetom, ten špeciálny vzťah tých, čo píšu a čítajú. Vďačnosť (Sacks Oliver, 2016)

Takýchto kníh je veľmi málo: nenápadných, pomalých a tichých. Pritom brilantne skomponovaných a zoštylizovaných. Jemnú a minimalistickú horskú baladu rakúskeho spisovateľa Roberta Seethalera Celý život o obyčajnom živote nenápadného človeka Andreasa Eggera najpresnejšie vystihuje tento zlomok: „Úplně na závěr svůj nový domov obehnal nízkým plotem a vyrobil branku z latí, a to pouze proto, aby ji jednou mohl otevřít případnému návštěvníkovi.“ Celý život (Robert Seethaler , 2017)