Ján Benčík

bloger - Biela Vrana

Ján Benčík

Žiaľ, k čítaniu sa kvôli blogovaniu a najmä zhromažďovaniu podkladov pre blogy dostávam iba sporadicky. V poslednom čase ma však oslovilo niekoľko titulov. Jedným z nich sú „Dobré slohy“ dvojice raperov Beneho a Lyrika. Som z inej generácie a môj hudobný vkus formovali skôr Beatles, Jimi Hendrix, Jethro Tull či Cream, ale Modré hory počúvať dokážem. Pripomína mi to bítnikov s vervou recitujúcich svoje básne. Bene ma pozval na koncert a po jeho skončení mi knihu venoval. A naozaj sa to dá nielen počúvať, ale aj čítať. „Ten dážď je tam, vždy sa snaží len striasť a zmyť všetku špinu sveta. Dovoľ mu, otvor náruč, vybehni, do búrky zakrič, že svet je príšerný.“ Dobré slohy (Modré hory, 2016)

Dobré slohy

Ďalšie odporúčania


Mně se moc líbila a velice mně překvapila kniha, která bohužel trochu zapadla. Napsal ji chlápek asi v mým věku, a kniha má název Šarlák, což je hroznej název, protože nikdo neví, že je to název nějakého rybníka u Písku a tahle próza je taková hrabalovská. Je to moderní a hrozně dobrý. A já jsem hrozně šťastnej když narazím na knihu někoho, kdo ani není známej, ani slavnej a zároveň je myslím lepší než ty oceňovaný tituly. Šarlák. Dvanáct obrazů z periferie světa, Písek 1980-1992 (Petr Mano, 2017)

Šarlák. Dvanáct obrazů z periferie světa, Písek 1980-1992

Ak neočakávate od knihy veľa, siahnite po tomto diele. Je to príbeh o bezdetnom manželskom páre na predmestí Tokia a o ich priateľstve s mačkou menom Čibi. Kniha je chudobná na postavy i dramatický dej, zato bohatá na popisy stromov, oblohy a odtieňov nálad. Je krásnou ukážkou toho, akej citlivosti sú Japonci schopní, keď píšu pre domáce publikum. Jej poetika sa podobá na filmy režiséra menom Hirokazu Koreeda, ktorého tiež môžem vrelo doporučiť. Kočičí host (Takaši Hiraide , 2016)

Kočičí host

Prežívame zvláštne časy. Niekoľko stoviek kilometrov od našej krajiny sa bojuje a my naďalej žijeme svoje životy – oslavujeme narodeniny našich blízkych, strachujeme sa o nich, keď ochorejú, chodíme na prechádzky, k jazeru, na chaty či do letných domčekov, nakupujeme, čítame romány... No čítame aj noviny a správy o vojne v Sýrii, ktorá trvá už niekoľko rokov, o konflikte na Ukrajine, o nových lídroch Európy a sveta. Cítime niekedy pocit viny za to, aké privilegované je naše bytie? Ľutujeme iných, tých menej šťastných, dostatočne? A čo vlastne máme robiť, keď ľudia okolo nás trpia? Tieto otázky mi napadli, keď som čítala vojnové denníky, ktoré si písala moja obľúbená autorka z detstva, Astrid Lindgrenová. V čase, keď sa celý svet zmietal v konflikte, žila v neutrálnom Švédsku a o zverstvách páchaných v okolitých krajinách sa dozvedala z novín a z korešpondencie tých, ktorí prežili. Čo robiť, keď vami lomcuje ľútosť a hrôza, pretože mierumilovné Fínsko práve bombardujú, zomierajú tam nevinní ľudia, no vy a vaša rodina máte šťastie a strasti vojny nezažívate? Úžasné svedectvo z otrasnej doby, ktoré si treba prečítať. Astrid Lindgrenová: Válečné deníky 1939 - 1945 (Lindgrenová Astrid, Ekman Kerstin, Nyman Karin, 2017)

Astrid Lindgrenová: Válečné deníky 1939 - 1945